Kumulatívna citácia publikačného zdroja právnych aktov ES/EU v multilinguálnom prostredí Európskej únie.

Autor sa v predloženej analýze zaoberá problematikou citácie publikačného zdroja právnych aktov ES/EÚ s akcentom na možnosť a dôsledky tzv, kumulatívnej citácie publikačného zdroja predmetných právnych aktov, t.j. citácie Mimoriadneho vydania Úradného vestníka Európskej únie aj citáciu pôvodného publikačného zdroja.

Špecifický problém legislatívnej techniky po vstupe Slovenskej republiky clo Európskej únie predstavuje poznámka pod čiarou a citácia publikačného zdroja právneho aktu Európskych spoločenstiev (ďalej aj len ako "ES") a Európskej únie (ďalej len ako "EU") vo všeobecne záväzných právnych predpisoch Slovenskej republiky. V legislatívnej praxi vznikla otázka, či publikovaním zdroja právneho aktu ES a EU vydaného pred dňom pristúpenia Slovenskej republiky k Európskym spoločenstvám a Európskej únii postačí uvedenie miesta publikácie v tzv. Mimoriadnom vydaní Úradného vestníka Európskej únie,¹⁾ alebo sa má kumulatívne uviesť miesto publikácie aj v pôvodnom vydaní, t.j. v Official Journal of the European Communities.

Táto zdanlivo nepodstatná otázka má mnohé právnoteoretické konotácie, ako aj mnohé praktické dôsledky. Spôsob uvádzania publikačného zdroja právnych aktov ES a EU nieje iba legislatívno-technickým problémom, ale jeho podstata úzko súvisí s problémom záväznosti právnych aktov ES a EU v kontexte absencie ich uverejnenia v príslušnej jazykovej verzii. Významnú koreláciu s problematikou predstavuje aj požiadavka dostupnosti a informačnej funkcie prameňov práva, resp. právneho jazyka,²⁾ ako aj princíp rovnosti rôznych jazykových verzií prameňov sekundárneho komunitárneho práva.

Jazyk ako historicky tradičný státotvorný prvok³⁾ má dodnes vysokú symbolickú hodnotu⁴⁾ pre štátnu zvrchovanosť. Autenticita a právna záväznosť jazykovej verzie zmluvy je citlivou otázkou medzinárodnej zmluvnej praxe a súvisí so zásadou zvrchovanej rovnosti zmluvných strán.⁵⁾ Článok 33 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve⁶⁾ určuje, že ak bola zmluva pôvodne vyhotovená v dvoch alebo viacerých jazykoch, má jej text rovnakú platnosť v každom z týchto jazykov, ak zmluva neustanovuje alebo sa strany nedohodnú, že v prípade rozdielnosti je rozhodujúci určitý text. Keďže je Európska únia tvorená suverénnymi štátmi s rôznymi úradnými jazykmi, prenáša sa táto otázka aj na úroveň koexistencie v rámci európskej integrácie. Na úrovni Európskej únie je však v istom zmysle prekonaná paralela s medzinárodným právom, keďže v rámci Európskej únie má rovnakú autenticitu text v úradnom jazyku každého členského štátu, pričom na porovnanie možno uviesť, že napr. OSN má pri 191 členských štátoch⁷⁾ len 6 úradných jazykov.⁸⁾ Princíp rovnosti rôznych jazykových verzií komunitárncho práva má v prípade Európskej únie špecifický charakter odzrkadľujúci okrem politickej rovnosti členských štátov⁹⁾ aj priamu aplikovateľnosť legislatívy Európskej únie na občanov jej členských štátov a z toho plynúce požiadavky. Princíp autenticity rôznych jazykových verzií komunitárneho práva môžeme nájsť už v prvotnom primárnom komunitárnom práve.¹⁰⁾ V súčas nosti platnom primárnom práve je jeho výrazom článok 314 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva¹¹⁾ a článok 53 Zmluvy o Európskej únii,¹²⁾ v zmysle ktorých majú rôzne jazykové znenia týchto zmlúv rovnakú platnosť. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na skutočnosť, že napriek uznanej rovnakej autenticite a rovnakej platnosti rôznych jazykových verzií primárne komunitárne právo nepozná princíp ligvistickej rovnosti jazykov (ako takých).¹³⁾ Napriek tomu je princíp rovnakej platnosti rôznych jazykových verzií komunitárneho práva dôsledne premietnutý do sekundárnej legislatívy, čo je významne podmienené požiadavkou jazykovej zrozumiteľnosti právneho predpisu jeho adresátom. Veď z pohľadu právneho štátu ide požiadavka zrozumiteľnosti oveľa ďalej - právny predpis by nemal byť len publikovaný v úradnom jazyku, o ktorom sa predpokladá, že mu bude adresát právnej normy rozumieť, ale mal by byť v tomto jazyku aj zrozumiteľne napísaný.¹⁴⁾ Požiadavka zrozumiteľnosti teda evokuje požiadavku prekladov právnych aktov Európskej únie do úradných jazykov členských štátov a s tým súvisiacu požiadavku autenticity, rovnocennosti všetkých jazykových verzií právnych aktov Európskej únie. Potom je len prirodzené, že podľa čl. 5 Nariadenia č. 1 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve (Ú.v. ES 17, 6.10.1958) v platnom znení sa Úradný vestník Európskej únie uverejňuje vo všetkých úradných jazykoch (v súčasnosti je ich 23).¹⁵⁾ Z uvedeného ustanovenia je zrejmá nielen rovnocennosť všetkých jazykových verzií Úradného vestníka Európskej únie, ale per argumentům e ratione íegis už aj rovnosť všetkých (úradných) jazykov."' Rovnakú autenticitu rôznych jazykových verzií komunitárnej legislatívy akcentuje i ustálená judikatura Súdneho dvora ES, napr. rozsudok zo 6. októbra 1982 v právnej veci 283/81 - C/7/7/, bod 18: ¹⁶⁾ V kontexte pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii môžeme spomenúť článok 58 Aktu o podmienkach pristúpenia SR k EU - Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 185/2004 Z.z. (ďalej len "Akt o podmienkach pristúpenia").

Vyššie opísaný komunitárny multilinguizmus je najednej strane v 27-člennej Európskej únii nevyhnutný na splnenie požiadavky zrozumiteľnosti pre adresátov právnych noriem, na strane druhej spôsobuje komplikácie pri výklade právnych noriem obsiahnutých v rozličných jazykoch, keďže vplyvom chýb v preklade¹⁷⁾ alebo špecifickými konotáciami lingvistických termínov¹⁸⁾ právneho aktu v tom ktorom jazyku dochádza k značnej diverzite pri výklade a následnej aplikácii týchto právnych noriem, čo spôsobuje znižovanie právnej istoty. Jednotný trh a spoločný priestor slobody a bezpečnosti si však vyžadujú jednotný obsah a jednotnú aplikáciu právnych noriem. Je nežiadúce, aby iná jazyková verzia právnej normy menila obsah právnej normy.

Súdny dvor ES sa vo svojej ustálenej judikatuře¹⁹⁾ vyrovnal s týmto problémom doktrínou komparácie jednotlivých jazykových verzií právnych aktov ES/EU v procese interpretácie právnych aktov. Ako príklad možno uviesť už spomínaný rozsudok zo 6. októbra 1982 v právnej veci , rozsudok z 12. novembra 1969 v právnej veci rozsudok z 3. marca 1977 v právnej veci 80/76 alebo rozsudok z 2. apríla 1998 v právnej veci C-296/95 . V rozsudku z 5. decembra 1967 v právnej veci Súdny dvor ES hovorí, že

Z uvedených skutočností vyplýva, že

Kumulatívna citácia publikačného zdroja právnych aktov ES/EÚ teda napĺňa požiadavky vyplývajúce z a informačnej funkcie prameňov práva lepšie ako odkaz výlučne na tzv. Mimoriadne vydanie Úradného vestníka Európskej únie.

Kumulatívnu citáciu publikačného zdroja právnych aktov ES/EÚ v kontexte princípu právnej istoty odôvodňuje aj ²⁰⁾ právnych aktov ES/EÚ do slovenského jazyka.²¹⁾ Ako príklad fatálnej prekladovej chyby možno uviesť napr. Interpre tačné oznámenie Komisie o postupoch registrácie motorových vozidiel s pôvodom v inom členskom štáte (2007/C 68/04), kde v bode 3.5.2. písm. c) "vypadol" zápor a veta v slovenčine tak má v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglická, nemecká, atď.) opačný význam. Aktuálnosť problému kvality prekladov akcentuje aj rozhodnutie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 1. apríla 2006 vo veci vedenej pod spisovou značkou 7C/126/2005, ktorý aplikujúc nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach v platnom znení vyhlásil, že nemá právomoc na konanie vo veci zvýšenia výživného, a to z dôvodu nesprávneho prekladu nariadenia č. 44/2001 uverejneného v Mimoriadnom vydaní U.v. EU kap. 19/zv. 04 (pojem "povinný" bol nesprávne preložený ako "oprávnený").²²⁾ Dôkazom nízkej kvality prekladu predmetného nariadenia je aj skutočnosť, že k dotknutému nariadeniu bolo v Úradnom vestníku Európskej únie L 242 z 5. septembra 2006 vydané tzv. korigendum odstraňujúce prekladové chyby.

V tejto súvislosti je potrebné dôrazne poukázať na skutočnosť, že vnútroštátne súdy sú v prípade podozrenia na chybu v preklade právneho aktu povinné použiť už spomenutý porovnávací jazykový výklad. Sú pri tom povinné zachovať zákaz izolácie (výklad s prihliadnutím na znenia ostatných jazykových verzií) a zákaz majorizácie, ktorý je premietnutím rovnosti úradných jazykov (jeden či dva jazyky nemôžu byť prehlasované tým, že väčšina jazykových verzií konštatuje niečo iné).²³⁾ Ak by uvedené metódy neviedli k výsledku, musí jazykový výklad uvoľniť cestu iným metódam výkladu práva (najmä systematickému a teleologickému).²⁴⁾ V bode 14. rozsudku Súdneho dvora Európskych spoločenstiev z 19. apríla 2007 v právnej veci C-63/06 UAB Profisa proti Muitinés departamentasprie Lietuvos Respublikosfinansif. ministerijos sa uvádza:

Kumulatívna citácia je teda v uvedenom kontexte veľmi dôležitá aj pre aplikačnú prax v oblasti justície, pretože informovaním o mieste publikácie iných jazykových ve