Autor sa v príspevku zaoberá otázkou, či je rozsudok, ktorým sa ukladá povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch podľa § 13 OZ, konštitutívnym alebo deklaratórnym rozhodnutím. Polemizuje pritom s názorom ústavného súdu, podľa ktorého ide o konštitutívne rozhodnutie. Autor nepovažuje tento názor za správny. Argumentuje najmä tým, že z platného práva konštitutívny charakter takéhoto rozsudku nevyplýva.
1. V článku K. Csacha o bezdôvodnom obohatení pri plnení na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené
1)
- uverejneného na predchádzajúcich stránkach tohto čísla časopisu - bolo poukázané na skutočnosť, že podľa nášho ústavného súdu je rozsudok, ktorým sa ukladá povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch podľa § 13 OZ, rozhodnutím konštitutívnym, nie deklaratórnym.
2)
Tento názor možno označiť, ako to vyplýva aj zo spomenutého článku, prinajmenšom za polemický. Treba však povedať, že nejde o názor úplne osamotený. Neraz sa napríklad zastával v judikatúre českých všeobecných súdov.
3)
Tamojší najvyšší
4)
aj ústavný súd
5)
však nakoniec túto judikatórnu líniu pred pár rokmi zvrátili, keď sa priklonili k deklaratórnej povahe takéhoto rozsudku, a to ešte stále na pozadí právnej úpravy zhodnej s tou našou (§ 13 OZ). Rovnako možno poukázať na to, že deklaratórna povaha sa takémuto rozsudku prisudzuje napríklad aj v Poľsku, kde sa po určitom váhaní názor tamojšieho najvyššieho súdu ustálil práve v prospech deklaratórnej povahy, a to aj napriek tomu, že súd má pri rozhodovaní o zadosťučinení určitú slobodu.
6)
Nejde pritom o problematiku čisto akademickú. Naopak, z článku K. Csacha vyplýva, že od jej riešenia závisia dôležité otázky vydania bezdôvodného obohatenia pri zrušení takéhoto rozsudku. Ak sa totiž prikloníme ku