Autor sa v tomto príspevku venuje analýze postupu okresného úradu, katastrálneho odboru, v konaní o návrhu na vklad a v konaní o zázname v prípade určitých druhov sporov o platnosť právneho úkonu, na základe ktorého bol podaný návrh na vykonanie zápisu do katastra nehnuteľností. Pri svojich úvahách autor vychádza z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol prezentovaný v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 229/2010 z 20.7.2011 (judikát č. R 81/2014) a ktorý sa týka postupu okresného úradu, katastrálneho odboru, v prípade vzniku sporu o platnosť odstúpenia od zmluvy, ktorou sa nakladalo s nehnuteľnosťou. S poukazom na zásadu materiálnej rovnosti autor uvádza, že predmetný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné aplikovať aj v súvislosti so sporom o platnosť právneho úkonu, ktorým si darca uplatnil právo na vrátenie daru, ktorým je nehnuteľnosť, a v prípade sporu o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou.
Spor o platnosť právneho úkonu a zápis do katastra nehnuteľností
Vydáno:
29 minút čítania
SPOR O PLATNOSŤ PRÁVNEHO ÚKONU A ZÁPIS DO KATASTRA NEHNUTEĽNOSTÍ
Mgr.
Róbert
Jakubáč
PhD.
Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky
1. Úvod
Zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej ako "katastrálny zákon"), ako ani iný právny predpis neobsahuje výslovnú právnu úpravu postupu okresného úradu, katastrálneho odboru (ďalej ako "okresný úrad") v konaní o návrhu na vklad a v konaní o zázname v prípade vzniku sporu o platnosť právneho úkonu, na základe ktorého bol podaný návrh na vykonanie zápisu do katastra nehnuteľností (ďalej ako "kataster") formou vkladu alebo formou záznamu. Vzhľadom na túto skutočnosť sa smerodajným pre postup okresného úradu v prípade určitého druhu takéhoto sporu (sporu o platnosť odstúpenia od zmluvy, ktorou sa nakladalo s nehnuteľnosťou) v niektorom zo skôr uvedených katastrálnych konaní stalo stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentované v rozsudku sp. zn. 6 Sžo 229/2010 z 20.7.2011, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným číslom 81/2014 (ďalej ako "rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20.7.2011" alebo "predmetné stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky").
Podľa predmetného stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade odstúpenia niektorého účastníka od zmluvy, ktorou sa nakladalo s nehnuteľnosťou, by mal okresný úrad vyzvať ostatných účastníkov tejto zmluvy, aby sa v ustanovenej lehote vyjadrili, či uznávajú platnosť odstúpenia od tejto zmluvy s poučením, že ak platnosť odstúpenia od tejto zmluvy neuznávajú, majú v tej istej lehote preukázať okresnému úradu podanie žaloby na súd, pretože ak sa v ustanovenej lehote nevyjadria a ani nepreukážu podanie žaloby na súd, bude sa mať za to, že nemajú námietky proti platnosti odstúpenia od zmluvy, resp. uznávajú platnosť odstúpenia od zmluvy. Ak ide o žalobu, ktorú by v ustanovenej lehote mali podať účastníci zmluvy neuznávajúci platnosť odstúpenia od zmluvy, Najvyšší súd Slovenskej republiky odkázal na § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a v rámci katastrálnej praxe sa malo za to, že títo účastníci zmluvy môžu v zásade vždy podať žalobu o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy, t. j. žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu.
Ak tým Najvyšší súd Slovenskej republiky do určitej miery "vyriešil", ako by mal okresný úrad postupovať v konaní o návrhu na vklad a v konaní o zázname v prípade vzniku sporu o platnosť odstúpenia od zmluvy, ktorou sa nakladalo s nehnuteľnosťou, rekodifikácia civilného práva procesného opäť zneistila aplikačnú prax. Vychádzajúc z dôvodovej správy k § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Civilný sporový poriadok" alebo "CSP") sa totiž na prvý pohľad môže javiť, že po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku by už žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu nemali byť vôbec "prípustné". V aplikačnej praxi vyvstala najmä otázka, akú žalobu by potom mal účastník zmluvy, na základe ktor