Výpoveď zmlúv uzatvorených na dobu určitú

V porevolučnom období sa v Občianskom zákonníku objavil nový inštitút umožňujúci ukončiť platnosť zmluvy - inštitút výpovede. V podstate nebol tak celkom nový. Občiansky zákonník ho poznal už predtým, no využíval ho len výnimočne, pri niektorých konkrétnych druhoch záväzkov. Novým sa stalo jeho využitie pre širšiu skupinu záväzkov. Všeobecnú úpravu inštitútu výpovede platnú pre občianskoprávne a tiež pre obchodnoprávne vzťahy dnes nachádzame v ustanovení § 582 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: "Ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka." Toto ustanovenie uvádza podmienky platného vypovedania zmluvy. Prvou z nich je existencia zmluvy na dobu neurčitú. A práve touto podmienkou sa chceme vo svojom príspevku zaoberať.

Otázkou, ktorá visí vo vzduchu, totiž je, či ustanovenie § 582 umožňuje vypovedať len tie zmluvy, ktoré boli uzatvorené na dobu neurčitú - teda či zakazuje vypovedať zmluvy uzatvorené na dobu určitú. Inými slovami, čije toto ustanovenie vo vymedzovaní podmienok platnej a účinnej výpovede natoľko komplexné, že je kogentné. Bolo by teda zmluvné dojednanie, umožňujúce vypovedať zmluvu uzavretú na dobu určitú, neplatné pre rozpor so zákonom (§ 39)? To je zásadná otázka. Vracia nás na začiatok Občianskeho zákonníka k magickému § 2. Tretí odsek tohto paragrafu totiž v Občianskom zákonníku rozhoduje o tom, ktoré z ustanovení budú mať charakter kogentný a ktoré dispozitívny. Uvádza sa tu, že "účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a - pozn. autora¹⁾) ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť". Kľúčovú úlohu tu zohráva posledná časť vety: "ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť". Ktoré ustanovenia tu má zákonodarca na mysli? Vyplýva z povahy ustanovenia § 582, že sa od neho nemožno odchýliť?

Na túto otázku v odbornej literatúre priamu odpoveď, ktorá by hovorila o kogentnosti či dispozitívnosti tohto ustanovenia, asi nenájdeme. Záver o jeho povahe možno vyvodiť len zo slov, ktorými ho jednotliví autori opisujú. Tak napríklad Jaromír Svoboda vo svojom komentári k § 582 uvádzajú: "Vypovedať možno iba zmluvu dojednanú na dobu neurčitú, ktorej predmetom sú záväzky uvedené v ods. I".²⁾ Komentátor tu používa slovo "iba", ktoré sa v zákone nenachádza. Toto slovo zdôrazňuje nevyhnutnosť danej podmienky, čím vlastne interpretuje predmetne ustanovenie ako kogentné. Podobne sa vo svojom komentári vyjadruje aj Milan Holub, ktorý uvádza: "Tunajšie všeobecné ustanovenie sa uplatní len vtedy, keď sú splnené stanovené predpoklady: bola dojednaná zmluva na dobu neurčitú (...)".³⁾ Dobu neurčitú teda považuje za nutnú podmienku platnosti výpovede rovnako, ako aj Peter Voj čík, ktoiý uvádza, že výpoveď sa musí týkať zmluvy, ktorá bola dohodnut