Do akej miery môže Ústavný súd SR chrániť ústavnosť bez návrhu? (2.)

(dokončenie z predchádzajúceho čísla)

Ochrana ústavnosti ex offo je viac, ako iba hypotetická možnosť prípustná podľa Ústavy alebo podľa ZÚS. Ústavný súd začal konanie a rozhodol bez návrhu vo viacerých typoch konaní.

Ústavný súd na základe úpravy ustanovenej Ústavou preskúmal súlad uznesenia NR SR č. 570 z 5. apríla 2017 o zrušení článku V a článku VI rozhodnutia predsedu vlády SR z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády SR zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta SR v konaní o milosť pre obvineného z 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417.⁸⁾

K vyvodzovaniu právomoci bez návrhu prikročil Ústavný súd v konaní podľa čl. 128 Ústavy o výklade ústavy, ak je vec sporná pri výklade článku 116 ods. 4 Ústavy o postavení prezidenta SR pri rozhodovaní o návrhu predsedu vlády SR na odvolanie člena vlády SR,⁹⁾ potom v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy v znení platnom a účinnom do účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z.,¹⁰⁾ pri rozhodovaní o procesnej otázke právneho účinku späťvzatia návrhu v konaní o súlade právnych predpisov,¹¹⁾ či v konaní o sťažnosti.¹²⁾

Na základe ZKÚS Ústavný súd bez návrhu postupoval podľa § 40. V niekoľkých konaniach. Preskúmal ústavnosť úpravy ustanovenej zákonom,¹³⁾ s medzinárodným dohovorom,¹⁴⁾ podzákonným všeobecne záväzným právnym predpisom,¹⁵⁾ aj s miestnym právom územnej samosprávy.¹⁶⁾

"V posudzovanej veci predsedníčka Súdnej rady SR nepodala návrh na vyslovenie nesúladu § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch, ktorým sa určil plat sudcov ústavného súdu na rok 2015, s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nepovažuje v tomto prípade za nevyhnutné formulovať svoj právne relevantný názor k výkladu čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy, t. j. k otázke, či predmetom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov predsedníčky Súdnej rady SR mohli byť aj veci týkajúce sa výkonu "ústavného" súdnictva (vo svojej podstate by išlo o výklad pojmu "súdnictvo" použitý v citovanom ustanovení ústavy, pozn.). Zároveň však poznamenáva, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci predstavuje nenapadnutý § 29l ods. 3 zákona o platových pomeroch vo vzťahu k ustanoveniam § 29l ods. 4 a 5 zákona o platových pomeroch, ktorých nesúlad s ústavou napadla navrhovateľka, klasický (priam "učebnicový") príklad na uplatnenie postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde.

Prekážkou uplatnenia postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde nemôže byť ani skutočnosť, že by sa prostredníctvom neho mal ústavný súd právne relevantným spôsobom vyjadriť k platovým pomerom svojich sudcov. Ústavný súd si uvedomuje potenciálny expresívny náboj a mimoriadnu chúlostivosť právnej situácie, pri ktorej si prostredníctvom svojej rozhodovacej aktivity osvojí možnosť odstrániť reštrikčný zásah zákonodarcu do platov svojich sudcov, a to napriek tomu, že ide o aktivitu, ktorú explicitne prezumuje zákon o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že zďaleka by nešlo o prvý prípad, keď by mal rozhodovať o platoch svojich sudcov (pozri v tomto náleze už viackrát spomenuté konania vo veciach PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05 či PL. ÚS 99/2011), pričom zároveň tiež už viackrát rozhodoval o súlade zákona o ústavnom súde, teda "svojho" zákona s ústavou. V tejto súvislosti možno poukázať napríklad na konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 122/98, PL. ÚS 1/01, resp. PL. ÚS 8/2013, predmetom ktorých boli otázky týkajúce sa právneho postavenia sudcov ústavného súdu.

Z povahy a postavenia ústavného súdu ako jediného súdneho orgánu ochrany ústavnosti, proti ktorého rozhodnutiam nemožno podať opravný prostriedok, teda z pozície tzv. hraničného orgánu (k tomu pozri podrobne bod 111 nálezu ústavného súdu PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013), vyplýva, že reálne môže byť vystavený situáciám, v ktorých bude musieť riešiť a rozhodovať otázky, ktoré sa týkajú jeho samého, resp. jeho sudcov. Pre súdne orgány všeobecne a pre ústavný súd osobitne platí zákaz denegatio iustitiae (zákaz odmietnutia spravodlivosti), ktorého podstata spočíva v tom, že ak ústava, alebo zákon poskytuje ústavnému súdu určitú kompetenciu, potom ústavný súd musí - ak sú inak splnené procesné podmienky - byť schopný takú kompetenciu uplatniť a o podanom návrhu, ktorý sa na túto kompetenciu odvoláva, rozhodnúť (m. m. PL. ÚS 99/2011, bod 106).

V danom prípade je podľa názoru ústavného súdu celkom očividné, že právne závery vyslovené k ústavnej neakceptovateľnosti reštrikčného zásahu do platov sudcov 36 všeobecných súdov sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na reštrikčný zásah do platov sudcov ústavného súdu, t.j. neuplatnením postupu podľa § 40 zákona o ústavnom súde by ústavný súd zjavne rezignoval na svoju kľúčovú funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti. Ústavný súd by totiž svojím rozhodnutím neodstránil protiústavný stav, ktorý zistil v priebehu konania o návrhu navrhovateľky podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ktorého predmetom bolo posúdenie ústavnosti právnych noriem s identickými právnymi dôsledkami, aké má § 29l ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd navyše nad rámec tohto konania konštatuje, že svojou pasivitou v danom prípade by len prehĺbil diskriminačné prvky, ktoré podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy reálne existujú medzi zákonnou úpravou platových pomerov sudcov všeobecných súdov a sudcov ústavného súdu [pozri najmä § 77 zákona o sudcoch ustanovujúci pre sudcov všeobecných súdov nárok na ďalší plat (tzv. 13. a 14. plat), na ktorý sudcovia ústavného súdu zákonom priznaný nárok nemajú], ktoré však s predmetom tohto konania nesúvisia priamo.

Vychádzajúc z uvedeného, ús