Anotácia
Cieľom príspevku je pojednanie o súčasnej právnej úprave neplatnosti právneho úkonu a jej slabých miestach, ktoré ovplyvňuje, okrem iného, aj priorizovanie absolútnej neplatnosti pred relatívnou neplatnosťou. V tejto súvislosti však prax, opretá o navodené vývojové trendy a o reálne potreby „dané zvonka", poukazuje na prekonanie uvedeného pohľadu a na vnímanie neplatnosti jednak ako výnimočného právneho následku vadne prejavenej vôle (na právny úkon by sa malo hľadieť skôr ako na platný než ako na neplatný, ak prichádzajú do úvahy oba výklady) a zároveň – ak právny úkon vykáže znaky, pre ktoré by mal byť neplatný, pred absolútnou neplatnosťou by sa mala uprednostniť relatívna neplatnosť, keďže pripúšťa jeho zhojenie.
Annotation
The aim of the paper is to discuss the current legal regulation of the invalidity of a legal act and its weak spots, which are influenced in particular by the priorization of absolute invalidity before relative invalidity. In this context, however, legal practice, based on induced development trends and real needs „coming from the outside", points to overcoming this view and to the perception of invalidity both as an exceptional legal consequence of imperfect will (legal action should be viewed rather as valid than as invalid if both interpretations are possible) and at the same time – if the legal act shows features due to which it should be invalid, the relative invalidity that allows its recovery should take the priority over absolute invalidity.
Kľúčové slová
Právny úkon, neplatnosť právneho úkonu, absolútna neplatnosť, relatívna neplatnosť, ústavne konformný výklad právnej normy, rekodifikácia súkromného práva
Key words
Legal act, invalidity of a legal act, absolute invalidity, relative invalidity, constitutionally conforming interpretation of a legal norm, recodification of private law
Úvod
„Interpretácia zákona nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu."
1)
podobne ako:
„
V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené. Preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne.
"
2)
,podobne aj:
„Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy."
3)
Neplatnosť právneho úkonu je jedným z následkov vadnosti
4)
právneho úkonu, pričom pod vadnosťou právneho úkonu rozumieme taký prejav vôle, ktorý síce smeroval k vyvolaniu právnych následkov, avšak pre svoj nesúlad s náležitosťami, ktoré pre „
bezvadný
" právny úkon (v zmysle s „
právom súladný
" právny úkon) ustanovujú právne predpisy, nemôže byť tolerovaný ako právny úkon, urobený „
riadne
", t.j. v súlade s právom
5)
.Pre úplnosť uvádzame, že popri neplatnosti sú ďalšími právnymi následkami vadných právnych úkonov
odporovateľnosť právneho úkonu
(§ 42a – 42b OZ) a
právo účastníka odstúpiť od zmluvy
(§ 49 OZ).
6)
I. Neplatnosť právneho úkonu (všeobecné východiská podľa stavu de lege lata)
„
Neplatnosť právneho úkonu nastáva všade tam, kde zákon, prípadne dohoda strán, spája s určitou vadnosťou právneho úkonu jeho neplatnosť. Neplatný právny úkon (negotium nullum) síce vznikne, nevyvoláva však žiadne právne následky. To znamená, že na základe neplatného právneho úkonu nemôžu vzniknúť subjektívne práva a povinnosti. Pokiaľ neplatný právny úkon mal vyvolať zmenu alebo zánik už existujúceho právneho vzťahu, právny vzťah sa v dôsledku neplatného právneho úkonu nemení a nemôže z toho titulu ani zaniknúť.
"
7)
Právna teória rozlišuje neplatnosť na
relatívnu neplatnosť
a
absolútnu neplatnosť
, k tomu je však potrebné uviesť, že právne predpisy, v ktorých je neplatnosť právneho úkonu upravená, toto terminologické rozlíšenie neprevzali, t.j. právne predpisy, vrátane Občianskeho zákonníka, pre ne používajú jednotný pojem „neplatnosť"
8)
.Absolútna neplatnosť
právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege
) a pôsobí od začiatku (ex tunc
) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou)
, ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou
). Súd musí na absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu – z úradnej povinnosti (ex offo
). Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností.
9)
Relatívna neplatnosť,
na rozdiel od absolútnej neplatnosti, nepôsobí priamo zo zákona (ex lege
), ale je založená na vyvrátiteľnej právnej domnienke platnosti právneho úkonu v tom zmysle, že takýto právny úkon spôsobuje právne následky ako keby bol platný a to až dovtedy, kým sa ten, kto je právnym úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu úspešne nedovolá (§ 40a OZ), t.j. súd na ňu prihliada
iba na návrh
oprávnenej osoby, nie
ex offo
, pričom zároveň platí, že oprávnenou osobou nie je ten, kto relatívnu neplatnosť spôsobil a to ani v prípade, ak by bol relatívne neplatným právnym úkonom „dotknutý". Skutočnosť, že relatívne neplatný právny úkon vyvoláva právne následky ako keby bol platný, doviedla niektorých odborníkov k záveru, že takýto právny úkon by sa mal označovať skôr za „
relatívne platný
", než za „
relatívne neplatný
"
10)
. Relatívna neplatnosť sa premlčí v trojročnej lehote, počítanej od vykonania právneho úkonu. Ďalším rozdielom medzi relatívne neplatným právnym úkonom a absolútne neplatným právnym úkonom je možnosť dodatočného „zhojenia" relatívne neplatného právneho úkonu, a to buď jeho dodatočným schválením zo strany osoby, ktorá bola právnym úkonom dotknutá (ratihabícia
) alebo dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti (konvalidácia
). Prípady relatívnej neplatnosti sú v Občianskom zákonníku vymedzené taxatívne (v § 40a a § 775 – pozn. autor) a tento výpočet nemožno analogicky rozširovať na iné prípady (R 50/1985; k výkladu niektorých ustanovení noviel Zákona o rodine, Občianskeho zákonníka, Občianskeho súdneho poriadku a Notárskeho poriadku z roku 1982
11)
).Dovolať sa relatívnej neplatnosti možno viacerými spôsobmi – jednak
prostredníctvom orgánu, ktorý je na to určený/povolaný
(z § 4 OZ vyplýva, že ak nie je v zákone ustanovené inak, je týmto orgánom súd
12)
) alebo aj
mimosúdne.
„
Aby nastali účinky relatívnej neplatnosti právneho úkonu, stačí aj mimosúdne oznámenie osoby úkonom dotknutej, že sa dovoláva tejto neplatnosti, a teda sa nevyžaduje v každom prípade vý