Vybrané osobitosti vyšetrovania trestných činov extrémizmu

Extrémizmus sa vzhľadom na súčasný spoločenský vývoj poznačený najmä výrazným šírením nenávistných prejavov a zvýšenej radikalizácie nielen bežných občanov, ale aj politických elít, stal veľmi diskutovaným fenoménom, ktorý láka pozornosť médií, obyvateľstva a predovšetkým odbornej verejnosti. Extrémizmus je objektom skúmania mnohých vedných odborov, akými sú politológia, psychológia, sociológia a v neposlednom rade právo. Možno konštatovať, že extrémizmus je celosvetovým fenoménom, na ktorý možno nahliadať z mnohých rôznych hľadísk, aj preto neexistuje univerzálna definícia tohto pojmu. Pojem extrémizmus pochádza z latinského termínu a označuje najďalej ležiacu pozíciu, a preto ho možno vnímať ako krajný, premrštený, výstredný postoj. V politológii sa jeho význam spája s politickými stranami a hnutiami, ktoré bývajú označované za ultrapravicové či ultraľavicové. V podmienkach Slovenskej republiky bol tento pojem v trestnom práve zvolený na zadefinovanie a vymedzenie kriminality páchanej s nenávistným motívom, s cieľom odlíšiť ju od ostatnej kriminality a zdôrazniť jej vyššiu spoločenskú závažnosť v porovnaní s kriminalitou páchanou bez tohto osobitného motívu. Pokiaľ ide o právne poriadky iných štátov, častejšie sa tento druh kriminality označuje ako nenávistne motivovaná kriminalita alebo ako trestné činy z nenávisti tzv. hate crimes. Uvedené rozdielnosti v použitej terminológii právnej úpravy postihu nenávistne motivovaných trestných činov jednotlivých štátov naznačujú, že neexistuje univerzálny model, ktorý by bolo možné použiť rovnako v celom svete na boj s nenávistne motivovanou kriminalitou. V každom štáte prevládajú iné reálie (historické, sociálne, kultúrne, ekonomické a iné), na základe ktorých musia štáty rôzne primerane stanovovať svoj postoj proti extrémistickej politike a tvoriť príslušnú legislatívu tak, aby neprekročila únosnú mieru demokratického štátneho zriadenia a zároveň neprimerane neobmedzila slobodu prejavu, aby v čo najvyššej miere pôsobila preventívne voči nenávistným prejavom. Práve sloboda prejavu je hlavným limitom štátnej moci pri tvorbe proti-extrémistickej politiky. Základným účelom slobody prejavu, ako ústavne garantovanej hodnoty na jednej strane, je prejaviť svoje myšlienky, pocity a názory slobodne, bez obavy z následného postihu, avšak na druhej strane sloboda prejavu nie je absolútna. Teda je možné, dokonca v niektorých prípadoch aj nevyhnutné, ju za splnenia ústavou stanovených podmienok obmedziť. Prípadom obmedzenia slobody prejavu sú aj tzv. hate crimes, teda trestné činy z nenávisti, ako špecifické typy trestných činov, ktoré sa tiahnu naprieč všetkými typmi extrémizmu. Osobitnú kategóriu trestných činov z nenávisti predstavujú tzv. verbálne ataky (hate speech), ktoré sú z hľadiska medzinárodného, ako aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESLP") považované za zneužitie slobody prejavu. ¹⁾ V odbornej literatúre sa možno tiež stretnúť s názorom, že výraz nenávistný prejav možno chápať ako súčasť širšieho pojmu trestné činy z nenávisti (hate crime), pod ktorý možno vedľa nenávistných prejavov zaradiť aj násilie z nenávisti (hate violence). ²⁾ Hoci sa nenávistné prejavy a trestné činy z nenávisti ako termíny často zamieňajú, aj tak ich treba rozlišovať. Obidva pojmy sú síce manifestáciou neznášanlivosti a predsudkov, ale väčšina trestných postojov z nenávisti nezahŕňa uplatňovanie slobody prejavu. Keď neonacista udrie do tváre Róma len kvôli jeho etnicite, takýmto konaním nevyjadruje žiadny názor, jeho konanie má násilný, nie komunikatívny charakter. ³⁾

Výrazný rozdiel v prístupe k trestných činom z nenávisti a hraniciam slobody prejavu možno badať v americkej a európskej právnej kultúre, k čomu sa vo svojej rozhodovacej praxi vyjadril aj Najvyšší súd SR ⁴⁾ , ktorý rozdiel vidí v tom, že v Amerike (myslí sa tým prevažne USA, ale aj Kanada) právo na názor od skončenia občianskej vojny nie je v podstate trestnými prostriedkami výraznejšie obmedzované, spolieha sa na kultúrnu a vzdelanostnú úroveň spoločnosti a občanov, ktorí sú sami spôsobilí odlíšiť i agresívnejšie formy prejavu bez toho, aby zásadným spôsobom vplývali na ich správanie. Naopak, v Európe, na základe historických skúseností nie starších ako sto rokov (najmä druhá svetová vojna), bolo právo na názor najmä v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia zneužívané na potláčanie práv národov, menšín, skupín obyvateľstva, na vyvolávanie pogromov, nepokojov, násilia a napokon i celosvetových vojen. Preto používanie trestnoprávnych prostriedkov je v Európe častejšie a citlivejšie najmä vo vzťahu k nenávistne a násilne ladeným názorom.

Podľa M. Mareša sa vo svete vytvorilo päť základných prístupov štátov k boju s extrémizmom.

Extrémizmus sa tradične v odbornej literatúre delí na politický extrémizmus, náboženský extrémizmus, pričom niektorí autori rozlišujú aj ekologický extrémizmus a etnický extrémizmus, ktoré zase iní chápu ako podkategórie politického extrémizmu. B. Šikula člení extrémizmus na primárny, ktorý zahrňuje ľavicový a pravicový extrémizmus, a na sekundárny, ktorý zahrňuje náboženský, ekologický a etnický extrémizmus. ⁷⁾ Ako mnohí iní autori nepoužíva pojem politický extrémizmus, ktorý je u nás aj v zahraničí vykladaný značne nejednotne a jeho používanie je diskutabilné. Z pohľadu trestného práva je však delenie extrémizmu na pravicový a ľavicový veľmi problematické, pretože sa v mnohých konkrétnych prípadoch ich znaky vzájomne prelínajú. Ako príklad možno uviesť hnutie Skinheads, ktoré je vo všeobecnosti považované za ultrapravicové, avšak existujú aj jeho ultraľavicové frakcie, napr. Red Skins alebo S.H.A.R.P (Skinheads Against Racial Prejudice).

Pravicový extrémizmus vychádza z historických ideológií fašizmu a nacizmu. Za jednu z najkomplexnejších definícií pravicového extrémizmu sa považuje definícia nemeckého autora H. G. Jaschkeho, ktorý pod pravicovým extrémizmom rozumie súhrn postojov, spôsobov správania a akcií, ktoré môžu, ale nemusia byť organizované, ktoré vychádzajú z rasisticky alebo etnicky podmienenej sociálnej nerovnosti ľudí, požadujú etnickú homogenitu národov, zdôrazňujú prednosť spoločenstva pred indivíduom, vychádzajú z podriadenia občana štátu, odmietajú hodnotový pluralizmus liberálnej demokracie, demokratizačné procesy chápu ako spiatočnícke a individualizmus chcú potlačiť v záujme kolektívnej, etnicky homogénnej spoločnosti, združenej do silného národného štátu. ⁸⁾