Právo na sebaurčenie je zakotvené v medzinárodnom práve ako základná zásada a má obyčajový charakter. Jeho aplikácia je limitovaná rôznymi faktormi, najmä neexistenciou účinného nástroja na vynútenie tohto práva a zásadou územnej celistvosti. Článok analyzuje postavenie a aplikáciu oboch inštitútov v medzinárodnom práve na konkrétnych prípadoch. Teoretickým rámcom je ľudsko-právna teória, ktorá je základom pre vytváranie nového štátu a uplatňovanie práva na sebaurčenie národa, jeho príslušníkov.
Right for self-determination is pro tected by international law as its fundamental principle, having the character of custom. However, its application is limited by different factors, mainly by non-existence of effective tool for its enforcement, but also by the principle of territorial integrity. The paper contains analysis of the status and application of both institutes in international law using concrete cases. Set theoretical framework is human rights theory, considered as the basis for foundation of new state and in exercising of the right for self-determination of its citizens.
MOKRÁ, L.: Právo na sebaurčenie verzus zásada územnej celistvosti v medzinárodnom práve; Justičná revue, 72, 2020, č. 4, s. 458 - 470.
Úvod
Právo národov na sebaurčenie, ako zásada medzinárodného práva, vychádza z cieľov OSN, definovaných v Charte OSN
1)
. Jeho existencia sa však datuje do skoršieho obdobia, pričom základným východiskom je, že národ pri napĺňaní svojho práva na sebaurčenie uplatňuje svoju snahu o nezávislosť (z angl. independence) a snahu o správu vlastných záležitostí, tzv. self-government.
Pôvodne sa právo na sebaurčenie vnímalo ako právo na vytvorenie vlastného štátu, a to najmä na začiatku 20. storočia, čo súviselo s ukončením prvej svetovej vojny
2)
. Ide najmä o obdobie po skončení druhej svetovej vojny až po začiatok 80. rokov. Proces dekolonizácie podporili aj rezolúcie VZ OSN č. 1514 (XV) a 1541 (XV)
3)
, ktoré formulovali právo na sebaurčenie koloniálnych a závislých národov. Neskôr sa táto zásada stala súčasťou prvých medzinárodných ľudsko-právnych zmlúv - Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966. Oba pakty určujú vo svojom článku 1, ods. 1, že "všetky národy majú právo na sebaurčenie". Neskôr, najmä v súvislosti s medzinárodnou úpravou v Deklarácii VZ OSN 2625 (XXV),
4)
v roku 1970, sa toto právo interpretovalo predovšetkým ako právo koloniálnych území na vlastnú štátnosť.
Ako uvádza J. Azud, "... ďalšie spresnenie dostalo toto právo (na sebaurčenie) v Deklarácii zásad medzinárodného práva, prijatej VZ OSN v roku 1970 [Deklarácia VZ OSN 2625 (XXV)] a potvrdil ho napríklad aj Medzinárodný súdny dvor v posudku vo veci Západná Sahara
5)
, ako aj v rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v spore o hraniciach medzi Burkina Faso a Malijskou republikou v roku 1986
6)
. Hlavná pozornosť sa sústredila na tzv.vonkajšíaspekt zásady - oslobodenie od cudzieho útlaku"
7)
. Takýto výklad práva na sebaurčenie bol charakteristický pre obdobie dekolonizácie.
Posun v definovaní práva na sebaurčenie národov priniesol Helsinský záverečný akt (1975)
8)
, ktorý právo na sebaurčenie národov limitoval rešpektovaním zásady územnej celistvosti pôvodného štátu. Podľa Helsinského záverečného aktu sa má právo na sebaurčenie realizovať pri dodržaní rešpektu voči menšinovým právam a účinnou participáciou v rámci demokratického zriadenia krajiny.
Ďalší rozsah práva národov na sebaurčenie prináša postupne judikatúra Medzinárodného súdneho dvora. Rozhodnutím Medzinárodného súdneho dvora z roku 1995 sa potvrdil tento prístup, ktorý "právo na sebaurčenie považuje za základnú zásadu súčasného medzinárodného práva".
9)
Tento prístup potvrdil aj Výbor OSN na odstránenie rasovej diskriminácie, keď v roku 1996 konštatoval, že "medzinárodné právo neuznáva všeobecné právo národov na jednostranné oddelenie sa od existujúceho štátu. V súčasnosti preto právo na sebaurčenie treba vnímať najmä ako rešpektovanie ľudských, občianskych, politických, kultúrnych a jazykových práv príslušníkov národnostných menšín alebo menších národov vo viacnárodnom štátnom celku a ako ich právo na demokratickú spoluúčasť na moci v štáte."
10)
Napriek tomu, ako uvádza D. Cass, táto "zásada zostáva jednou z najmenej ustálených zásad v rámci medzinárodného práva".
11)
Existujúce prípady poukazujú na to, že aplikačná prax považuje za oprávnené okolnosti pre uplatnenie práva na sebaurčenie najmä prípady systematického porušovania ľudských práv v krajine, vojenský alebo ozbrojený konflikt, resp. politickú krízu v krajine, spojenú s nerešpektovaním práv národnostnej alebo etnickej menšiny. V týchto prípadoch sa medzinárodné spoločenstvo aj OSN zaoberali práve vzťahom práva na sebaurčenie a zásadou územnej celistvosti. Príkladmi nadradenia uplatňovania práva na sebaurčenia národa nad princípom územnej celistvosti v praxi boli - vznik Eritrey v roku 1993, Kosova v roku 2008 či vznik Južného Sudánu v roku 2011. V týchto prípadoch bolo právo na sebaurčenia národa definované širokým spôsobom, a to v nadväznosti na mimoriadne okolnosti v krajinách, v ktorých prebiehal ozbrojený konflikt a kde dochádzalo k masívnemu porušovaniu ľudských práv obyvateľstva (prípad Eritrey a Sudánu) alebo etnicke