Mór Katona, 18991)
V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené. Preto každý zákonný zásah do tejto sféry treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne.
Ústavný súd Českej republiky, 20132)
1. Úvod
Napriek tomu, že právna úprava (ne)platnosti právnych úkonov patrí medzi fundamentálne zložky matérie občianskeho práva hmotného, resp. súkromného práva, stav legislatívno-technického vyjadrenia požiadaviek na vôľu subjektu práva, jej prejav, pomer vôle a jej prejavu a predmet vôle (ďalej aj "požiadavky na platnosť právnych úkonov") v našom zákonodarstve nie je uspokojivý. Samotný zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Občiansky zákonník") používa rôzne formulácie na vyjadrenie takýchto požiadaviek vo vzťahu k určitým právnym úkonom, pričom niektoré formulácie v aplikačnej praxi vyvolávajú otázky ohľadom dôsledkov nerešpektovania daných požiadaviek, resp. ohľadom možností odstránenia týchto nedostatkov3).To isté konštatovanie platí aj vo vzťahu k mnohým formuláciám použitým v osobitných právnych predpisoch.
V tomto príspevku predkladáme náš pohľad na legislatívno-technickú stránku právnej úpravy (ne)platnosti právnych úkonov, ktoré sa týkajú nakladania s nehnuteľnosťami vo vzťahu ku katastrálnemu konaniu, a to s osobitným dôrazom na právnu úpravu absolútnej neplatnosti takýchto právnych úkonov4) de lege lata mimo Občianskeho zákonníka. Zatiaľ čo problematika (ne)platnosti právnych úkonov podľa právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku je pomerne dôkladne spracovaná, právnej úprave obsiahnutej v niektorých osobitných právnych predpisoch sa v odbornej literatúre spravidla venuje podstatne menej pozornosti. V tejto súvislosti je zároveň potrebné uvedomiť si, že (ne)platnosť právnych úkonov, ktorými sa nakladá s nehnuteľnosťami, nie je upravená len v Občianskom zákonníku, ale aj (samozrejme) v množstve ďalších právnych predpisov.5)
2. Všeobecný pohľad na neplatnosť právnych úkonov podľa Občianskeho zákonníka s osobitným zreteľom na nakladanie s nehnuteľnosťami
Ťažkosti pri posudzovaní platnosti právnych úkonov, ktorými sa nakladá s nehnuteľnosťami, podľa ustanovení osobitných právnych predpisov (v spojitosti so všeobecnou právnou úpravou /ne/platnosti právnych úkonov obsiahnutou v Občianskom zákonníku) neraz vyplývajú najmä z § 39 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka (a taktiež aj z nejednotnej formulácie zakázaných právnych úkonov, resp. z nejednotnej formulácie obmedzení pri nakladaní s nehnuteľnosťami v jednotlivých právnych predpisoch).6) V zmysle týchto ustanovení Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, a ktorý nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. Skôr, ako sa dostaneme k dôvodovej správe k Občianskemu zákonníku, ktorá by mala poskytnúť určitý návod na interpretáciu jeho skôr uvedených ustanovení, poukazujeme na čiastočne precíznejšie ustanovenia v staršej právnej úprave. Podľa § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka z roku 1950 n
