Medzinárodná energetická agentúra a jej význam pri harmonizácii administratívnych opatrení vo vzťahu k energetickej bezpečnosti štátu

Article deals with the international and national legal framework, based on the Agreement on the International Energy Programme of 1974. It points out historical consequences of this Agreement and of the establishment of the International Energy Agency. It deals with different aspects of this special international organisation: with its membership, governance and its relation to other international organisations, namely to the European Union. Further, a special attention is paid to the way, how the framework created by the Agreement of 1974 was transformed into the national legal framework of the Slovak Republic. The fourth part of this paper contains overview of the measures, laid down in the Agreement in order to cope with the danger of oil shortages. Author classifies these measures (emergerncy stocks, emergency measures, oil sharing system) according to the traditional theories of administrative law and points out, that while some very important decision competencies have been transfered to the International Energy Agency by the Agreement, most of the administrative measures, including the state control and administrative sanctions must be executed by the national administrative authorities.

Priemysel všetkých ekonomicky rozvinutých krajín je závislý od pravidelného a nepretržitého zásobovania ropou a ropnými výrobkami.¹⁾ Závislosť západoeurópskych ekonomík od týchto produktov a jej limity sa prejavili už počas Suezskej krízy v r. 1956. Tá bola jednou z geopolitických impulzov na založenie Európskeho spoločenstva atómovej energie, pretože priemyselné využitie atómovej energie bolo vnímané ako alternatíva závislosti od fosílnych zdrojov energie. Zlomovým bodom však bola ropná kríza z r. 1973 - 1974, keď sa ropa stala prostriedkom politického nátlaku krajín vyvážajúcich ropu. Na zdôraznenie svojej požiadavky týkajúcej sa stiahnutia izraelskej armády z obsadených arabských území vyhlásilo sedem arabských štátov ťažiacich ropu bojkot jej exportu do Spojených štátov a Holandska pre izraelský postoj týchto štátov. Arabské štáty prijali nielen rozhodnutie o znížení ťažby ropy o 25%, ale aj o zvýšení cien. V októbri 1973 sa zvýšila cena za barel ropy (159 l) o 70%, dva mesiace neskôr, v decembri 1973, zvýšili arabské krajiny ťažiace ropu, s výnimkou Iraku, znovu cenu s platnosťou od 1. januára 1974, tentoraz však viac ako na dvojnásobok. Prakticky hneď po tomto "ropnom šoku" začali členské štáty Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (Organisation for Economic Cooperation and development) hľadať spôsob, ako zabrániť jeho opakovaniu. Riešenie bolo nájdené v preventívnych opatreniach a v koordinovanom prístupe týchto štátov pre prípad stavu ropnej núdze. Ako najvýznamnejšie preventívne opatrenie bolo identifikované udržiavanie núdzových zásob v každej členskej krajine v množstve závislom od veľkosti jej trhu s ropou a ropnými produktmi, kapacity spracovania a spotreby ropy. Jedným zo spôsobov, ako medzinárodné spoločenstvo štátov na vyššie uvedený výzvy reagovalo, bolo prijatie novej medzinárodnej konvencie, Dohody o medzinárodnom energetickom programe, a vytvorenie Medzinárodnej energetickej agentúry (International Energy Agency).²⁾ Systém, vytvorený Dohodou o Medzinárodnom energetickom programe, pritom nie je prvým takýmto systémom. Jeho predchodcami boli opatrenia, prijaté štátmi Dohody v priebehu prvej svetovej vojny.³⁾ Avšak zatiaľ čo tieto prvé formy opatrení reagovali na nedostatok pohonných látok vo vzťahu k potrebám vojska, systém vytvorený medzinárodným spoločenstvom štátov v r. 1974 reaguje na potreby civilného priemyslu.

Predmetom záujmu tohto príspevku je medzinárodný bezpečnostný systém vytvorený Dohodou o Medzinárodnom energetickom programe z r. 1974, jeho nástroje a formy ich transformácie do národných predpisov správneho práva hmotného. V širších súvislostiach je možné článok považovať aj za príspevok do diskusie o "internacionalizácii" správneho práva hmotného, tzn. o stále sa prehlbujúcom vplyve medzinárodnoprávnych záväzkov na opatrenia v oblasti správneho práva hmotného.

Za počiatok úsilia medzinárodného spoločenstva v oblasti inštitucionalizovania spolupráce v oblasti energetickej bezpečnosti býva považovaný prejav ministra zahraničných vecí USA H. Kissingera na konferencii, organizovanej v Londýne dňa 12. decembra 1973. Kissinger sa vo svojom prejave vyslovil v prospech vytvorenia novej medzinárodnej agentúry, úlohou ktorej by bola koordinácia medzinárodnej spolupráce v oblasti energetickej bezpečnosti.⁴⁾

Otázky medzinárodnej spolupráce v tejto oblasti sa stali predmetom medzinárodnej konferencie vo Washingtone, D.C., ktorá sa konala vo februári 1974. Účastníkmi konferencie bolo 13 hlavných priemyselných dovozcov ropy (Belgicko, Dánsko, Holandsko, Francúzsko, Írsko, Japonsko, Kanada, Luxembursko, Nemecko, Nórsko, Taliansko, USA a Veľká Británia), rovnako ako aj dve medzinárodné organizácie (Európske hospodárske spoločenstvo, Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj). Účastníci konferencie sa vyslovili v tom zmysle, že vzťahy s producentmi ropy majú byť budované nie na báze konfrontácie, ale kooperácie a že zaistenie stavu energetickej bezpečnosti môže byť dosiahnuté len spoluprácou zainteresovaných štátov.

Za účelom realizácie cieľov, ktoré stanovila , bola vládami zúčastnených štátov vytvorená koordinačná skupina () so sídlom v Bruseli. Členmi koordinačnej skupiny boli všetky štáty, ktoré sa zúčastnili na Washingtonskej konferencii, s výnimkou Francúzska, ktorého zahraničná politika nebola v tomto období americkým návrhom na medzinárodnej scéne naklonená. Neskôr sa členmi stali i Rakúsko, Španielsko, Švédsko, Švajčiarsko a Turecko. Prvým predsedom skupiny sa stal profesor medzinárodného práva R. Ockrent, ktorý bol pôvodne vedúcim belgickej delegácie pri Organizácii pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj. Výsledkom práce koordinačnej skupiny boli dva dokumenty: Prvým bol návrh rozhodnutia Rady OECD o vytvorení Medzinárodnej energetickej agentúry (Decision of the Council establishing International Energy Agency by the Organisation). Druhým dokumentom bol návrh novej medzinárodnej zmluvy, Dohody o Medzinárodnom energetickom programe (Agreement on an International Energy Programme).⁵⁾

Návrh bol Radou OECD dňa 15. novembra 1974 prijatý s tým, že tri členské štáty (Fínsko, Francúzsko a Grécko) sa hlasovania zdržali. Rozhodnutie obsahovalo formálne založenie Medzinárodnej energetickej agentúry ako samosprávneho telesa v rámci Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (). Ďalej identifikovalo celkovo 16 zakladajúcich členských štátov⁶⁾ a stanovovalo podmienky pre pristúpenie nových členských štátov. Rozhodnutie rovnako upravuje postavenie a právomoci jednotlivých orgánov Agentúry a postavenie zamestnancov Agentúry, vzťah Agentúry k ostatným orgánom OECD a upravuje jej vonkajšie vzťahy.

Dohoda o Medzinárodnom energetickom programe má charakter medzinárodnej zmluvy v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z r. 1969. Nejde teda o dokument typu "soft law", ale o medzinárodný inštrument záväznej povahy. Dôvodom je skutočnosť, že realizácia prijatého programu je možná len prostredníctvom záväzných pravidiel bez možnosti odlišnej právnej úpravy v národnom práve. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom zmluvy je systém núdzových zásob ropy a ropných produktov, by v prípade prijatia programu vo forme nezáväzného dokumentu existovalo nebezpečenstvo, že členské štáty pristúpia k odlišnej právnej úprave. Takýto postup by realizáciu vytvoreného systému zablokoval.

Dohoda o Medzinárodnom energetickom programe bola podpísaná predstaviteľmi 16 signatárskych štátov⁷⁾ dňa 18. novembra 1974. Nejde o samovykonateľný ("self-executing") inštrument medzinárodného práva, čo má za následok, že jednotlivé ustanovenia zmluvy musia byť realizované v predpisoch národného práva. Dohoda pritom obsahuje výhradne záväzky vo vzťahu k vládam signatárskych štátov a nezaväzuje tak priamo súkromné subjekty. Znenia anglického, francúzskeho a nemecký textu sú rovnocenné.

Depozitárom Dohody je vláda Belgického kráľovstva. Znenie Dohody o Medzinárodnom energetickom programe požadovalo, aby pôvodné signatárske štáty vyjadrili v súlade s ich vnútroštátnym ústavným právom najneskôr 1. mája 1975 svoj súhlas so záväzkami () stanovenými v uvedenom dokumente. Dohoda mala nadobudnúť platnosť desiaty deň po tom, čo jej ratifikáciu notifikuje najmenej šesť členských štátov s tým, že minimálny objem núdzových zásob ropy mal predstavovať 60% celkových predpokladaných zásob. Tento predpoklad bol splnený dňa 9. januára 1976 notifikáciou Dánska, Írska, Japonska, Kanady, Luxemburska, Nemecka, Španielska, Švédska, Švajčiarska, USA a Veľkej Británie. Pre tie signatárske štáty, ktoré ratifikáciu notifikovali neskôr, nadobudol Dohovor o Medzinárodnom energetickom programe platnosť vždy desiaty deň po notifikácii.

Už z vyššie uvedeného je zrejmé, že štandardné členstvo v Me