Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Bezdôvodné obohatenie pri plnení na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené

Nezriedka sa stáva, že právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu alebo aj správneho orgánu je následne zrušené. Často sa pritom na základe takéhoto právoplatného a vykonateľného rozhodnutia plnilo, či už dobrovoľne, alebo nútene. Ten, kto plnil na základe rozhodnutia, stojí pred dilemou, ako svoje plnenie získať naspäť. V príspevku autor približuje východiská súčasnej prevládajúcej mienky v doktríne a judikatúre, ktoré rozlišujú medzi plnením na základe rozsudku s konštitutívnymi účinkami, ktorého zrušenie vedie k odpadnutiu právneho dôvodu plnenia a vzniku nároku na bezdôvodné obohatenie, a častejším plnením na základe rozsudku s deklaratórnymi účinkami, kde otázka bezdôvodného obohatenia nezávisí od zrušenia rozhodnutia, ale od hmotnoprávnej existencie dôvodu na plnenie. Na pozadí prevládajúcej mienky autor navrhuje riešenie na pokračovanie v konaní o pôvodne uplatnenom nároku, postupe v konaní o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a jednotlivých problémových bodoch týchto dvoch konaní. Na záver približuje možnosť prenosu týchto záverov na plnenia na základe zrušených neodkladných opatrení, rozhodnutí správnych orgánov a rozhodnutí súdov v trestnom konaní.

Pri posudzovaní osudu plnení podľa súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, sa rozlišuje medzi tým, či ide o plnenie na deklaratórny alebo konštitutívny rozsudok. Prevládajúca mienka vychádza z toho, že zrušenie právoplatného rozsudku zakladá samo osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky. Naopak, právoplatné deklaratórne rozhodnutie nepredstavuje právny dôvod plnenia (v zmysle § 451 ods. 2 OZ), ale len formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie tohto právneho dôvodu, a preto ani jeho zrušenie neznamená odpadnutie právneho dôvodu. Existencia bezdôvodného obohatenia závisí od existencie právneho dôvodu na samotné plnenie, ktoré sa ešte len má posúdiť.
1)
Toto východisko však prináša so sebou mnoho otázok, na ktoré slovenská judikatúra ešte nedala odpovede a na ktoré niet triviálnych odpovedí. Sú však veľmi významné pre strany konania. Keďže najčastejšími rozhodnutiami súdu, ktorými sa žalovanému ukladá povinnosť plniť, sú deklaratórne rozhodnutia, na ich príklade načrtneme osud poskytnutého plnenia, postavenie jednotlivých strán a osobitosti potrebných konaní. Následne tieto závery konfrontujeme s príkladmi plnenia na iné než deklaratórne rozhodnutia v civilných sporoch a na iné rozhodnutia súdov a správnych orgánov.
V texte budeme pojmovo rozlišovať medzi
pôvodným konaním
, teda tým, ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím, ktoré bolo neskôr zrušené,
pokračujúcim konaním
, teda tou fázou konania o pôvodnej žalobe, ktorá pokračuje po zrušení pôvodného rozsudku, a samostatným
kompenzačným konaním
, v ktorom si ten, kto musel podľa pôvodného rozsudku plniť, uplatňuje nárok na vydanie svojho plnenia.
1. Bezdôvodné obohatenie pri plnení na základe deklaratórneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené
Súčasný stav vystihujú právne vety judikátu R 74/2019: "
Ten, komu bolo plnené na základe rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené alebo stratilo podľa procesných predpisov účinky, sa bezdôvodne obohacuje len vtedy, ak právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, potom trvá ďalej, bez ohľadu na to, či právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré toto právo iba deklarovalo, bolo či nebolo zrušené alebo stratilo svoju účinnosť
."
2)
Nerozlišuje sa medzi tým, či povinný plnil dobrovoľne alebo išlo o nútené vymoženie dlžného plnenia.
Na rozdiel od staršej judikatúry, ktorá vychádzala z toho, že v pokračujúcom konaní sa bude zisťovať to, či na poskytnuté plnenie bol alebo nebol nárok, a teda aj to, či plnenie pôvodného žalovaného viedlo k bezdôvodnému obohateniu pôvodného žalobcu,
3)
už spomenutá novšia judikatúra vychádza z toho, že pôvodne žalovaný musí iniciovať samostatné kompenzačné konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorom sa bude prejudiciálne zisťovať, či existoval dôvod na plnenie.
4)
Tam sa bude po vecnej stránke riešiť to, čo sa malo riešiť v pôvodnom konaní.
1.1 Pokračujúce konanie po zrušení deklaratórneho rozhodnutia
Pri zrušení deklaratórneho rozsudku bude konanie o pôvodnej žalobe pokračovať ďalej, no jeho výsledok je, zdá sa, neodvratný - súd by mal
žalobu zamietnuť
. Aj keby žalobca nárok skutočne v čase podania žaloby mal, tak by plnením žalovaného na základe zrušeného rozsudku bol v čase pokračovacieho konania tento nárok už uspokojený.
5)
Nezohráva úlohu, či došlo k plneniu dobrovoľne alebo nútene. Motív, prečo pôvodne žalovaný plnil, by nemal zohrávať úlohu a jeho plnenie by sa malo považovať za plnenie s úmyslom uspokojiť záväzok, ktoré vedie k zániku záväzku jeho splnením.
6)
Táto úvaha by sa mala vzťahovať aj na vynútené plnenia - aj nimi sa dosiahne splnenie záväzku.
Ten, kto bol pôvodne žalovaný a aj plnil na rozsudok, je so svojím nárokom na vydanie plnenia odkázaný na kompenzačné konanie, v ktorom sa bude posudzovať aj samotný hmotnoprávny dôvod plnenia ako prejudiciálna otázka.
7)
To, že pôvodnou žalobou uplatnený nárok sa v pokračujúcom konaní bude považovať za uspokojený, ako aj potreba uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v kompenzačnom konaní, znižuje význam pokračujúceho konania. Nie je možné očakávať, že by v pokračujúcom konaní dal súd odpoveď na to, či pôvodne uplatnený nárok bol uplatnený dôvodne. To môže vyznieť paradoxne a javiť sa ako nevhodné riešenie, ktorému sa žiada protirečiť. Napríklad český ústavný súd síce vychádza tiež z toho, že výsledkom pokračujúceho konania bude zamietnutie žaloby, apeluje však na všeobecné súdy, aby sa v pokračujúcom konaní venovali aj tomu, či právny dôvod na plnenie skutočne existoval, a teda aj to, či sa žalobca prípadne bezdôvodne obohatil.
8)
Nadväzujúc na to sa aj český najvyšší súd snaží primäť nižšie súdy, aby skúmali dôvodnosť uplatneného nároku už v pokračujúcom konaní.
9)
Takýto prístup bol v konečnom dôsledku podporovaný aj staršou slovenskou judikatúrou.
10)
Hoci by to bol vhodný postup zodpovedajúci pôvodnému rozloženiu procesného rizika medzi žalobcom a žalovaným, doteraz vykonanému dokazovaniu, a teda aj hospodárnosti konania, v praxi však ťažko očakávať, že súd, ktorý bude konfrontovaný jednoznačným výsledkom pokračujúceho konania, by ešte - z pohľadu ním riešenej veci nadbytočne - skúmal, či má žalobu zamietnuť z dôvodu neexistencie záväzku (právneho dôvodu plnenia) alebo z dôvodu splnenia existujúceho záväzku, jednoducho žalobu zamietne.
11)
Tvárou v tvár neodvrátiteľnosti výsledku pokračujúceho konania v podobe zamietnutia žaloby a s tým spojenými dôsledkami pre náhradu trov je logické, že žalobca bude chcieť v pokračujúcom konaní
vziať žalobu späť
. Slovenské procesné právo
12)
späťvzatiu žaloby po zrušení rozhodnutia nebráni, ale kladie mu určité podmienky podľa štádia, v ktorom sa konanie nachádza,
13)
a tak možno takýto postup od žalobcov očakávať. Ústavný súd však v čerstvom rozhodnutí vidí v možnosti späťvzatia žaloby po povolení obnovy konania a bez súhlasu žalovaného problém, keďže sa mu tým znemožňuje realizácia jeho procesných práv.
14)
Ústavný súd - asi vzhľadom na procesnú situáciu - neuvažuje o možnostiach, ako môžu strany dosiahnuť pokračovanie v konaní (ďalej rozvinieme možnosti vzájomnej žaloby a zmeny žaloby)
15)
a nerozvíja ani to, ako by takéto konanie malo meritórne skončiť - neodvrátiteľnosť zamietnutia žaloby.
16)
Zdanlivo spravodlivým riešením jednej otázky (späťvzatie) tu ústavný súd nerieši celý komplex súvisiacich otázok.
17)
Máme určité pochybnosti, že sa nateraz riešenie navrhnuté ústavným súdom ujme bez toho, aby dal odpoveď na ďalšie otázky, či už vo vzťahu ku konaniu po povolení obnovy, alebo pri konaní po zrušení právoplatného rozsudku.
Žalobca môže mať aj záujem na tom, aby konanie pokračovalo. Napríklad mu je zrejmé, že bude inak konfrontovaný kompenzačným konaním a ďalším časom a nákladmi a vzhľadom na doterajší priebeh konania je si istý svojím meritórnym úspechom. Vzhľadom na splnenie záväzku uplatneného žalobou však nebude mať šancu na úspech (predpokladáme, že plnenie žalovanému nevráti). Nie je však vylúčené, aby v pokračujúcom konaní
žalobca zmenil žalobu
a prispôsobil uplatnený petit zmeneným okolnostiam. Namiesto žaloby o vydanie plnenia by mohol žalovať o určenie toho, že si môže pôvodne žalované plnenie ponechať alebo že žalovaný nemá nárok na vrátenie plnenia. Procesualistika pripúšťa zmenu žaloby na plnenie na určovaciu žalobu ohľadom existencie právneho vzťahu, plnenia ktorého sa pôvodne žalobca domáhal.
18)
Takýto postup by bol aj v súlade s účelom úpravy zmeny žaloby, ktorým je ochrana žalovaného pred nedôvodnými zmenami žaloby, zachovanie jeho práva na rozhodnutie o pôvodne uplatnenom nároku, ale aj záujmy procesnej ekonómie.
19)
Výsledky pôvodného konania by boli plnohodnotným podkladom v pokračujúcom konaní o zmene žaloby (§ 143 ods. 1 CSP). Išlo by o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, ktorá vyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu. Práve odstránenie neistoty a nevyhnutnosti viesť ešte aj separátne súdne konanie by mali byť dostatočne naliehavým právnym záujmom, a tiež nie je dôvod čakať na žalobu o plnenie protistrany.
20)
Bol by to najvhodnejší spôsob riešenia veci, ktorý by koncentroval konanie o merite do pokračujúceho konania s racionálnym rozdelením úloh medzi žalobcom a žalovaným a mal by byť preto žalobcovi umožnený.
Záujem na pokračovaní konania a rozhodnutí o merite veci má pochopiteľne aj žalovaný, ktorý by inak musel iniciovať separátne kompenzačné konanie. Odvrátiť zamietnutie žaloby z dôvodu splnenia záväzku by mohol aj on, ak by podal
vzájomnú žalobu
, ktorou by sa on domáhal vrátenia plnenia, ktoré si pôvodne uplatnil žalobca, keďže naň nebol právny dôvod.
21)
Hoci pôjde o peňažný ekvivalent pôvodným žalobcom uplatneného nároku, nejde tu o započítanie, keďže obe strany tvrdia, že tu nie sú dve proti sebe stojace pohľadávky, ale buď je daná jedna, alebo je daná druhá.
Ďalšou zo sporných otázok v tomto pokračujúcom konaní je problém
trov konania
, o náhrade ktorých by mal rozhodovať súd, ktorý rozhodol ako posledný v pokračujúcom konaní, a to aj za predchádzajúce fázy konania (s výnimkou prípadného konania pred ústavným súdom). To, že konanie bude zastavené, resp. žaloba zamietnutá, sa pochopiteľne prejaví aj v určení náhrady trov konania. Rozhodovanie o trovách konania pri zamietnutí žaloby však v našom prípade vychádza z veľmi skreslenej reality - samotná meritórna otázka nebola v skutočnosti vyriešená, ale dianím osudu (nezákonným rozhodnutím a plnením žalovaného) sa dostavil výsledok výhodný pre žalobcu. Preto prichádzajú do úvahy štyri riešenia: a) pri rozhodovaní o trovách konania by sa posudzoval a zohľadnil aj hmotnoprávny stav - existencia dôvodu na plnenie, b) rozhodovanie o trovách konania by sa odložilo až po rozhodnutí o kompenzačnom spore, c) rozhodlo by sa o trovách konania podľa všeobecných pravidiel (v tomto prípade v prospech žalobcu) a následne by sa táto položka uplatnila ako súčasť žalobného petitu v kompenzačnom spore, a v neposlednom rade by sa mohol d) uplatniť nárok na vrátenie zaplatených trov konania v rozsahu, v akom nie je možné ich kompenzovať inak, v rámci nároku na náhradu škody od štátu.
Riešenie nebude jednoduché. V rozhodovaní o trovách nie je veľký priestor na posúdenie hmotnoprávneho základu konania nad rámec už uskutočneného základného konania, a preto nebude prakticky schodné prvé riešenie.
22)
Druhé riešenie by bolo pragmatické, ale z procesno-pragmatického hľadiska asi nemožno čakať jeho využitie, a to z rovnakých dôvodov, ako boli tie, prečo sa pokračujúce konanie v praxi najčastejšie zastaví. Ako uvedieme neskôr (pri rozsahu bezdôvodného obohatenia), zahrnúť náhradu trov pokračujúceho konania do rozsahu bezdôvodného obohatenia nebude možné v plnom rozsahu, keďže tam dôvod plnenia neodpadol. Preto ani tretie riešenie neuspokojí dotknutú osobu. Posledná možnosť náhrady škody voči štátu zrejme stroskotá aj na tom, že tejto škode sa bolo možné vyhnúť procesnou stratégiou, ktorá by k zastaveniu konania neviedla. Problematická možnosť náhrady trov pokračujúceho konania tak môže slúžiť ako motivácia pôvodne žalovanej strane, aby sa snažila vzájomnou žalobou odvrátiť zastavenie pokračujúceho konania. Vhodnejšie riešenie snáď ponúkne procesualistika v budúcnosti.
1.2 Kompenzačné konanie - konanie o vydaní bezdôvodného obohatenia
Pôvodne žalovaná strana, ktorá plnila na základe neskôr zrušeného rozsudku, bude mať pochopiteľne záujem na vrátení ňou poskytnutého plnenia. Keďže to, či k plneniu malo alebo nemalo dôjsť, už v zásade nebude riešené v pokračujúcom konaní, bude musieť táto strana sama podať žalobu a iniciovať nové, kompenzačné konanie. Dôvodnosť návrhu na vrátenie plnenia závisí od toho, či plnenie spočívalo na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, tak potom trvá naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný rozsudok (ktorý toto právo iba deklaroval) bol či nebol zrušený.
Aspoň určitý čas tak budú prebiehať
súbežne dve konania
- pokračujúce a kompenzačné - medzi tými istými stranami o otázke, ktorá má rovnaký vecný základ. Vzťah medzi týmito konaniami nie je samozrejmý. Ako sme uviedli, je veľká pravdepodobnosť, že pokračujúce konanie sa skončí zamietnutím žaloby, nie je to však jediný možný záver. Konajúce súdy tak budú musieť vyriešiť otázku vplyvu jedného konania na druhé. Podľa najvyššieho súdu sa v kompenzačnom konaní rieši ako predbežná otázka aj to, či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva, a rozsah tejto povinnosti (R 74/2019). Z toho by sa dalo vyvodiť, že v kompenzačnom konaní súd konanie nepreruší, ale posúdi túto otázku samostatne. Naopak, ústavný súd sa výslovne zasadzuje o to, aby bola táto otázka riešená v pokračujúcom konaní, a preto by kompenzačné konanie malo byť do času skončenia pokračujúceho konania prerušené.
23)
Podľa nášho názoru majú obe línie spoločné jadro a závisia práve od toho, ako sa vyvíja pokračujúce konanie. To totiž nemusí byť priestorom, kde súd meritórne posúdi odôvodnenosť nároku bez ohľadu na jeho splnenie, ale môže ním byť. Z praktických hľadísk b
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).