Cyrilo-metodské duchovné dedičstvo ako právny argument?

Pojem cyrilo-metodského duchovného dedičstva sa v preambule Ústavy SR (ďalej aj ako "Ústava") spomína spolu s niekoľkými ďalšími pojmami vyjadrujúcimi hodnoty, z ktorých Ústava vychádza (ako je napríklad demokracia, sloboda či hospodárska prosperita). ⁴⁾ Samotný pojem cyrilo-metodské duchovné dedičstvo sa objavuje medzi vyjadrením o pamätaní na politické a kultúrne dedičstvo našich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť a vyjadrením o tom, že Ústava sa opiera o historický odkaz Veľkej Moravy a vychádza z prirodzeného práva národov na sebaurčenie. Pojem cyrilo-metodského duchovného dedičstva je zrejme viacvrstvový - možno uvažovať o tom, že odkazuje na (1) politickú rovinu (pomoc Konštantína a Metoda našim predkom v ich snahe o budovanie vlastnej štátnosti), (2) kultúrnu rovinu (prínos písma a vzdelanosti, veľkomoravskú symboliku), (3) náboženskú rovinu (prínos či rozmach kresťanstva a jeho hodnôt). ⁵⁾ Daný pojem teda môže pokrývať všetky alebo aspoň niektoré z týchto významov. Je zrejmé, že prvé dva významy nie sú kontroverzné. Asi nikto nebude namietať proti odvolávaniu sa na historické budovanie vlastnej štátnosti a kultúry. Navyše, politické a kultúrne dedičstvo našich predkov je v preambule explicitne zmienené. Kontroverzie však vyvolá potenciálny odkaz Ústavy na kresťanstvo. Hoci je Slovensko demograficky ešte stále prevažne "kresťanskou krajinou", počet občanov hlásiacich sa ku kresťanstvu sa dlhodobo znižuje a nepochybne medzi nimi nájdeme takých, ktorým by sa odkaz Ústavy na kresťanstvo nepáčil. ⁶⁾ A predovšetkým tu máme notoricky známu proklamáciu čl. 1 ods. 1 Ústavy, že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. V súvislosti s obsahom pojmu cyrilo-metodské duchovné dedičstvo sa teda diskusia povedie o tom, či pod tento pojem máme alebo nemáme podradiť aj kresťanské hodnoty.

Z perspektívy výkladových metód (z právno-hermeneutického hľadiska ide o odstraňovanie sémantickej nejasnosti pojmu) možno, samozrejme, použiť argumenty pre aj proti obom možným odpovediam. Na jednej strane možno tvrdiť, že pojem cyrilo-metodské duchovné dedičstvo nie je len iným vyjadrením (zopakovaním) tesne pred ním zmieneného politického a kultúrneho dedičstva našich predkov, pretože takto by bol nadbytočný a teória legislatívy i teória právnej interpretácie hovoria, že redundancia je suboptimálna. ⁷⁾ Takže racionálny ústavodarca by daný pojem chápal skôr tak, že sa ním do textu vnáša niečo kvalitatívne nové, než ako opakovanie už povedaného, a v tomto zmysle sa ponúka práve odkaz na kresťanstvo, ktoré je popri politickom a kultúrnom dedičstve význačným rysom historického cyrilo-metodského kontextu. ⁸⁾ Takáto predstava by zároveň zodpovedala "európskemu" zakoreneniu našich predkov v práve (napr. Zakon sudnyj ljudem), ⁹⁾ kultúre (prínos písma a budovanie škôl) a mravnosti (podpora kresťanských hodnôt). ¹⁰⁾ Znamenala by, že popri demokracii, slobode a hospodárskej prosperite ako cieľoch slovenskej právnej úpravy vytýčených Ústavou má zároveň svoj význam kresťanská mravnosť (napr. kresťanská idea ľudskej dôstojnosti a niektoré z nej plynúce skutočnosti). Na druhej strane však možno argumentovať, že preambula je iný typ textu ako článková časť Ústavy, takže opakovanie (redundancia) v nej vôbec nemusí byť niečím nežiaducim, a že za pojmom cyrilo-metodského duchovného dedičstva nasleduje zmienka o historickom odkaze Veľkej Moravy a prirodzenom práve národov na sebaurčenie, ktoré ho rámcujú do čisto politického, resp. kultúrno-politického kontextu, nie náboženského (a navyše už tak predstavujú implicitné opakovanie dôrazu na politickú svojbytnosť). Nehovoriac o spomínanom systematickom argumente poukazujúcom na čl. 1 ods. 1 Ústavy.

Otázka, či prípadná redundancia v texte preambuly je alebo nie je konformná s ideou racionálneho ústavodarcu, spolu s otázkou vzťahu preambuly a čl. 1 ods. 1 Ústavy, nás implicitne smeruje k otázke o povahe a teda relevancii (záväznosti) preambuly ako takej. V tomto ohľade sú, domnievame sa, logicky možné štyri odpovede (a v rámci nich prípadne nejaké čiastkové variácie): (1) z preambuly možno priamo vyvodzovať práva a povinnosti, (2) z preambuly síce nemožno priamo vyvodzovať práva a povinnosti, no má interpretačný význam vo vzťahu k článkovému textu Ústavy, z ktorého už možno vyvodzovať práva a povinnosti, (3) preambula je len akýmsi nezáväzným (odporúčacím) vyhlásením adresovaným zákonodarcovi či vláde, (4) preambula má len ornamentálnu povahu a právne je celkom irelevantná. Čiastkovou variáciou môže byť rozdelenie treťej možnosti na (2a) silnú a (2b) slabú verziu. Podľa silnej verzie bude poukaz na preambulu pri výklade článkového textu Ústavy plnohodnotným argumentom principiálne rovnocenným s ostatnými systematickými argumentmi. Podľa slabej verzie bude mať takýto poukaz len silu podporného argumentu a uplatní sa iba v prípade, že výkladovú otázku nebude možné rozriešiť s použitím "štandardných" argumentov.

Takže prehlásenie preambuly, že Ústava je prijatá v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva je buď (1) normatívne ustanovenie, z ktorého možno odvodiť práva a povinnosti, alebo (2) hodnota, vo svetle ktorej treba interpretovať článkový text Ústavy, alebo (3) programatický výrok, ktorým je zákonodarná a výkonná moc nabádaná, aby postupovala konformne s touto hodnotou, alebo (4) prostý ornament, ktorého jedinou rolou je vzbudiť dojem majestátnosti Ústavy. Pozrime sa na tieto štyri možnosti:

Ad (1): Ak platí, že vyhlásenie preambuly o cyrilo-metodskom duchovnom dedičstve ako východisku Ústavy má normatívny význam a možno z neho priamo odvodiť práva a povinnosti, potom ide o čosi ako obdobu čl. 1 ods. 1 Ústavy, z ktorého abstraktnej proklamácie v prvej vete, že už judikatúra viac krát vyvodila konkrétne normatívne dôsledky - práva a povinnosti (medzery v platnej právnej úprave sú niekedy vypĺňané práve s poukazom na ktorá je týmto ustanovením zakotvená). V prípade, že pod cyrilo-metodským duchovným dedičstvom budeme rozumieť odkaz na kresťanské hodnoty, dospejeme v takejto perspektíve k záveru, že z daného preambulického vyhlásenia možno odvodiť nejaké konkrétne oprávnenia, príkazy alebo zákazy, ktoré vyplývajú z idey kresťanskej mravnosti. V kontraste k súčasnému stavu by bolo možné napríklad skonštatovať, že manželstvo nie je tak ľahko rozlučiteľný inštitút, akým ho robí aktuálna rozvodová prax. Alebo, v rovine úvah že prípadné návrhy na uzákonenie eutanázie budú protiústavné. Manželstvo a ľudský život sú totiž z tradičného kresťanského pohľadu posvätné a preto si zaslúžia vysokú úctu (sú napokon pokryté aj Desatorom ako pomyselným hodnotovým základom našej civilizácie, na čo radi poukážu konzervatívci). ¹¹⁾ Alebo by z toho bolo možné odvodiť právo na "nedeľný pokoj" (ako odraz väčšinovej kresťanskej interpretácie ďalšieho z prikázaní Desatora), a to napríklad buď v podobe zákazu nedeľného predaja, alebo v krajnom prípade v podobe zákazu akejkoľvek nie nevyhnutnej práce a pod. Skrátka, pokiaľ ide o určité fundamentálne hodnoty (pokryté, povedzme, tradične interpretovanými pokynmi Desatora), bolo by možné priamo z odkazu na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo ako pojem zahŕňajúci ideu tradičnej kresťanskej mravnosti odvodiť s nimi spojené práva a povinnosti, a to bez ohľadu na to, či nachádzame nejaký ústavný článok, pod ktorý by sme ich mohli subsumovať alebo nie. V týchto prípadoch by sme sa však zároveň dostali do stretu s už spomínanou druhou vetou čl. 1 ods. 1, že SR sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.

Ad (2): Druhou spomínanou možnosťou je, že odkaz na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo nemá normatívnu záväznosť v tom zmysle, že by z neho bolo možné priamo odvodiť práva a povinnosti (t.j. nemá priamy účinok), no má interpretačnú relevanciu (nepriamy účinok) a v jeho svetle treba vykladať článkový ústavný text. Na to, aby sme mohli vidieť nejaký hmatateľný právny dopad pojmu cyrilo-metodského duchovného dedičstva ako odkazu na kresťanskú morálku, je z tejto perspektívy potrebná existencia nejakého konkrétneho ústavného článku, ktorý jej vytvorí cestu. Príkladom môže byť ustanovenie čl. 15 ods. 1 druhej vety, podľa ktorého: Ak toto ustanovenie vyložíme vo svetle tradičnej kresťanskej predstavy o ľudskej dôstojnosti (pričom hodnotu ľudskej dôstojnosti a rovnosti jej nositeľov Ústava zdôrazňuje v čl. 12 ods. 1), potom môžeme argumentovať v prospech neprípustnosti interrupcií, resp. v