ZLOCHA, Ľ. Nárok na primerané zadosťučinenie, jeho preukazovanie a odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právny obzor, 103, 2020, s. 198 - 210.
Just satisfaction, its proving and reasoning of the court decision. In this article the author intends to cover not only the theoretical concept of the institute of just satisfaction in private law, but also some procedural context connected with the claim for just satisfaction in court proceedings. In particular, the subject matter of the analysis is when just compensation can be claimed, what non-material damage can be compensated, under what conditions it can fulfil the preventive-sanction function and what considerations are made by general courts in assessing the appropriateness of compensation.1)
Key words: just satisfaction, nature, form, scope, decision-making practice, justification of court's decision
1. Úvod
Povinnosť poskytnúť primerané zadosťučinenie je jedným z možných negatívnych následkov porušenia práva a vyvodenia sekundárnej právnej zodpovednosti za protiprávne konanie. Inštitút primeraného zadosťučinenia možno v jednoduchosti formulovať ako nástroj na odstránenie ujmy imateriálneho charakteru, pričom uplatnením tohto nároku nemožno obchádzať a ani nahrádzať ostatné zákonné spôsoby vedúce k odstráneniu materiálnej ujmy. Náprava nemajetkovej ujmy nesleduje cieľ poskytnúť poškodenému náhradu peňažného ekvivalentu, ani obnovu pôvodného stavu (ujmu v osobnej sfére postihnutého totiž pre jej povahu nemožno ani obnoviť, ani v peniazoch presne ohodnotiť a vyčísliť), ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv. zadosťučinenie, satisfakciu).2) Pre reparáciu akejkoľvek materiálnej ujmy je potrebné využiť inštitút náhrady škody prípadne bezdôvodného obohatenia.3)
Nemajetková (imateriálna, morálna) ujma patrí k novším právnym inštitútom, aj keď jej základy možno nájsť už v rímskom práve.4) Tento inštitút sa opätovne udomácnil v slovenskom právnom poriadku po roku 1989, keď bol do slovenského právneho poriadku inkorporovaný v súvislosti so zavedením ochrany osobnostných práv v Občianskom zákonníku, neskôr prenikol aj do noriem obchodného práva (v súvislosti s nárokmi vyplývajúcimi z porušenia práv k obchodnému menu, z nekalej súťaže) a do noriem iných právnych odvetví, a to tak verejného ako aj súkromného práva (ústavného práva, pracovného práva, antidiskriminačného práva, autorského práva, práva k priemyselnému vlastníctvu, atď.).5) Všetky spomenuté právne úpravy vykazujú niektoré spoločné znaky a naopak obsahujú aj svoje osobitosti, ktoré sa týkajú nielen formulovania ich hypotézy a dispozície, ale aj (a najmä) spôsobu uplatňovania práv z nich vyplývajúcich.6) Tieto rozdiely boli spôsobené skôr nedôslednosťou zákonodarcu ako zámerným kodifikovaním rozličných východiskových znakov.
V ďalšej časti príspevku sa zameriame predovšetkým na uplatňovanie nárokov na primerané zadosťučinenie, ktoré vyplývajú z právnej úpravy Občianskeho7) a Obchodného zákonníka.8)
2. Rozhodnutie súdu konštitutívnej povahy
Jednotiacim atribútom nárokov na primerané zadosťučinenie je to, že sú dané ex lege a o ich priznaní/nepriznaní rozhodujú súdy.
Z pohľadu uplatňovania súkromnoprávnych nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy platí, že o nich rozhodujú súdy výlučne na základe žaloby a v rozsahu žalobného nároku (platí zásada non ultra petitum), rozhodnutím "konštitutívnej" povahy. Inými slovami povedané, pokiaľ súd právoplatným rozhodnutím nezaviaže žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadna pohľadávka žalobcu z titulu náhrady nemajetkovej ujmy neexistuje (teda logicky nemôže byť splatná ani vymáhateľná).
V aplikačnej praxi sa aj nedávno vyskytli rozhodnutia, keď súdy o žalobe na náhradu nemajetkovej ujmy rozhodli v skrátenom konaní platobným rozkazom a dokonca priznali žalobcovi úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni, keď žalovaný neoprávnene zasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobcu. Podľa nášho názoru ide o tak zjavnú nesprávnosť, že ide skôr o dôsledok nepozornosti a zautomatizovanej činnosti súdov ako o odborné pochybenie. Po uplatnení odporu proti platobnému rozkazu je táto skutočnosť samostatným dôvodom na jeho zrušenie.
Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 24.6.1998 pod sp. zn. 1Co/15/97