Príspevok sa zameriava na aplikačnú prax, v rámci ktorej niektoré súdy rozhodujú platobnými rozkazmi, rozsudkami pre zmeškanie žalovaného či neodkladnými opatreniami v situáciách, v ktorých rozhodovanie takouto formou, podľa nášho názoru, nie je prípustné. Ide najmä o prípady rozhodovania sporných nárokov, ako napríklad náhrada za nemajetkovú ujmu či primerané finančné zadosťučinenie. Takéto nároky z povahy veci nie sú nesporné a sudca o nich nemôže rozhodnúť od stola bez nariadenia pojednávania platobným rozkazom, rozsudkom pre zmeškanie žalovaného alebo neodkladným opatrením.
1. Úvod
Nie je tajomstvom, že súdne konania v Slovenskej republike zväčša trvajú dlhšie, ako by mali. Nečinnosť súdov, resp. sudcov prinútila zákonodarcu klásť väčší dôraz na právnu úpravu smerujúcu k rýchlemu rozhodnutiu vo veci. Rýchlosť rozhodnutia je legitímnym očakávaním subjektov práva, ktoré sa chcú dovolať svojich práv v čo najkratšej dobe.
Ústavnoprávne zakotvenie práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde upravené čl. 46 Ústavy SR dopĺňa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého sa má vec vždy prejednať bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd považuje za účel prerokovania veci bez zbytočných prieťahov "odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia (...). Samotným prerokovaním veci (...) sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota."
1)
Ústavné požiadavky na rýchlosť konania sú prirodzene reflektované aj do noriem nižšej právnej sily. Zavedením nových procesných kódexov došlo s účinnosťou od 1. júla 2016 k explicitnému zavedeniu zásady rýchlosti konania aj do Civilného sporového poriadku.
Článok 17 CSP kladie na súdy požiadavku čo najrýchlejšieho prejednania a rozhodnutia veci pri predchádzaní zbytočným prieťahom.
Otázka, ktorá sa môže na prvý pohľad zdať nereálna, je, či v niektorých situáciách súdy neuprednostňujú zásadu rýchlosti konania pred požiadavkou náležitého rozhodnutia vo veci. V praxi sa stretávame so situáciami, v ktorých sa súdy snažia rozhodnúť rýchlo, avšak ich postup, podľa nášho názoru, nie je správny. Ide najmä o situácie rozhodovania prostredníctvom platobných rozkazov, rozsudkov pre zmeškanie žalovaného a neodkladných opatrení
2)
pri uplatňovaní nárokov, ktorých vyčíslenie nie je na prvý pohľad zrejmé a pri ktorých treba zohľadňovať viacero faktorov (ako aj samotnú úvahu súdu). Príkladom takýchto ťažko vyčísliteľných nárokov sú najmä náhrada za nemajetkovú ujmu,
3)
náhrada majetkovej škody
4)
či primerané finančné zadosťučinenie.
5)
Uvedené prípady však nie sú jedinými prípadmi, pri ktorých sa uplatňovaný nárok vyčísluje ťažko a je nutné precíznejšie dokazovanie. My však na účely článku pracujeme najmä s prípadmi nemajetkovej ujmy a primeraného finančného zadosťučinenia, keďže práve pri týchto nárokoch je analyzovaný problém najvypuklejší. Preto sa v tomto článku venujeme podmienkam z hľadiska uplatňovaného (hmotnoprávneho) nároku, ktoré by mali brániť súdom rozhodnúť skrátenými či zrýchlenými formami konania. Aktuálna súdna prax sa pri skrátených a zrýchlených formách konania vôbec nevenuje charakteru uplatňovaného hmotnoprávneho nároku, venuje sa len procesným podmienkam pre vydanie takéhoto druhu rozhodnutia.
6)
Na účely článku budeme uvedené prípady nemajetkovej ujmy a primeraného finančného zadosťučinenia označovať spoločne aj ako "modelový prípad". Znova však uvádzame a zdôrazňujeme, že analyzovaný problém je vo svojej povahe rozsiahlejší a netýka sa len nemajetkovej ujmy a primeraného finančného zadosťučinenia.
2. Účel skrátených konaní
Pre zodpovedanie položenej otázky považujeme za dôležité poukázať na účel a dôvody existencie takýchto foriem konaní. Medzi skrátené konania a skrátené formy rozhodnutia zaraďujeme platobný rozkaz (§ 265 CSP), európsky platobný rozkaz (§ 269 CSP), rozsudok pre zmeškanie (§ 273 CSP), rozsudok pre uznanie nároku (§ 282 CSP) a rozsudok pre vzdanie sa nároku (§ 286 CSP). Ako vyplýva aj zo samotnej dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku, "predkladateľ vychádza z doterajších aplikačných skúseností a preferuje skrátené konania ako nástroj procesnej ekonómie a zrýchlenia súdneho konania". Berúc do úvahy ústavnoprávnu rovinu, zásady civilného procesu spolu so súčasným zohľadnením dôvodovej správy, prídeme k záveru, že zákon preferuje skrátené formy konania pred typickými neskrátenými formami. Je to práve v dôsledku aplikácie princípu procesnej ekonómie konania a zásady rýchlosti konania bez zbytočných prieťahov. Rýchlosť konania je však len jedným z viacerých dôvodov existencie skrátených konaní.
Ďalším dôvodom existencie skrátených konaní je ich jednoduchosť. Vo väčšine prípadov sa rozhodnutia môžu vydávať od stola (bez nutnosti pojednávať) a rozhodnutie neobsahuje plnohodnotné odôvodnenie. Hoci právna úprava platobného rozkazu neustanovuje požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia, právna úprava rozsudku pre zmeškanie, rozsudku pre uznanie nároku aj rozsudku pre vzdanie sa nároku explicitne
7)
vyjadruje, že odôvodnenie obsahuje len stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dô