K PROBLEMATIKE PREPOČÚVANIA SVEDKOV V PRÍPRAVNOM KONANÍ, POUŽITEĽNOSTI VÝPOVEDE SVEDKA Z
PRÍPRAVNÉHO KONANIA NA HLAVNOM POJEDNÁVANÍ A MOŽNOSTI JEJ HODNOTENIA V TRESTNOM KONANÍ
Autor sa v príspevku venuje problematike nevyhnutnosti prepočutia svedkov v prípravnom
konaní po vznesení obvinenia a otázke možnosti a procesnej použiteľnosti svedeckých výpovedí z
prípravného konania na hlavnom pojednávaní, pokiaľ tieto poskytujú relevantné informácie pre trestné
konane, avšak neboli realizované za prítomnosti obhajoby (obhajcu resp. obvineného), teda
kontradiktórnym spôsobom. Cieľom článku je predovšetkým snaha poukázať na rozhodovaciu prax orgánov
činných v trestnom konaní a súdov, ktoré na danú problematiku nemajú vždy jednotný názor v
komparácii s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu. V
závere článku autor poukazuje aj na špecifický aplikačný problém, ktorý súvisí s otázkou
kontradiktórneho vypočúvania svedkov zo strany obhajoby.
Výsluch svedka je jedným z kľúčových dôkazných prostriedkov, ktorý sa vyskytuje takmer v každom
trestnom konaní. Napriek zákonným limitom, ktoré upravujú tento procesný úkon a rozvíjajúcej sa
judikatúre reflektujúcej na dané prípady, je možné konštatovať, že naďalej sa pri predmetnom
inštitúte vyskytujú aplikačné problémy. V súlade s ust.
§ 119 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len "
TP") platí, že každý dôkaz musí byť získaný podľa
zákona, zároveň striktne podľa zákona musí byť aj príslušný dôkazný prostriedok vykonaný, avšak
otázku hodnotenia získaného poznatku (dôkazu) upravuje Trestný poriadok len vo všeobecnej rovine.
Inými slovami povedané, platný právny stav síce jasne formuluje, ako je nevyhnutné ten-ktorý dôkazný
prostriedok vykonať, avšak pokiaľ ide o samotné hodnotenie obsahu a kvality dôkazu, v tomto smere
treba vychádzať najmä z ust. § 2 ods. 12
TP.1) a ostatných ustanovení upravujúcich dokazovanie v trestnom
konaní. To platí aj pokiaľ ide o hodnotenie svedeckej výpovede, ktorá bola realizovaná v prípravnom
konaní a ďalšej možnosti jej použitia na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na rozsah danej problematiky
je preto tento príspevok obmedzený len na špecifickú oblasť, ktorá sa týka procesnej použiteľnosti
výpovede svedka z prípravného konania, pokiaľ tento svedok nebol vypočutý kontradiktórnym spôsobom.
Práve táto problematika naďalej rezonuje v súdnych pojednávacích miestnostiach, kedy najmä v
dôsledku argumentov obhajoby odmietne súd vykonať (teda odmietne nechať prečítať) výpoveď svedka z
prípravného konania, keďže tento bol vypočutý ešte pred vznesením obvinenia obvinenému, alebo bez
toho, aby sa na výsluchu tohto svedka mohol zúčastniť obhajca resp. samotný obvinený. Je
samozrejmosťou, že obžaloba v zastúpení prokurátora sa vždy snaží "preniesť" vykonané dôkazy z
prípravného konania aj do hlavného pojednávania pokiaľ nastane na ňom zmena dôkaznej situácie, a to
práve prostredníctvom aplikácie inštitútov v ust. §
263 a § 264 TP. Z povahy nastolenej
problematiky je zrejmé, že v aplikačnej praxi sa vyskytujú prípady, kedy jednoducho výpoveď svedka z
prípravného konania na hlavnom pojednávaní vykonaná (prečítaná) byť nemôže, a to pre rôzne zákonné
prekážky, avšak naďalej platí, že posudzovanú záležitosť nemožno hodnotiť paušálne a izolovane od
ostatných okolností konkrétneho prípadu.
Otázkou zákonných limitov pre použite výpovede svedka z prípravného konania na hlavnom
pojednávaní sa zaoberalo aj trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR, ktoré v tejto súvislosti
prijalo už takmer notoricky známe stanovisko pod sp. zn.
63/2009 zo 7.12.2009 uverejnené v Zbierke sta