Cirkularita v práve

There are three kinds of circularity in legal systems:

"Bez "chaosu" nie je poznanie. Bez čiastočného odmietania racionality nie je pokrok."¹⁾ Napísal mierne výstredný teoretik vedy P. K. Feyerabend. Jeho súputník, u nás asi najznámejší filozof vedy T. Kühn, sa vyjadril zdanlivo miernejšie: "Anomálie sa objavujú iba na pozadí paradigmy.".²⁾ Ak má právna veda niečo podobné paradigme, tak sú jej základom viera v a snaha o vlastnú racionalitu. Preto ju iritujú paradoxy, ktoré, vychádzajúc z racionality, vedú k logicky problematickým výsledkom. Obvykle sú pre potreby právnej praxe zvládnuteľné postupmi založenými na skúsenosti a "zdravom rozume", ale pre právnu teóriu a filozofiu predstavujú výzvu a upozornenie na miesto chaosu, z ktorého by mohlo vyrásť poznanie.

O paradoxoch v práve existuje literatúra. Upozorňuje, že paradoxy sú v práve časté, predstavujú bežnú súčasť právneho systému a iba výnimočne spôsobujú praktické problémy. Formulácia ".... záhada zahrnutá v myšlienke ústavy obsahujúcej pravidlá vlastnej zmeny, ak sú tieto pravidlá považované za súčasť ústavy, a tým sú podriadené postupu zmeny, ktorý sami stanovili."³⁾ pochádza od A. Rossa a má už viac ako polstoročie. Pripomína regres ad infinitum obsiahnutý v ústavnej norme upravujúcej svoju vlastnú zmenu. Ak bola táto zmena stanovená podľa postupu predpísaného jej predchodkyňou a táto zase podľa postupu predpísaného jej predchodkyňou ... tak to koniec koncov vedie k otázke vzniku nejakej pranormy a táto reťaz aspoň čisto logicky nemá koniec. "Riešenie" predložené A. Rossom opisuje ústavnú prax, ale neodstraňuje regres "Poslúchajte autoritu vytvorenú čl. 88, kým táto autorita sama označí svojho nástupcu, potom poslúchajte túto autoritu, kým táto sama označí svojho nástupcu, a tak do nekonečna.".⁴⁾ Už výraz "nekonečno" upozorňuje na prítomnosť paradoxu, ktorý je do budúcnosti rovnaký ako do minulosti.

Čiastočne podobný problém vo vzťahu k suverenite (britského) parlamentu sformuloval J. Tammelo. Jeho text je hodný dlhšej citácie: "Ak Parlament prijme zákon zakazujúci Parlamentu prijať akýkoľvek zákon, tak tento zákon buď je platný, alebo nie je platný. Ak tento zákon nie je platný, tak Parlament nemôže byť suverénny v tom zmysle, že má právomoc prijať akýkoľvek zákon, lebo právne neuspel v prijímaní navrhnutého zákona. Ak tento zákon je platný, tak Parlament prestal byť suverénnym, teda v budúcnosti už nebude existovať Parlament, pre ktorý bude platiť tvrdenie: "Parlament môže prijať akýkoľvek zákon." Takto formulovaný princíp parlamentnej suverenity by bol neudržateľný v oboch prípadoch. V prvom prípade by bol neudržateľný retrospektívne, v druhom prospektívne; v ani jednom nemôže byť trvalým ústavným princípom.".⁵⁾ Parlamentná suverenita v uvedenom právne čistom zmysle teda pôsobí aspoň formálnologicky samodeštruktívne. História však pozná príklady parlamentov, ktoré zrušili samé seba. Na našom území predstavuje asi najznámejší príklad samolikvidácie zákonodarného zboru Federálne zhromaždenie bývalého Československa.

J. Tammelo nachádza prakticko-právne vhodné riešenie v čiastočnej zmene formulácie princípu parlamentnej suverenity, ale prax ho nepotrebuje, lebo uvedená antinómia nespôsobuje praktické problémy. Ide však o upozornenie na problematickosť a obmedzenosť samotných základov všeobecne prijímaného chápania práva: "... hľadanie konečného normatívneho základu princípu suverenity Parlamentu vedie, ak nie k normatívnemu tak ku normatívnemu v ktorom sa základný normatívny princíp stáva skryto nepredvídateľným a vytvára paradoxy.".⁶