Autor sa v príspevku venuje otázke, či možno vydržať vlastníctvo nehnuteľnosti, ktorú držiteľ nadobudol na základe ústnej kúpnej zmluvy. Ide o otázku, ktorá sa v judikatúre najvyššieho súdu a ústavného súdu rozhoduje rozdielne. Autor v príspevku postupne analyzuje pojem "dobromyseľnosť", dôvody znovuzavedenia inštitútu vydržania do Občianskeho zákonníka v roku 1982, ďalej dôvody, pre ktoré nebola do nášho právneho poriadku prevzatá požiadavka platného právneho titulu ako podmienky vydržania, a napokon aj argumenty, ktorými najvyšší súd odôvodňuje záver, že vydržanie v takýchto prípadoch možné nie je. Na základe analýzy uvedených skutočností autor dospieva k opačnému názoru, teda že vydržanie v takýchto prípadoch nie je a priori vylúčené.
Úvod
Podnetom na napísanie tohto príspevku je otázka, ktorú aktuálne rieši veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a ktorá by sa dala zhrnúť zhruba takto: Môžu byť splnené podmienky vydržania ustanovené v § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ aj vtedy, ak držiteľ nadobudol držbu iba na základe ústnej kúpnej zmluvy, hoci podľa zákona účinného v čase jej uzavretia pod sankciou neplatnosti musela mať takáto zmluva písomnú formu a musela byť registrovaná štátnym notárstvom?
Nejde pritom o otázku našej súdnej praxi či právnej náuke neznámu. Opakovane sa totiž rieši nielen na stránkach právnickej spisby,
1)
ale v rozhodovacej činnosti tak najvyššieho, ako aj ústavného súdu. Otázka to nie je pritom jednoduchá. Najlepšie o tom svedčí fakt, že sa názory našich dvoch najvyšších súdnych autorít líšia. Kým najvyšší súd v poslednom období zastáva názor, že vydržanie v načrtnutých okolnostiach možné nie je,
2)
ústavný súd zastáva presný opak, keď možnosť vydržania nehnuteľnosti nadobudnutej len na základe ústnej prevodnej zmluvy
a priori
nevylučuje.
3)
Rozhodnutie veľkého senátu preto môže vniesť do právneho styku potrebnú dávku istoty.1. Pojem "dobromyseľnosť"
Naše úvahy začnime konštatovaním, že odpoveď na načrtnutú otázku závisí, aspoň podľa nášho názoru, od obsahu pojmu "dobromyseľnosť" v zmysle § 130 ods. 1 OZ, podľa ktorého
"[a]k je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená."
Právne predpisy výraz "dobromyseľný" nevymedzujú. Východiskom ďalších úvah preto musí byť jeho význam v bežnej reči. V
Slovníku slovenského jazyka
sa tomuto výrazu prisudzuje význam "dobrosrdečný, dobrácky". Synonymom tohto výrazu sú, okrem iného, výrazy "statočný, poctivý, čestný"; opakom je zas výraz "zlomyseľný" vo význame osoby, ktorá si "želá, robí niekomu zle". V uvedenom význame je preto dobromyseľným ten, kto je poctivý, čestný, kto svojím správaním nerobí nikomu zle.V § 130 ods. 1 OZ sa má dobromyseľnosť držiteľa vzťahovať na to, "že mu vec alebo právo patrí". Ak do tejto formulácie dosadíme uvedený význam pojmu "dobromyseľnosť", môžeme dospieť k záveru, že držiteľ je dobromyseľný o tom, že mu vec patrí, vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda že svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do pr