Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Delené záväzky v systéme záväzkového práva

Doktrína považuje delené záväzky popri solidárnych a nedielnych záväzkoch za tretí druh spoločných záväzkov, t.j. záväzkov, v ktorých, na rozdiel od jednoduchých záväzkov, vystupuje na dlžníckej alebo veriteľskej strane záväzkového vzťahu viacej subjektov. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ") delené záväzky ako samostatnú skupinu spoločných záväzkov neupravuje. Výslovne upravuje iba aktívny delený záväzok, keď každý zo spoločne oprávnených veriteľov môže požadovať od dlžníka iba svoj podiel na pohľadávke (pozri § 512 ods. 1 OZ). Opačnú situáciu, keď je viacej dlžníkov zaviazaných veriteľovi na plnenie takým spôsobom, že každý z dlžníkov je povinný plniť iba svoj podiel na dlhu (pasívny delený záväzok), Občiansky zákonník vo všeobecnosti neupravuje, ale nepochybne existenciu takéhoto druhu spoločných záväzkov uznáva (pozri napr. § 438 ods. 2 a § 470 ods. 2 OZ). Všeobecnú úpravu delených záväzkov nemá ani zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj "Obchodný zákonník" alebo "OBZ").

DELENÉ ZÁVÄZKY V SYSTÉME ZÁVÄZKOVÉHO PRÁVA
Mgr.
Andrej
Fekete
JUDr.
Imrich
Fekete
CSc.
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Delené záväzky sú známe od dôb rímskeho práva, v ktorom išlo o také obligácie, ktorých predmetom bolo deliteľné plnenie (D. 45, 2, 11, body 1 a 2, C. 8, 32, 1 a 2, Novelle 99).1) V prípade delených záväzkov musel každý z dlžníkov plniť iba na neho pripadajúci podiel spoločného záväzku a každý z veriteľov mohol požadovať od dlžníka iba svoj podiel na pohľadávke. V prípade plurality veriteľov v záväzkovom vzťahu boli delené práva pravidlom. Napríklad pohľadávky poručiteľa prechádzali podľa jednej vety zákona XII. tabúľ na dedičov v pomernej časti:
nomina sunt
ipso iure
divisa
(Paul. D. 10, 2, 25, 9 a 13).2) Väčší význam mala v rímskom práve pluralita dlžníkov. Aj tu platilo pravidlo prednosti delených záväzkov
(obligatio
pro rata
)
pred solidárnymi záväzkami
(correali obligatio).
3)
Delené záväzky boli známe aj v uhorskom súkromnom práve, v ktorom sa pod vplyvom rakúskeho4) a neskôr nemeckého pandektného práva5) presadzoval názor o priorite delených záväzkov pred solidárnymi záväzkami.6) Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. delené záväzky síce upravoval podobne, ako je tomu dnes, ale iba vo forme aktívnych delených záväzkov (§ 244), pričom existenciu pasívnych delených záväzkov obchádzal mlčaním. Účelom tohto príspevku je odkryť podstatu a spôsob fungovania delených záväzkov v platnom súkromnom práve.
1. Pojem delených záväzkov
Delené záväzky predstavujú jednu zo základných foriem spoločných záväzkov. V delenom záväzku sú čiastkové dlhy viacerých dlžníkov a čiastkové pohľadávky viacerých veriteľov od seba nezávislé. Táto autonómnosť sa prejavuje najmä v prípade splnenia dlhu. Napríklad ak niektorý zo spoločne zaviazaných dlžníkov splní svoj podiel na dlhu, povinnosť ostatných dlžníkov nie je tým nijako dotknutá.7) Ak veriteľ chce, aby bola celá jeho pohľadávka od spoludlžníkov uspokojená, musí sa na každého z dlžníkov obrátiť osobitne, a v prípade potreby ich aj samostatne žalovať.8) V prípade vadnosti plnenia zodpovedá za vadu výlučne iba ten z viacerých dlžníkov, ktorého sa toto plnenie týka. Nakoniec, veriteľ znáša riziko platobnej neschopnosti každého jednotlivého dlžníka. Obdobne to platí aj v prípade plurality veriteľov, keď každý z veriteľov je oprávnený požadovať a prijať od dlžníka iba svoju vymedzenú časť pohľadávky, teda nie pohľadávku prislúchajúcu veriteľom spoločne, ako je tomu v prípade aktívnej solidarity (porovnaj § 513 OZ).
Delené záväzky dnes poznajú všetky právne systémy vrátane anglického
common law
.9) Jednotlivé právne poriadky ich upravujú tak, že ich buď vymedzujú v protiklade s nedielnymi záväzkami (čl. 1217 francúzskeho Code civil), alebo ich výslovne reglementujú (napr. čl. 1314 talianskeho Codice civile, čl. 534 portugalského Codigo civil, § 888 a nasl. rakúskeho ABGB, § 420 nemeckého BGB alebo čl. 6:6 I holandského BW). Delené záväzky sú tiež predmetom rámcovej úpravy v Princípoch európskeho zmluvného práva (PECL), Zásadách medzinárodných obchodným zmlúv (PICC;
separate obligations
) alebo Návrhu spoločného referenčného rámca (DCFR;
divided obligations
).
Požiadavka na podrobnejšiu úpravu delených záväzkov je na rozdiel od solidárnych záväzkov pomerne nízka. Neprekvapuje preto ani, že Občiansky zákonník a Obchodný zákonník upravujú delené záväzky iba marginálne, vymedzeniu tohto pojmu sa výslovne vyhýbajú a definíciu tohto pojmu prenechávajú právnej vede. Napríklad vo francúzskom práve sa za delené záväzky
(obligation conjointes)
považujú také záväzky, pri ktorých niekoľko veriteľov alebo dlžníkov je oprávnených požadovať alebo poskytnúť plnenie, ktoré je rozdelené na toľko častí
(part virile)
, koľko je v záväzkovom vzťahu veriteľov alebo dlžníkov.10)
Delené záväzky sa vyznačujú tým, že v záväzkovom vzťahu vystupuje na dlžníckej alebo veriteľskej strane viacej subjektov, pričom predmet záväzku predstavuje deliteľné plnenie. Práve deliteľnou povahou plnenia sa delené záväzky zásadne odlišujú od nedielnych záväzkov, pri ktorých nie je predmet plnenia deliteľný, a to fyzicky ani právne. Na nedeliteľné plnenie sa vzťahuje buď režim nedeliteľných solidárnych záväzkov (pozri § 512 ods. 2 OZ a § 296 OBZ), alebo nerozlučných záväzkov (pozri § 295 OBZ), ktoré možno splniť iba spoločným pričinením všetkých dlžníkov alebo veriteľov.11) Naproti tomu, pre delené záväzky je charakteristické to, že každý zo spoluveriteľov má právo požadovať od dlžníka iba svoju vymedzenú časť pohľadávky a každý zo spoludlžníkov je povinný plniť iba na neho pripadajúcu časť dlhu. V takom prípade môžeme potom hovoriť o spoločnej delenej pohľadávke alebo spoločnom delenom dlhu.
Delené záväzky majú v systéme spoločných záväzkov najbližšie k solidárnym záväzkom, ktorých predmet môže byť tiež deliteľný (porovnaj § 511 OZ). Aký je teda rozdiel medzi delenými a solidárnymi záväzkami? Podstatný rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že v prípade solidarity môže každý zo solidárne oprávnených veriteľov požadovať od dlžníka celé plnenie (presnejšie: celú pohľadávku), hoci ide o plnenie, ktoré by bolo možné rozdeliť medzi dlžníkov, a rovnako každý zo solidárne zaviazaných dlžníkov je na základe výzvy veriteľa povinný splniť celý dlh (nielen svoj podiel na dlhu), aj keď má plniaci dlžník voči veriteľovi povinnosť plniť iba svoju časť deliteľného dlhu (pozri § 511 ods. 1 OZ).
2. Právna domnienka v prospech deleného alebo solidárneho záväzku?
Občiansky zákonník vo všeobecnej rovine nerieši otázku, či v prípade deliteľného plnenia má prioritu delený záväzok alebo solidárny záväzok, t.j. či v prípade pochybností platí vyvrátiteľná právna domnienka v prospech deleného alebo solidárneho záväzku. Riešenie tejto otázky súvisí s dilemou, či sa v záväzkovom vzťahu majú preferovať záujmy dlžníka alebo veriteľa. Pre veriteľa je totiž výhodné, aby mohol od každého zaviazaného dlžníka požadovať splnenie celého dlhu (ako je tomu v prípade solidarity), nielen iba tú časť dlhu, ktorá podielovo pripadá na konkrétneho dlžníka. Pre každého dlžníka je na druhej strane výhodnejšie, aby v súlade s princípom deleného záväzku musel veriteľovi splniť iba svoju vymedzenú časť dlhu. V takom prípade však riziko prípadnej platobnej neschopnosti niektorého z dlžníkov prechádza na veriteľa. Prezumpcia v prospech delených alebo solidárnych záväzkov patrí preto medzi najaktuálnejšie otázky právnej úpravy spoločných záväzkov.
V rímskom práve platila zásada, že delené záväzky boli v prípade plurality veriteľov alebo dlžníkov pravidlom, a v prípade viacerých dlžníkov bolo potrebné solidaritu dlžníkov výslovne dohodnúť.12) Cisár Justinián vo svojej 99. Novelle, okrem iného, nariadil, že veriteľ môže od každého dlžníka požadovať iba svoj podiel na záväzku, ak chýba dohoda, že každý z dlžníkov zodpovedá za celý dlh. Náuka prirodzeného práva už všeobecne uznávala právnu domnienku v prospech deleného charakteru záväzku,13) ktorá bola následne prevzatá do prvých kódexov civilného práva na prelome 19. a 20. storočia.14)
Pokiaľ ide o vzťah medzi delenými a solidárnymi záväzkami, v zahraničných úpravách sme identifikovali tri možné legislatívne scenáre.
Pravidlom uznávaným vo väčšine právnych úprav je
prezumpcia v prospech delených záväzkov.
Táto zásada je buď výslovne legislatívne zakotvená (napr. § 888 a § 889 rakúskeho ABGB, § 1138 španielskeho Codigo civil), alebo niektoré právne poriadky vyžadujú pre vznik solidárneho záväzku výslovnú dohodu medzi dlžníkmi a veriteľmi (čl. 143 švajčiarskeho Obligationenrecht, čl. 1202 francúzskeho Code civil). Výnimky z uvedeného pravidla sú však natoľko početné, že právny význam delených záväzkov sa stáva zanedbateľný.15)
Druhým možným riešením je
prezumpcia v prospech solidarity,
ktorá vyhovuje záujmom veriteľa. Takéto riešenie je v prípade pasívneho deleného záväzku v civilných kódexoch skôr výnimočné. Ako príklad možno uviesť nemecké právo. Nemecký občiansky zákonník vychádza síce z prezumpcie v prospech deleného charakteru záväzku (§ 420 BGB), ale súčasne v prípade zmluvného záväzkového vzťahu (väčšina záväzkových vzťahov vzniká na zá­klade zmluvy!) zavádza prezumpciu v prospech solidarity (§ 427 BGB).16) Podľa § 427 BGB totiž platí, že ak sa na základe zmluvy viaceré osoby spoločne zaviažu na deliteľné plnenie, zodpovedajú v takom prípade ako solidárne zaviazaní dlžníci
(Gesamtschuldner).
17)
Tretiu skupinu predstavujú tie civilné kódexy, ktoré zakotvujú celkom opačnú prezumpciu, ako bolo uvedené. Podľa nich
sa solidarita v prípade deliteľného plnenia neprezumuje.
Ide o legislatívne riešenie, ktoré je v prospech dlžníka, pretože preferuje jeho záujmy na úkor veriteľa. Takú úpravu obsahuje predovšetkým francúzske právo, v ktorom k priorite delených záväzkov došlo kombinovaným výkladom čl. 1197, 1202 a 1220 Code civil.18) Delené záväzky sa vo francúzskom práve typicky presadzujú v prípade záväzkových vzťahov medzi dedičmi a veriteľmi poručiteľa.19)
Samostatnú skupinu možných legislatívnych riešení predstavujú tie úpravy, ktoré zakladajú
prezumpciu v prospech solidarity v obchodnoprávnej úprave
a
prezumpciu v prospech deleného záväzku, ak ide o občianskoprávne vzťahy
. Pokiaľ ide o obchodné kódexy, ich úpravy prevažne vychádzajú z toho, že v prípade zmluvného záväzku sa solidarita predpokladá.20) Sú však obchodnoprávne úpravy, ktoré takúto všeobecnú úpravu v prospech solidarity neobsahujú, a toto pravidlo uvádzajú iba v prípade osobitných druhov záväzkov, ktoré vznikajú napríklad na základe príkaznej zmluvy21) alebo ručenia.22)
Uvedená "nestabilita" vzťahu medzi delenými a solidárnymi záväzkami sa prelína celým právnym vývojom spoločných záväzkov. Slovenské súkromné právo od začiatku vychádza z názoru, že v prípade deliteľného plnenia je pravidlom existencia deleného záväzku a že solidarita sa neprezumuje.23) Z opačného názoru vychádzal uhorský obchodný zákonník z roku 1875, ktorý v § 268 ustanovil, že v prípade spoločne zaviazaných dlžníkov sa predpokladá, že títo sú zaviazaní splniť dlh solidárne, pokiaľ z dohody medzi dlžníkmi a veriteľom nevyplýva niečo iné.24)
Občiansky zákonník z roku 1950 zaviedol vo vzťahu k deleným a solidárnym záväzkom dichotomickú úpravu. Pokiaľ ide o spoločný dlh viacerých dlžníkov, zákon nepriamo vychádzal z prezumpcie v prospech solidarity. Iba vtedy, ak nemôže veriteľ požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka zaviazaného na to isté plnenie alebo pokiaľ nejde o záväzok, ktorý bolo možné splniť iba spoločnou činnosťou všetkých dlžníkov (nerozlučný záväzok), zodpovedal každý zaviazaný dlžník samostatne len svojím podielom na dlhu (§ 243).25) Dôvodová správa k tomu uvádzala, že prípadná príkrosť solidárneho záväzku u slabšieho dlžníka je zmiernená možnosťou iného dohovoru (§ 293). Solidarita veriteľov sa na rozdiel od solidarity dlžníkov nepredpokladala, ale musela byť dojednaná zmluvou alebo uložená zákonom. Podľa § 244 platilo, že ak je niekto zaviazaný na to isté deliteľné plnenie niekoľkým veriteľom, môže každý veriteľ požadovať iba svoj podiel. Dôvodová správa k tomu uviedla, že táto úprava lepšie vyhovuje potrebám hospodárskeho života.
Platný Občiansky zákonník v rámci novely vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. prevzal veľkú časť ustanovení Občianskeho zákonníka z roku 1950 o spoločných právach a záväzkoch. V prípade spoločného záväzku viacerých dlžníkov však neprevzal prezumpciu solidarity (tú musí výslovne založiť právny predpis, rozhodnutie súdu alebo dohoda účastníkov, príp. musí vyplývať z povahy plnenia)26) a vychádza z vyvrátiteľnej právnej domnienky v prospech pasívneho deleného záväzku.27) Do platného Občianskeho zákonníka sa nedostala ani pozitívna právna úprava delených záväzkov (dlhov) z ustanovenia § 243 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Na druhej strane, z predchádza­júcej úpravy bolo prevzaté ustanovenie § 244 o tom, že sa solidárny charakter spoločných práv (pohľadávok) viacerých veriteľov nepredpokladá. Obsah tohto ustanovenia sa premietol do dikcie § 512 ods. 1 OZ.
Učebnica občianskeho práva k otázke vzťahu delených a solidárnych záväzkov uvádza, že Občiansky zákonník pripúšťa solidaritu záväzkov iba vtedy, ak to ustanovuje zákon, prípadne výrok súdu, alebo je vymienená zmluvou; preto sú delené zväzky pravidlom.28) Delené záväzky budú teda všetky záväzky, ktoré nie sú nedielne a nie sú ani solidárne.29)
Opierajúc sa o tradície obchodného práva, ustanovenie § 293 OBZ zakotvuje pravidlo, že v prípade pochybností, či ide o delený alebo solidárny záväzok viacerých dlžníkov, platí vyvrátiteľná právna domnienka v prospech solidarity. Toto pravidlo je doplnené ustanovením § 294 OBZ, podľa ktorého ak zo zmluvy alebo povahy záväzku vyplýva, že nejde o pasívnu solidaritu, potom v prípade deliteľného plnenia ide o delený záväzok viacerých dlžníkov.30) Obchodný zákonník na druhej strane nerieši otázku deliteľného plnenia, ak ide o aktívny delený záväzok alebo o aktívnu solidaritu, a riešenie tejto otázky prenecháva Občianskemu zákonníku (pozri § 512 ods. 1 a § 513 OZ).
3. Predpoklady vzniku delených záväzkov
Ako už bolo uvedené, vymedzenie pojmu delených záväzkov sa zväčša ponecháva právnej vede. Medzi základné predpoklady vzniku a existencie delených záväzkov možno zaradiť:
a)
viac subjektov na dlžníckej alebo veriteľskej strane,
b)
deliteľnosť plnenia a
c)
spoločný právny základ.
Ad a)
Delené záväzky predpokladajú
pluralitu subjektov na veriteľskej alebo dlžníckej strane.
Odborná literatúra okrem toho používa aj termíny ako aktívny delený dlh (ak viacej veriteľov disponuje vo vzťahu k tomu istému dlžníkovi s viacerými samostatnými pohľadávkami) alebo pasívny delený záväzok (ak viacej dlžníkov má tomu istému veriteľovi plniť samostatne svoju časť dlhu).
Ad b)
Delené záväzky sa týkajú prípadov, keď
predmet plnenia je deliteľný fyzicky a právne.
Deliteľnosť predmetu plnenia nemožno v tomto prípade redukovať na mechanickú deliteľnosť predmetu plnenia.31) Predmetom spoločného záväzku nemusí totiž byť iba danie veci
(
dare
),
ale akékoľvek správanie sa účastníkov záväzkového vzťahu uvedené v § 494 OZ, ktorým sa plní záväzok. Pokiaľ ide o mechanické rozdelenie predmetu plnenia, prevláda názor, že plnenie je v takom prípade deliteľné iba za podmienky, že v dôsledku rozdelenia veci na časti nedôjde k zníženiu jej hodnoty ani k zmene účelu jej použitia.32)
V mnohých prípadoch nezáleží ani tak na samotnej deliteľnosti predmetu plnenia v technickom zmysle, ale najmä deliteľnosti v hospodárskom zmysle. Pre ňu sú určujúce účel zmluvy a záujmy zmluvných strán.33) Z tohto hľadiska je ideálne deliteľné peňažné plnenie. Deliteľné sú ďalej najmä veci určené podľa druhu alebo práca (výkon činnosti) rovnakého druhu. Ak ide o samotné veci v právnom zmysle (§ 118 a § 119 OZ), o ich deliteľnosti možno uvažovať iba vtedy, ak ide o zloženú vec, z ktorej môžu mechanickým rozdelením vzniknúť samostatné veci (napr. kúpa alebo predaj vraku automobilu viacerými osobami). Deliteľná nie je však jednoduchá vec v právnom zmysle (napr. rodinný dom alebo byt, vec zhotovená iba z jedného materiálu), aj keby vo vzťahu k nej prislúchal viacerým osobám spoluvlastnícky (ideálny) podiel (pozri § 137 OZ).
V súvislosti s deliteľnosťou plnenia vzniká otázka, či tieto uvedené zásady platia aj v prípade, keď sa jedna forma spoločného záväzku zmení na inú formu. Tak je tomu najčastejšie v prípade, ak sa primárny záväzkový vzťah zmení na sekundárny (zodpovednostný) záväzkový vzťah (typicky v prípade, ak došlo k porušeniu zmluvy). Staršia doktrína pôvodne zastávala názor, že napríklad právo na náhradu škody je vždy deliteľné, aj keby sa poskytovalo za poškodenie nedeliteľnej veci. Môže sa teda z pôvodne solidárneho záväzku stať v uvedenom prípade delený záväzok? V súčasnej doktríne prevláda názor, že záväzok na náhradu škody má rovnakú štruktúru ako pôvodný záväzkový vzťah; odvodený právny vzťah nemôže zmeniť štruktúru pôvodného záväzkového vzťahu.34) Ak by teda nájomca poškodil vec, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve prenajímateľov, potom by nároky prenajímateľov voči nájomcovi mali povahu solidárneho, nie deleného záväzku. Je tomu tak preto, že Občiansky zákonník v § 139 ods. 1 založil spoločnú a nerozdielnu povahu práv a povinností podielových spoluvlastníkov k spoločnej veci. Možno ešte doplniť, že uvedené by platilo aj v opačnom garde, t.j. keby prenajímateľovi zodpovedali za škodu spoloční nájomcovia (pozri § 438 ods. 1 OZ a § 383 OBZ).
Samotná fyzická deliteľnosť predmetu plnenia ako zá­kladný predpoklad existencie deleného záväzku spravidla nestačí. Deliteľnosť plnenia sa v mnohých prípadoch stotožňuje s deliteľnosťou plnenia v právnom zmysle. Právna nedeliteľnosť plnenia môže byť daná zákonom alebo ju možno vyvodiť z prejavu vôle zmluvných strán. V niektorých prípadoch môže byť hoci fyzicky deliteľné plnenie určené zmluvnými stranami ako nedeliteľné plnenie, ak to zodpovedá ich záujmom (napr. zo zmluvy objednávateľa, ktorú uzavrel súčasne s dvoma krajčírmi tak, že jeden má ušiť nohavice a druhý sako z tej istej látky, možno vyvodiť, že úmyslom zmluvných strán bol vznik nedielneho, nie deleného záväzku).35)
Ad c)
Uvedené predpoklady delených záväzkov nevyčerpávajú podstatu samotnej problematiky delených záväzkov. Delený dlh alebo delená pohľadávka musí
spočívať na
spoločnom záväzkovom vzťahu,
pretože v opačnom prípade nemožno hovoriť o viacerých častiach toho istého dlhu alebo tej istej pohľadávky.36) Delené záväzky spočívajú najčastejšie na tom istom právnom úkone, pokiaľ však ide o ich trvanie a realizáciu, sú navzájom nezávislé: pre každého veriteľa vzniká samostatná pohľadávka a pre každého dlžníka samostatný dlh.37) Spoločný záväzkový vzťah a identita predmetu plnenia spájajú delené dlhy a delené pohľadávky dokopy.
Medzi základné predpoklady delených záväzkov patrí teda popri mnohosti subjektov a deliteľnosti plnenia aj existencia spoločnej právnej skutočnosti, ktorá spája viacerých dlžníkov alebo veriteľov do spoločného záväzkového vzťahu.
Medzi právne skutočnosti, ktoré zaväzujú viacerých dlžníkov poskytnúť plnenie veriteľovi alebo oprávňujú viacerých veriteľov požadovať plnenie od dlžníka, možno zaradiť najmä zmluvu, rozhodnutie súdu alebo ustanovenie zákona. Na základe tej istej právnej skutočnosti môžu delené dlhy a delené pohľadávky vzniknúť pôvodne alebo následne po vzniku záväzkového vzťahu. Pôvodne vznikajú delené záväzky na základe právneho úkonu (zmluvy), zodpovednosti za škodu alebo bezdôvodného obohatenia. Delené záväzky pôvodne môžu vzniknúť aj zo zákona alebo súdneho rozhodnutia. Následne (derivátne) môžu vzniknúť na základe prevodu (§ 524 OZ) alebo prechodu pohľadávky (z dôvodu dedenia) na viacerých veriteľov, prevzatia existujúceho dlhu viacerými dlžníkmi (§ 531 OZ) alebo pristúpenia k záväzku (§ 533 OZ).
4. Právne dôsledky delených záväzkov
V súvislosti s delenými záväzkami vzniká teoretická otázka, či v prípade delených záväzkov ide o jeden záväzkový vzťah, alebo máme do činenia s toľkými záväzkovými vzťahmi, koľko osôb vystupuje na dlžníckej alebo veriteľskej strane. Podľa nášho názoru sa právo veriteľa alebo záväzok dlžníka v delenom záväzkovom vzťahu rozpadá do toľkých záväzkových vzťahov, koľko máme dlžníkov alebo veriteľov. Možno preto súhlasiť s názorom Š. Lubyho, ktorý v tejto súvislosti píše, že delené záväzky sú vlastne viaceré záväzky, lebo buď na veriteľskej, alebo dlžníckej strane je obligácia rozdelená na toľko obligácií, koľko je dielov, a to, že ide len o jednu obligáciu, je iba zdanie, ktoré vyplýva z toho, že všetky vznikli zo spoločného právneho dôvodu.38) Rovnako učebnica občianskeho práva uvádza, že tu ide o toľko záväzkov, koľko je dielov; že ide len o jeden záväzok, je len zdanie vyplývajúce z toho, že všetky vznikli zo spoločného právneho dôvodu. Každý zo spoludlžníkov či spoluveriteľov má, pokiaľ ide o jeho podiel, v podstate rovnaké postavenie, akoby bol jediným dlžníkom alebo veriteľom.39)
Rozdelenie deleného záväzkového vzťahu na niekoľko čiastkových záväzkových právnych vzťahov má tieto zá­klad
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).