K postate a účelu premlčania v súkromnom práve

SEDLAČKO, F., ŠTEVČEK, M.: K postate a účelu premlčania v súkromnom práve. Právny obzor, 102, 2019, č. 4, s. 346 – 365.

About the substance and purpose of prescription in private law. The article represents a direct reaction of its authors on the critics presented by prof. Ovečková in Právny obzor 1/2019, concerning the official draft of the obligation law reform in Slovakia. Appointed members of the Recodification Commission of Slovak Ministry of Justice are dealing with relevant arguments of prof. Ovečková, trying to explain, vindicate and confirm all of the actual drafted solutions and proposed legislative changes. The subject matter pertains predominantly the institute of prescription in private law and the legal definition of a claim. Authors are elucidating some recent problems with interpretation and application of the rules for prescription in Civil Code and Commercial Code as well and defending proposed solutions, based on the traditional law doctrine and modern codifications in Europe. The academic reaction of prof. Ovečková on the official draft of the obligation law reform in Slovakia is very appreciated by authors and handled as a valuable contribution to the necessary academic discussion.

Key words: prescription, limitation, claim, Civil Code, recodification

1. Úvod

V časopise Právny obzor č. 1/2019 bol uverejnený príspevok poprednej predstaviteľ­ky teórie obchodného práva prof. JUDr. Oľgy Ovečkovej, DrSc., s názvom Podstata a účel inštitútu premlčania de lege lata a de lege ferenda.

Príspevok je systematicky rozdelený do dvoch častí. V prvej časti sa autorka venuje aktu­álnej úprave inštitútu premlčania v súkromnom práve, s osobitným zameraním na pôvodné znenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, následný nález ústavného SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 a nové ustanovenie § 54a OZ. S argumentmi a závermi autorky, vyjadrenými v tejto časti jej príspevku, v zásade nemožno nesúhlasiť.

Osobitne by sme však chceli reagovať na druhú časť príspevku Podstata a problémy inštitútu premlčania de lege ferenda (návrh veľkej novely Občianskeho zákonníka). Ide o vecnú kritiku niektorých koncepčných východísk a legislatívnych riešení, ktoré vyplý­vajú z predloženého návrhu novelizácie Občianskeho zákonníka, v rámci pripravovanej reformy záväzkového práva (ďalej len ROZ).¹  Úvodom považujeme za nevyhnutné zdôrazniť, že si vážime prístup profesorky Ovečkovej, rovnako ako aj sofistikovaný a korektný spôsob vyjadrenia jej pochybností o správnosti niektorých navrhovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. V súčasnom štádiu legislatívnych prác je konštruktívna kritika odbornej verejnosti conditio sine qua non. V záujme skvalitnenia predloženého návrhu reformy záväzkového práva je kritická spätná väzba neopomenuteľným nástrojom opätovného prehodnotenia vhodnosti a akceptovateľnosti zvolených riešení.

V nasledujúcom texte sa pokúsime vyrovnať s námietkami a pochybnosťami vy­jadrenými v uvedenom príspevku, objektívne zdôvodniť jednotlivé sporné ustanove­nia, obhájiť ich racionálnosť a pozitívny prínos pre právnu teóriu a aplikačnú prax.

2. Súčasný právny stav

V príspevku profesorky Ovečkovej je pomerne intenzívnej kritike podrobené navr­hované všeobecné ustanovenie o predmete premlčania, ktoré v zmysle § 100 ROZ znie Právo domáhať sa plnenia zo záväzku (nárok) podlieha premlčaniu.²

Ide o zásadnú koncepčnú zmenu oproti súčasnej súkromnoprávnej úprave, ktorá vy­chádza z premisy, že sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou práva vlastnícke­ho (§ 100 ods. 2 OZ). Obchodný zákonník v § 387 ods. 2 ustanovuje, že premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov, s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.

Ani jedno z týchto ustanovení nemožno považovať za vhodné. Ich zachovanie v rám­ci reformy záväzkového práva by bolo v konečnom dôsledku kontraproduktívnym pre­mrhaním príležitosti na zlepšenie právnej úpravy premlčania pre celú oblasť súkromné­ho práva.

Široká koncepcia premlčania všetkých majetkových práv, okrem práva vlast­níckeho, so sebou prináša značné množstvo nielen výkladových, ale najmä aplikač­ných problémov. Konflikt sa odvíja od interpretácie pojmu „majetkové právo“ a naráža na kritérium právnej istoty, ktoré prirodzene vyžaduje časové obmedzenie vymáhateľ­nosti subjektívnych práv.³

Súčasné znenie § 100 ods. 2 OZ totiž nedáva spoľahlivú odpoveď na premlčateľnosť niektorých frekventovaných subjektívnych práv, ktoré nemajú povahu práv majetko­vých, avšak ich (z toho vyplývajúca) nepremlčateľnosť je neprijateľná. To považujeme za závažný nedostatok hmotnoprávnej úpravy, ktorá musí nevyhnutne spĺňať kritérium zrozumiteľnosti a určitosti.

Naznačený deficit čiastočne kompenzuje judikatúra, čo však v takejto zásadnej otáz­ke rozhodne nie je adekvátne východisko. Pozitívne právo nemôže rezignovať na svoje regulačné funkcie v principiálnych otázkach, s odvolaním sa na postupnú evolúciu raci­onálneho výkladu v rozhodovacej praxi. Najmä pokiaľ možno vyjadriť základné súk­romnoprávne pravidlo o následkoch plynutia času na subjektívne práva iným spôsobom, ktorý pochybnosti nevyvoláva.

V danej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že judikatúra medzičasom dospela k záveru o premlčateľnosti niektorých práv, ktoré nie sú typickými majetkovými právami. Ide najmä o právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (R 50/1985), právo od­stúpiť od zmluvy (R 22/1995), právo nájmu bytu (R 31/2010), právo na náhradu nema­jetkovej ujmy v peniazoch (R 58/2014) a pod. Nejednoznačnosť prvej vety § 100 ods. 2 OZ a nezriedka aj ignorovanie stabilizovanej judikatúry samotnými súdmi však vedú v praxi k nadbytočným sporom aj ohľadom premlčateľnosti týchto práv.

Aktuálny stav v našom právnom prostredí je teda akýmsi konglomerátom po­merne vágnej generálnej klauzuly o premlčateľnosti majetkových práv, s výnim­kou vlastníckeho, a individuálnych kazuistických riešení nespoľahlivo vyjadrených v judikatúre. Tento stav považujeme za neudržateľný. V porovnaní s vyspelými právny­mi poriadkami (bližšie v stati 3.2) navyše vzniká negatívny dojem o zanedbaní nevy­hnutnej evolúcie či prirodzeného názorového progresu.

Zároveň je potrebné s osobitným dôrazom poukázať na fakt, že vo vzťahu k mnoho­prvkovej množine subjektívnych práv naďalej nebola daná uspokojivá odpoveď, pokiaľ ide o ich (ne)premlčateľnosť. Znenie prvej vety § 100 ods. 2 OZ totiž vytvára priestor na polemiku napr. o premlčaní práva vypovedať zmluvu z konkrétneho dôvodu, práva od­mietnuť vzájomné plnenie, práva započítať pohľadávku, práva zadržať hnuteľnú vec, práva uplatniť predkupné právo alebo práva vyplniť blankozmenku⁴. Každodenná prax so sebou dokonca prináša aj absurdnejšie otázky, napr. ohľadom premlčateľnosti samot­ného práva vzniesť námietku premlčania, práva na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva alebo na vysporiadanie neoprávnenej stavby podľa § 135c OZ⁵, prípad­ne práva spísať listinu o vydedení, odmietnuť dedičstvo a podobne.

Samostatnú kategóriu problémov súčasnej právnej úpravy predstavuje výkon práva vzniesť námietku premlčania. Civilný kódex totiž nedáva žiadnu odpoveď na otázku, čo sa deje so subjektívnym právom po uplynutí preml