Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Posudzovanie (vierohodnosti) výpovede spolupracujúcej osoby
Predkladaný článok sa venuje (na Slovensku aktuálne veľmi rezonujúcej) otázke posudzovania výpovede spolupracujúcej osoby. Jeho matériu tvorí, okrem iného, priblíženie súvisiacej právnej úpravy, relevantnej rozhodovacej činnosti vrcholových súdnych orgánov, ale aj iných významných aspektov žiadúcich pre správne vniknutie do problematiky. Záverom sa snaží ponúknuť takmer bezvýnimočne vlastné zovšeobecňujúce závery, v niektorých častiach nie úplne korelujúce s aktuálnou súdnou praxou.
KYJAC, Z.: Posudzovanie (vierohodnosti) výpovede spolupracujúcej osoby; Justičná revue, 73, 2021, č. 6-7, s. 829 - 854.
The proposed article engages on (currently, within the area of Slovak republic especially vivacious) matter of gauging the witness account being provided by a subject of the cooperative witness. Its scope is being composed of, inter alia, a zoom in on the relevant legal regulation as well as the case law of superior judicial bodies, along with other major aspects that are advisable of to be taken into account to tackle the subject matter in a manner deemed correct. Lastly, the author also aims to present her own, so to say, utterly own generalised conclusions, that are in some partial opinions manifested thereafter not in a perfect correlation with the actual judicial practice.
1 Všeobecný úvod
Vzhľadom na v poslednej dobe pomerne časté mediálne informácie už ani pre osobu neznalú trestného procesu nie sú úplne neznáme pojmy kajúcnik,
2)
spolupracujúca osoba, či korunný svedok.
3)
Ako však pristupovať k hodnoteniu výpovede takejto osoby v trestnom konaní, aké nároky na nás v danom ohľade kladie Európsky súd pre ľudské práva (ďalej tiež len "ESLP", resp. "Súd"), príp. aké konkrétne výhody sú voči takejto osoby použiteľné? To sú už otázky (a tiež aj ďalšie, príkladmo síce neuvedené, rozoberanej problematiky sa však rovnako bezprostredne týkajúce) náročnejšie, vyžadujúce si nepochybne potrebnú odbornosť a hlbšie poznatky. Ani pri ich danosti nemusia byť však úplne jednoducho zodpovedateľné, a to či už vo všeobecnej rovine alebo v individuálnom prípade.V súdnej praxi sa čoraz častejšie stretávame s námietkami obhajoby, spochybňujúcimi vierohodnosť, resp. zákonnosť výpovede spolupracujúcej osoby (vystupujúcej buď v pozícii svedka alebo spolu/obvineného), predstavujúcu ak nie jediný, tak minimálne rozhodujúci dôkaz, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené. Obhajoba hovorí o "obchode" s orgánmi činnými v trestnom konaní (výmena usvedčujúcej výpovede za určité výhody) a poukazuje na rôzne motivácie spolupracujúcej osoby vypovedať tak, ako vypovedá, a to s tým konečným záverom, že na základe takejto výpovede v podstate vôbec nemožno uznať vinu dotknutého obvineného.
K načrtnutému typickému (a treba uviesť, že z pohľadu obhajoby aj pochopiteľnému) spôsobu obhajobnej argumentácie je potom potrebné už úvodom upozorniť na tú skutočnosť, že inštitút spolupracujúcej osoby je legálnym a tiež aj legitímnym prostriedkom slúžiacim na objasňovania najzávažnejšej, najmä organizovanej trestnej činnosti, páchateľov ktorej by buď vôbec alebo len veľmi ťažko bolo možné usvedčiť bez pomoci takýchto osôb, ktoré boli samé účastné na trestnej činnosti, vo vzťahu ku ktorej vypovedajú, príp. (aj) na inej trestnej činnosti. Odlišná je však už potreba osobitného prístupu k posudzovaniu vierohodnosti takejto výpovede v konkrétnom prípade.
2 Právna úprava
Pokiaľ ide o zodpovedajúcu právnu úpravu, "zlomový" moment v danom smere nastal v roku 2003, keď na základe novely č. 457/2003 Z.z., účinnej od 1. decembra 2003,
4)
boli do Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. doplnené ustanovenia § 162a (dočasné odloženie vznesenie obvinenia), § 172 ods. 3 (zastavenie trestného stíhania) a § 173 ods. 2 (prerušenie trestného stíhania). Zmieňovanou novelou bol pritom zároveň v danom smere významne doplnený aj Trestný zákon č. 140/1961 Zb., a to o nové mimoriadne zmierňovacie ustanovenie § 40 ods. 4, keď však už predtým tretí odsek tohto ustanovenia
5)
umožňoval súdu mimoriadne znížiť trest odňatia slobody páchateľovi,
"ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného v prospech zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny alebo napomáhal zabrániť spáchaniu trestného činu, ktorý v prospech zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny iný pripravoval alebo sa o jeho spáchanie pokúsil."
Aktuálne účinná slovenská trestnoprávna úprava (Trestný poriadok č. 301/2005 Z.z. - ďalej tiež aj "Tr. por."; Trestný zákon č. 300/2005 Z.z. - ďalej "Tr. zák.") umožňuje použiť v prípade spolupracujúcej osoby osobitné trestno-procesné či hmotnoprávne inštitúty spočívajúce v podobe dočasnej nestíhateľnosti, zmiernenia trestu alebo dokonca úplnej (príp. podmienenej) nestíhateľnosti/beztrestnosti, a to na základe aplikácie nasledovných ustanovení: § 205 Tr. por. (dočasné odloženie vznesenia obvinenia); § 215 ods. 3 Tr. por. (zastavenie trestného stíhania); § 218 a nasl. Tr. por. (podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného); § 228 ods. 3 Tr. por. (prerušenie trestného stíhania);
6)
§ 39 ods. 2 písm. b), písm.e) Tr. zák. (mimoriadne zníženie trestu).V širšom zmysle tu potom možno odkázať aj na nasledovné ustanovenia: § 232 a nasl., § 331 a nasl. Tr. por., § 39 ods. 2 písm. d) Tr. zák. (dohoda o vine a treste);
7)
§ 36 písm. m) až písm. o) Tr. zák. (poľahčujúce okolnosti);
8)
§ 85 Tr. zák., § 86 ods. 1 písm. e), písm. f) Tr. zák. (účinná ľútosť).Bez potreby hlbšieho analyzovania jednotlivých ustanovení považujeme za žiaduce zdôrazniť aspoň niekoľko zásadných skutočností, a síce, že:
-
je potrebné si dôsledne všímať jednotlivé kategórie/druhy trestných činov (ak sú, samozrejme, vymedzené),
9)
na ktoré je použitie toho-ktorého benefitu naviazané;-
v prípade niektorých z uvedených benefitov je ich použitie explicitne vylúčené pre organizátora, návodcu či objednávateľa trestného činu, na ktorého objasnení(alebo zisteníči usvedčení jeho páchateľa) sa podieľa/l, resp. o ktorom poskytol dôkazy v trestnom konaní;
-
z niektorých ustanovení vyplýva, že ich možno uplatniť jednak v trestnom konaní vedenom proti spolupracujúcej osobe pre trestný čin, v súvislosti s ktorým táto spolupracuje, a jednak tiež v trestnom konaní vedenom voči takejto osobe pre iný trestný čin;
-
na postup podľa § 215 ods. 3 Tr. por. (zastavenie trestného stíhania) a § 218 ods. 1 Tr. por. (podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného) sa o. i.
expressis verbis
vyžaduje, aby záujem spoločnosti na objasnení príslušnej trestnej činnosti prevyšoval záujem na trestnom stíhaní spolupracujúcej osoby.V jednom z rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len "najvyšší súd")
10)
uviedol, že spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní
"za účelom získania niektorého (úplne legálneho a čo do efektivity trestného konania skutočne významného) benefitu"
má byť pravdivá, úprimná, dobrovoľná a úplná. Uvedené štyri prívlastky síce znejú dobre a možno pre laika aj celkom presvedčivo, avšak:- hoci pravdivosť uvádzaných tvrdení (t.j. ich zhoda s realitou) spolupracujúcou osobou je žiaduca, pre priznanie benefitu nie je vylúčené, ak sa napr. v nejakej parciálnej okolnosti preukáže, že tvrdenie ňou uvádzané nie je pravdivé; tu treba dôrazne upozorniť aj na zásadný rozdiel medzi vedomým klamstvom či zavádzaním a možným aj nezavineným hovorením nepravdy;
- to, či je spolupráca osoby úprimná (t.j. zodpovedajúca jej skutočnému zmýšľaniu) alebo naopak, nie je pre uplatnenie výhody rozhodné; úprimnosť pritom trestnoprávne kódexy požadujú iba na jedinom miesto, a to konkrétne pri poľahčujúcej okolnosti uvedenej pod písm. l) § 36 Trestný zákon
("páchateľ sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval");
- pokiaľ mala byť dobrovoľná spolupráca myslená ako opak spolupráce "pod tlakom",
11)
tak si treba uvedomiť, že k spolupráci osoby dochádza často práve pod určitým tlakom, a síce napr. tlakom dôkaznej či inej situácie, uvedomenia si dlhotrvajúceho hroziaceho trestu a pod., keď len výnimočne príde motivácia k spolupráci takpovediac "z čista jasna" (z dôvodov akéhosi morálneho precitnutia, či ozvania sa svedomia);- zákon hovorí maximálne "len" o (zvlášť) významnej miere prispenia/podieľania sa na objasnení príslušnej trestnej činnosti alebo na zistení či usvedčení jej páchateľa, príp. o napomáhaní pri zabránení spáchaniu trestného činu, čo však nemožno automaticky, resp. vo všeobecnosti (v každom individuálnom prípade) stotožňovať s úplnou spoluprácou.
3 Rozdielnosť v prístupe jednotlivých súdov so zameraním na ESĽP
Ako ďalšie je v rámci úvodných východiskových úvah nutné zmieniť sa aj o potrebe rozlišovania prístupu či vôbec kompetenčnom oprávnení toho-ktorého súdu vo vzťahu k posudzovaniu principiálne tej istej otázky. Teda lapidárne povedané, odlišné možnosti majú súdy prvostupňové ("najväčšie" spomedzi uvedených súdov), odvolacie (už obmedzenejšie)
12)
a dovolacie (ešte oklieštenejšie, čo plne zodpovedá povahe dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku), keď napokon celkom osobitý je potom prístup súdov stojacich mimo systému všeobecného súdnictva; okrem Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len "ústavný súd") tu treba dať do pozornosti najmä ESLP (oba zmieňované súdy v rámci svojej rozhodovacej činnosti zhodne zdôrazňujú princíp subsidiarity a že nie sú tzv. treťou, resp. štvrtou súdnou inštanciou, čo sa následne odráža aj v spôsobe nimi realizovaného prieskumu).Pri ESLP považujeme potom za vhodné sa bližšie pozastaviť, a to tak s prihliadnutím na neskôr uvedené, ako aj z dôvodu v praxi nie úplne ojedinelého chybného vyvodzovania zovšeobecňujúcich, resp. iba zjednodušených záverov z jednotlivých jeho rozhodnutí (príp. neadekvátneho odkazovania na ne). V nasledujúcich riadkoch bude preto poukázané v tejto súvislosti aspoň rámcovo na niekoľko dôležitých skutočností.
V prvom rade treba mať na pamäti, že pre správne interpretovanie a aplikovanie záverov spomínaného súdu je nevyhnutná dôsledná znalosť konkrétnych skutkových okolností, ako aj relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy (a jej následná komparácia s tunajšou právnou úpravou), a tiež i načítanie viacerých súvisiacich rozhodnutí Súdu.
13)
Popritom nemožno zabúdať zároveň na obmedzené možnosti jeho prieskumu, ním vyvinutú doktrínu "miery voľnej úvahy", tzv. evolutívny výklad jednotlivých ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež len "Dohovor"), či autonómny význam pojmov použitých v Dohovore. Zabúda sa občas taktiež na to, že Ústava Slovenskej republiky (ďalej tiež len "ústava") v čl. 154c ods. 1 obsahuje doložku tzv. podmienečnej aplikačnej prednosti, v zmysle ktorej platí, že ak ochrana poskytovaná na úrovni nášho vnútroštátneho zákona je priaznivejšia ako ochrana poskytovaná Dohovorom (tak, ako ho vykladá ESLP), tak akýkoľvek odkaz na európsku judikatúru nie je na mieste.A ako je to s už naznačovaným obmedzeným oprávnením ESLP,
in concreto
potom v otázke možného posudzovania vnútroštátnymi súdmi realizovaného hodnotenia dôkazov? Tu si možno pomôcť veľmi výstižným zhrnutím prístupu Súdu k danej otázke, podaným jedným z jeho bývalých sudcov Bohumilom Repíkom. Ten najskôr úvodom správne zdôraznil, že Dohovor v žiadnom zo svojich ustanovení neupravuje hodnotenie dôkazov z hľadiska ich pravdivosti či dôkaznej hodnoty, a rovnako tiež ani úroveň istoty, aká sa vyžaduje pre odsúdenie (či napr. okrem výpovede jediného usvedčujúceho svedka musí byť podopreté aj inými dôkazmi). Je teda zásadne úlohou vnútroštátnych súdov (osobitne potom súdu prvého stupňa) hodnotiť vo veci zhromaždené dôkazy, keď
"Súdu prináleží iba skúmať, či konanie, posudzované vcelku, vrátane spôsobu vykonania dôkazov v neprospech i v prospech obvineného, malo spravodlivý charakter požadovaný článkom 6 ods. 1. Určitú nepriamu kontrolu uskutočňuje Súd iba tým, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd odôvodnil svoje rozhodnutie, tiež pokiaľ ide o hodnotenie vykonaných dôkazov. Musí taktiež odôvodniť, prečo odmietol vykonať obvineným navrhnuté dôkazy. Súd však nie je oprávnený kontrolovať vecnú správnosť takého odôvodnenia, ibaže by išlo o zrejmú svojvôľu alebo zrejmý omyl súdu."
14)
Naostatok nedá potom na danom mieste nespomenúť aj nevyhnutnosť dôsledného rozlišovania medzi hodnotením dôkazov pri tzv. meritórnom rozhodovaní, t.j. rozhodovaní o vine či nevine obvineného, od ich (ale aj príp. iných skutočností, procesne neskôr nepoužitelných ako dôkazov) hodnotenia pri rozhodovanío väzbe obvineného. Kým totiž na vyslovenie záveru ovine sa vyžaduje takpovediac úplná istota (v prípade pochybnostísa uplatní zásada
in dubiopro reo),
pri overovaní splnenia základnej materiálnej podmienky väzby ako
conditio sine qua non
súdy "len" zisťujú, či existujú rozumné dôvody svedčiace pre konštatovanie opodstatnenosti trestného stíhania v prípade dotknutého obvineného.
15)
16)
4 Hodnotenie dôkazov z pohľadu vierohodnosti
Úvodom treba poznamenať, že v názve uvedené hodnotiace kritérium vierohodnosti (pravdivosti)
17)
sa pokúsime v rámci danej časti bližšie ozrejmiť vo všeobecnosti - teda v kontexte posudzovania akýchkoľvek svedeckých výpovedí, keď špecifiká prístupu k posudzovaniu výpovedí spolupracujúcich svedkov budú rozoberané neskôr, na iných miestach.Začať možno tým, že
"verifikácia v prípade svedeckej výpovede obsahuje dva komponenty: prvým je preverenie pravdivosti skutkových tvrdení, druhým je potom možnosť preverenia vierohodnosti svedka."
Na doplnenie niekoľkých ďalších (viac prakticky ako teoreticky) dôležitých informácií k tomu potom možno zvoliť trochu netradičný spôsob, a síce položenie a hneď zároveň aj zodpovedanie si štvorice nasledovných otázok.18)
1) Je možné, aby inak vo všeobecnosti vierohodná osoba (v konkrétnom prípade) klamala? Odpoveď: Áno.
2) Je možné, aby inak vo všeobecnosti nevierohodná
19)
osoba (v konkrétnom prípade) hovorila pravdu? Odpoveď: Áno.3) Je možné, aby osoba (napr. v rámci jednej výpovede) hovorila sčasti pravdu a sčasti klamala? Odpoveď: Áno.
20)
4) Je možné, aby ten istý svedok bol v jednom konaní posúdený ako vierohodný a v inom (nezávisle od toho), naopak, ako nevierohodný, resp. aby výpoveď toho istého svedka bola v jednom konaní uznaná za pravdivú a v inom (nezávisle od toho) naopak? Odpoveď: Áno.
21)
Impulzom pre ostatne uvedenú, až v istom zmysle detsky jednoduchú prezentáciu súvisiacich záverov, bolo naše pomerne časté stretanie sa s dôsledným nerozlišovaním dotknutých pojmov, či tiež so zjednodušeným prístupom k posudzovaniu svedeckých výpovedí takpovediac
en bloc,
keď na niektoré z už spomenutých záverov celkom postačí "zdravý sedliacky rozum", či bežné životné skúsenosti (čo "len" sebapozorovacie). Tým však nemá byť povedané, že na posudzovanie svedeckej výpovede
in concreto
nám takýto "zdravý sedliacky rozum" postačí.Na posúdenie všeobecnej či špecifickej vierohodnosti osoby sa do trestného konania priberajú znalci z odboru (340000) psychológie, keď takéto ich posúdenie by malo byť založené na komplexnom psychologickom vyšetrení.
22)
Všeobecná vierohodnosť sa zvykne v psychológii vymedzovať ako komplexná psychologická charakteristika osobnosti, ktorá poukazuje na jeho psychickú spôsobilosť objektívne vnímať realitu, zapamätať si ju a následne ju správne interpretovať, pričom tiež zahŕňa aj schopnosť chápať príčinné súvislosti javov okolo seba. Podľa Antona Heretika ide o relatívne stabilnú vlastnosť osoby podmienenú takými čiastkovými psychologickými faktormi, akými sú napr. vek, úroveň intelektových schopností, štruktúra a integrita osobnosti.
23)
Špecifická vierohodnosť potom súvisí s konkrétnou výpoveďou osoby (viaže sa na posudzovanie konkrétnej udalosti) s tým, že sa vlastne zisťuje miera súladu tejto výpovede so skutočnosťou. Alebo aj inak, pri špecifickej vierohodnosti sa posudzuje, či konkrétna výpoveď vo vzťahu k tomu-ktorému prípadu odráža skutočne prežité udalosti.
24)
Kým u svedkov (poškodených) prichádza do úvahy posúdenie všeobecnej aj špecifickej vierohodnosti, u obvinených sa možno vyjadrovať len vo vzťahu k všeobecnej vierohodnosti.
Bez ašpirácie prílišného zasahovania do iných, z nášho pohľadu však rozhodne fascinujúcich odborných "vôd" je vhodné aspoň zjednodušene poznamenať, že: ad (i) v súčasnosti neexistuje žiaden stopercentne spoľahlivý indikátor (žiaden tzv. "Pinokiov nos") signalizujúci klamstvo; ad (ii) pri špeciálnej vierohodnosti je potrebné posudzovať osobnosť, výpoveď, ako aj motiváciu;
25)
ad (iii) vo viacerých európskych krajinách nie je všeobecná vierohodnosť v trestných konaniach vôbec vyžadovaná, okrem iného z toho dôvodu, že nemá žiadnu väzbu na špecifickú vierohodnosť;
26)
ad (iv) o samotnej (aj len príp. čiastočnej) pravdivosti výpovede vždy rozhoduje súd a nie znalec.Pokiaľ ide potom vo všeobecnosti o závery znaleckého posudku, tak tieto s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. (v zmysle ktorej platí, že žiaden dôkazný prostriedok nemá
a priori
prednosť pred iným, či vopred určenú dôkaznú silu/význam) nemožno dávať na akýsi pomyselný piedestál neomylnosti, a teda ich len nekriticky preberať. Na problém spočívajúci v preceňovaní významu znaleckých posudkov pritom upozorňoval už v roku 1976 Vladimír Mathern, keď k tomu poznamenal, že
"priznávaťznaleckému posudku väčší význam, väčšiu dôkaznú silu len preto, že sa skutočnosti, ktoré zistil znalec, opierajú o vedecké poznatky a technické či iné skúsenosti, by nevyhnutne viedlo k podceňovaniu ostatných dôkazných prostriedkov a malo by za následok, že by sa vlastné rozhodovanie prenieslo z orgánov činných v trestnom konaní
(pozn. aut.: v zmysle vtedy účinnej úpravy sa pod orgánmi činnými v trestnom konaní rozumel aj súd)
na znalcov."
27)
Znalecký posudok je teda síce významným dôkazným prostriedkom, avšak "len" jedným z viacerých, bez akéhokoľvek privilegovaného postavenia. Jeho cieľom je zodpovedať v trestnom konaní vyvstávajúce zložité odborné otázky (nie hodnotiť dôkazy, či riešiť právne otázky), pričom jeho závery podliehajú v princípe (samozrejme, isté osobitosti tu existujú a treba ich mať preto na zreteli) rovnakému hodnoteniu ako každý iný dôkaz. Čo sa týka jeho významu v konkrétnom prípade, tento bude závisieť, okrem súladu s ostatnými dôkazmi, od jeho vnútornej bezrozpornosti, logickosti, odôvodnenosti a presvedčivosti v ňom použitých argumentov, či tiež verifikovateľnosti a spoľahlivosti použitých vedeckých metód.
28)
Napokon možno v nadväznosti na spomínané psychologické posudzovanie vierohodnosti doplniť, že výsledkom tohto je len pravdepodobnostný záver o ne/vierohodnosti posudzovaného s tým, že
"posudzovateľom vierohodnosti je vždy omylný človek, no na rozdiel od laických osôb, expert - posudzovateľ disponuje odbornými vedomosťami a psychologickou praxou, ktorá presahuje psychologické schopnosti bežnej populácie."
Ako však upozorňuje v tejto súvislosti (psychológ a právnik zároveň) Ondrej Kubík, v našic29)
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 6-7/2021
