Niektoré otázky rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách z pohľadu posudzovania ich prijateľnosti

In the case of arbitration clauses in consumer contracts, there is a conflict of two fundamental values of private law - freedom and equality. On the one hand, arbitral prooceedings is an expression of the general freedom of contractual parties that allows an agreement about a person of arbitrator, location, procedure and form of arbitration. On the other hand, there is a consumer protection, when consumer is in a position of weaker contractual party. The author presents the nature of arbitral prooceedings, the interpretation and definition of arbitration agreement according to the national law of the Slovak republic. The author also explains methods for assessing the acceptability of the arbitration clause and methods for application of rules set in Civil Code and Council Directive 93/13/EEC of 5 April 1993 on unfair terms in consumer contracts. In the case of assessing the acceptability according to general clause, the author interprets criterions of this clause, especially criterion of standard term, that has not been individually negotiated, criterion of causing significant imbalance in the parties' rights and obligations arising under the contract, to the detriment of the consumer. He also discusses the interpretation and possible application of the principle of good faith, which is contained in Council Directive 93/13/EEC of 5 April 1993 on unfair terms in consumer contracts, but hasn´t been transformed into the Civil Code. In the case of assessing the acceptability according to method of indicative list of terms, author explains the difference between the method of black list of unfair terms used in Civil code and the method of gray list found in Council Directive 93/13/EEC of 5 April 1993 on unfair terms in consumer contracts.

Téma rozhodcovského konania v právnych vzťahoch medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi vstúpila v posledných rokoch nielen do pozornosti právnej vedy,¹⁾ judikatúry slovenských súdov,²⁾ ale aj ESD.³⁾ Už samotné zameranie témy vyvoláva nielen v autorovi tohto článku, ale zrejme aj v jeho čitateľovi akési prirodzené napätie, ktoré pramení nielen z toho, že stojí na pomedzí práva hmotného a procesného, ale aj tým, že v rámci uvedenej problematiky dochádza k stretu dvoch ťažiskových zásad súkromného práva: ⁴⁾ a.⁵⁾ Daná problematika teda ponúka široký priestor na vedecké uvažovanie, avšak vzhľadom na rozsah tohto článku svoju pozornosť zameriame najmä na problematiku posúdenia platnosti rozhodcovských doložiek z pohľadu súkromnoprávnej ochrany spotrebiteľa.⁶⁾

V súvislosti s týmto posúdením vystupujú do popredia viaceré okruhy otázok, na ktoré sa pokúsime dať v ďalšom texte aspoň čiastočné odpovede. V kontexte danej problematiky bude na prvom mieste podstatné ujasnenie, či odpovede na tieto otázky treba hľadať výlučne v OZ ako vnútroštátnom právnom predpise, do ktorého bola transponovaná smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, alebo je potrebné použiť aj samotnú smernicu a prípadne do akej miery. Ťažiskovým bodom je však najmä zodpovedanie otázky, podľa akých kritérií sa má posúdiť prijateľnosť rozhodcovskej položky: či v zmysle tzv. generálnej klauzuly, alebo indikatívneho zoznamu neprijateľných podmienok.⁷⁾

Priblížime si však najskôr niektoré otázky rozhodcovského konania. Ako uvádza Lisse, myšlienku rozhodcovského konania vymyslel sám život. Rozhodcovia alebo rozhodcovské súdy odvodzujú svoj vznik, resp. počiatky rozhodcovskej činnosti ešte z dôb, keď rozhodovanie sporov nebolo v monopole štátnych útvarov; tie sa vtedy ešte iba tvorili, ale bolo nutné rozhodovať spory, ktoré medzi ľuďmi odpradávna vznikali. Súdy však v tom čase ešte buď vôbec neexistovali, alebo existovali len v určitej oblasti; neboli teda dostupné teritoriálne alebo vecne, keď napr. existovali len pre určité druhy sporov. Z pôvodnej predstavy o rozhodcovskom konaní sa vygeneroval prvok autonómie vôle, pretože pôvodné rozhodcovské rozhodnutia boli vykonateľné len morálnou a spoločenskou autoritou - v tom zmysle, že ten, kto by takéto rozhodcovské rozhodnutie nerešpektoval a rozhodnutie vydané miestnou autoritou (napr. kňazom alebo richtárom) dobrovoľne neplnil, dočkal by sa všeobecného opovrhnutia.⁸⁾

Aj bez zložitých analýz je však zrejmé, že spoločenské a ekonomické pomery sa odvtedy zmenili. Nebývalým spôsobom sa rozšírila ponuka tovarov a služieb, spotrebitelia sú nabádaní na ich obstaranie neustálymi reklamnými praktikami či už malých podnikateľských subjektov, alebo veľkých nadnárodných koncernov. Raban v týchto súvislostiach uvádza, že v spoločnosti dochádza k stretom medzi skupinou väčšinou globálnych, perfektne odborne pripravených a ekonomicky silných dodávateľských organizácií s jedincami, ktorých odbornosť, informovanosť a kapitálová vybavenosť je v pomere k "obsluhujúcim" organizáciám neporovnateľne slabšia. Podmienky, za ktorých sa im ponúkajú služby, boli vypracované nielen technickými odborníkmi, ale aj odborníkmi na právo, marketing a psychológiu. Spotrebiteľ túžiaci po uspokojení svojej potreby má len malú šancu, aby rozpoznal všetky riziká ponúkanej transakcie.⁹⁾

Je samozrejmé, že v týchto právnych vzťahoch dochádza medzi ich subjektmi aj k sporom, ktoré však v súlade so zásadou rovnosti pôsobiacej v oblasti súkromného práva možno riešiť, ak si odmyslíme nájdenie vzájomného konsenzu, len cestou predloženia sporu na rozhodnutie orgánu, ktorý vzťahy účastníkov súkromnoprávneho vzťahu usporiada autoritatívnym spôsobom z pozície verejnej moci alebo cestou rozhodcovského konania.

Rozhodcovskému konaniu, ktoré tradične využívali a využívajú najmä podnikatelia, sa v porovnaní so súdnym konaním pripisujú najmä také výhody¹⁰⁾ ako je rýchlosť, slobodná možnosť zvoliť si rozhodcu, neformálnosť, flexibilné využitie moderných technológií a z toho v konečnom dôsledku plynúcu efektívnosť, keďže právny poriadok rozhodcovskému rozsudku priznáva silu exekučného titulu. Výsledný výstup rozhodcovského, ale aj súdneho konania je teda rovnaký v tom zmysle, že ním je rozhodnutie vykonateľné donucovacou mocou štátu.

Voľba rozhodcovského konania býva vnímaná ako výraz individuálnej autonómie subjektov súkromného práva určiť si svoj vlastný osud. Ako najdôležitejší prejav individuálnej autonómie sa chápe zmluvná sloboda.¹¹⁾ Avšak ak má byť zmluvná sloboda skutočnou slobodou, je nevyhnutné, aby voľná možnosť rozhodovania o vlastných záležitostiach bola v rovnakej miere garantovaná všetkým subjektom súkromného práva. Sloboda a rovnosť sú teda nerozlučne späté v tom zmysle, že rovnosť podmieňuje slobodu. Lebo pokiaľ rovnaká možnosť presadzovania vlastných záujmov nie je zaručená všetkým, nejde v skutočnosti o slobodu.¹²⁾ Ale tak s rovnosťou, ako aj so slobodou súvisí princíp ochrany slabšej zmluvnej strany, ktorý reaguje na situáciu, keď východiskové pozície subjektov súkromného práva sú v niektorých prípadoch (typicky aj vo vzťahu dodávateľ - spotrebiteľ) značne nerovnovážne. Nemožno sa uspokojiť len s formálnym zdaním rovnosti. Riešenie tejto situácie môže spočívať aj v tom, že v prípade úpravy spotrebiteľských zmlúv sa spotrebiteľovi priznáva viac práv a menej povinností, a naopak, dodávateľovi viac povinností a menej práv. Účelom tu je snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že prostriedkami práva budú vyrovnané východiskové ekonomické, informačné, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi zmluvnými stranami existujú.¹³⁾ Napokon, obdobné stanovisko zaujal Súdny dvor v rozsudku Mostaza Claro, keď k smernici 93/13/EHS judikoval, že systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom možno kompenzovať iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy.¹⁴⁾ Aj z týchto dôvodov vyvoláva rozhodcovské konanie v sporoch zo spotrebiteľských zmlúv pozornosť.