Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Posudzovanie trestných oznámení v trestnom konaní

Trestné oznámenie má v trestnom procese nezastupiteľnú úlohu, pretože v mnohých prípadoch je impulzom na začatie trestného konania, o ktorom je potom následne potrebné zo strany orgánov činných v trestnom konaní konať a rozhodnúť v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku (ďalej aj "TP").
1)
Trestné oznámenie súčasne plní podľa § 119 ods. 3 TP úlohu dôkazného prostriedku, ktorý sa v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní vykonáva (oboznamuje) ako listinný dôkaz, čo potvrdzuje aj súdna prax
2)
. Aj z § 206 ods. 1 TP výslovne vyplýva, že vydať uznesenie o vznesení obvinenia možno aj iba na podklade trestného oznámenia.
Zákon v § 62 ods. 2 TPza trestné oznámenie považuje oznámenie o skutočnostiach, že bol spáchaný trestný čin, avšak žiadne ďalšie konkrétne formálne a ani obsahové náležitosti tohto podania nepredpisuje.
3)
Zákon ani negatívnym spôsobom nevymedzuje, čo trestným oznámením nie je
4)
. V Trestnom poriadku nie je ani žiadnym konkrétnym spôsobom (ani negatívnym) definovaná osoba "oznamovateľa", hoci v druhej hlave prvej časti Trestného poriadkuje tento subjekt zaradený medzi "súd a osoby zúčastnené na konaní".
5)
Ide o zásadný rozdiel, oproti úpravám obsiahnutým v iných právnych odvetviach (najmä občianskeho a správneho práva), kde nedostatok predpísaných náležitostí podania (návrhu), ktorým sa iniciuje úradné konanie, má za následok zastavenie konania, alebo odmietnutie podania,
6)
samozrejme v prípade, že tento nedostatok nebol ani po výzve odstránený.
Aj s odkazom na tento právny stav je preto aplikácia trestného oznámenia, a najmä výklad o jeho obsahu, ponechaná na ostatné relevantné ustanovenia Trestného poriadku(podporne aj na iné predpisy
7)
), ale predovšetkým na prax orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Pokiaľ sa napríklad oznamovateľ rozhodne podať trestné oznámenie ústne do zápisnice na príslušnom orgáne (polícia, prokurátora a súd), tak podľa § 62 ods. 2 TP treba oznamovateľa vypočuť, okrem iného, o okolnostiach, za ktorých bol čin spáchaný, o osobných pomeroch toho, na koho sa oznámenie podáva, o dôkazoch a výške škody a iných následkoch, ktoré boli spôsobené trestným činom. Z uvedeného ustanovenia preto podporne vyplýva, čo by malo aj písomné podané trestné oznámenie obsahovať, aby bolo možné ďalej o ňom konať a rozhodnúť. Ďalej treba poukázať na § 196 ods. 2 TP, podľa ktorého má policajt alebo prokurátor vykonať doplnenie trestného oznámenia výsluchom tam uvedených osôb, alebo vyžiadaním písomných podkladov. Celý tento proces by mal byť vykonaný v poriadkovej lehote tridsiatich dní od prijatia trestného oznámenia, čo je však v praxi v mnohých prípadoch len ťažko splniteľné.
Vzhľadom na rozsah a ambíciu tohto príspevku bude ďalej pozornosť venovaná výlučne písomným trestným oznámeniam, o ktorých možno vzhľadom na ich obsah, osobu oznamovateľa a ďalšie skutočnosti dôvodne pochybovať, či skutočne ide o trestné oznámenie, resp. možno jasne ustanoviť, že o trestné oznámenie nejde, s čím sa vynára otázka, či je nevyhnutné o takomto podaní konať a rozhodnúť podľa § 197 ods. 1 písm. d) TP.
8)
Z činnosti všetkých zložiek prokuratúry SR, osobitne aj Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, vyplýva jasný a dlhé roky pretrvávajúci fakt, že na všetky súčasti prokuratúry sú doručované rôzne písomné podania, ktoré sa majú týkať údajnej trestnej činnosti, pričom v niektorých podaniach ani žiadna konkrétna trestná činnosť opísaná nie je, a to ani skutkovo a ani právne. Viaceré takéto podania majú spoločný základ, a tým je, že podávateľ vyslovil "podozrenie" zo spáchania trestného činu (často ani výslovne neoznačeného) na základe svojich domnienok, hypotéz, dedukcií, bez toho, že by toto podozrenie malo aj reálny odraz v objektívnych dôkazoch, alebo iných skutočnostiach. Spravidla ide o podania, v rámci ktorých ich podávateľ vysloví podozrenie z viacerých trestných činov, avšak vo svojej podstate len vyjadruje nespokojnosť s vybavením svojej inej právnej veci (civilnej, trestnej alebo správnej), nehovoriac o tom, že niektoré "trestné oznámenia" majú výslovne šikanózny charakter, a najmä svojim obsahom predstavujú šikanózny výkon práva, ktorý by nemal požívať právnu ochranu.
9)
To znamená, že po posúdení obsahu trestného oznámenia je zrejmé, že dôvodnosť zo spáchania označených trestných činov absolútne z predloženého podania a jeho príloh nerezultuje, a to ani vo forme podozrenia. Dané vyplýva okrem iného aj z toho, pokiaľ oznamovateľ neuvedie žiadnu konkrétnu skutočnosť, resp. neoznačí žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by takéto podozrenie zakladal, resp. opodstatňoval. Súčasne pritom platí, že trestné konanie nemožno začať a viesť na domnienkach a hypotézach. Účelom trestného konania je v súlade s ustanovením § 1 TP taký postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb. Účelom a zmyslom trestného konania preto nie je dokazovať a vyvracať rôzne abstraktné domnienky a hypotézy, ktoré nemajú relevantný skutkový základ.
Pri riešení uvedenej problematiky je nevyhnutné zohľadniť najmä relevantnú právnu úpravu, súdnu judikatúru, pričom pri výklade právnej úpravy je dôvodné aplikovať aj bežné metódy výkladu práva. Podľa § 62 ods. 1 TP podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené. Platí tiež, že podanie, ktoré má vyvolávať v trestnom konaní právne účinky, má byť adresované aj príslušnému orgánu podľa § 63 ods. 6 TP.
10)
Ďalej možno argumentovať, že pokiaľ sa aj konkrétny oznamovateľ vo svojich podaniach domáha vykonania určitých procesných úkonov (vykonania dôkazných prostriedkov, zabezpečenia dôkazov a pod.), tak na kladné vyhovenie týchto návrhov, nemá právny nárok. Oznamovateľ teda môže tieto skutočnosti navrhnúť, avšak orgán činný v trestnom konaní nemá automatickú povinnosť im vyhovieť. To znamená, že orgán činný v trestnom konaní je síce povinný konať z úradnej povinnosti
(ex officio)
v zmysle príslušných predpisov, ale nie podľa predstáv a návrhov oznamovateľa. Aj v zmysle konštantnej judikatúry súdov SR jasne vyplýva, že nie je porušením práva dotknutej osoby, pokiaľ nie je jej právna vec vybavená podľa jej predstáv. Inými slovami, súčasťou práva dotknutej osoby na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, obdobne ako aj pri namietanom porušení práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len "Dohovor") nie je právo, aby príslušné orgány jej podaniu (podnetu) vyhoveli.
11)
Z označenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (ale aj z radu ďalších rozhodnutí) rezultuje okrem iného aj to, že súd (analogicky ani iný orgán verejnej moci) neporuší žiadne práva účastníka, alebo strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Ústavný súd SR ešte dodáva, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
12)
Z čl. 6 ods. 1 Dohovoru nevyplýva ani právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní pre konkrétny trestný čin.
S odkazom na uvedené je preto nevyhnutné, aby každé písomné podanie, označené ako trestné oznámenie, bolo prioritne vyhodnotené v súlade s § 62 ods. 1 TP podľa jeho obsahu s cieľom prijatia záveru, či skutočne ide o trestné oznámenie. V prípade prijatia negatívneho záveru by sa potom nemalo o takomto podaní procesne rozhodovať podľa Trestného poriadku, o čom má byť jeho podávateľ písomne vyrozumený.13 Z praxe orgánov činných v trestnom konaní však na taký postup nie sú dané jednotné názory, pričom odlišné hľadisko na riešenú problematiku vyplýva aj zo súdnej praxe.14 V súčasných podmienkach polície a prokuratúry to však znamená, že tieto sú doslova zahltené rôznymi podaniami, pri vybavovaní ktorých vlastne od počiatku dokazujú, že sa žiadny trestný čin nestal, namiesto toho, aby objasňovali skutočnú trestnú činnosť.
Vzhľadom na takto stručne analyzovanú problematiku by bolo nesporným prínosom, pokiaľ by aj trestnoprávna úprava výslovne kvalitatívne vymedzila požiadavky na trestné oznámenie, či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle. Bolo by tiež žiadúce, aby bolo aj jasne ustanovené, kto je oznamovateľom v trestnom konaní (napr. negatívnym vymedzením, že ním nie je osoba, ktorá oznamuje podozrenie z trestnej činnosti len výlučne na základe poznatkov z mediálnych článkov, bez akéhokoľvek vlastného poznatku), keďže súčasná právna úprava s týmto procesným postavením spája významne procesné práva (napr. podanie sťažnosti proti niektorým rozhodnutiam v prípravnom konaní, ale aj právo nazerať do vyšetrovacieho spisu).
1) Najmä podľa § 197 a § 199 TP.
2) R 9/2015 a S 33/2019.
3) Ustanovenie § 62 ods. 3 TP upravuje iba okolnosti, za splnenia ktorých možno považovať trestné oznámenie za anonymné a ako možno o takomto podaní ďalej úradne konať.
4) Takú úpravu obsahuje napr. príkaz generálneho prokurátora SR č. 11/2019 z 28. novembra 2019 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom konaní, kde čl. 3 ods. 2 ustanovuje, čo nie je žiadosťou o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom konaní.
5) Možno doplniť, že práve zákonom č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 54/2019"), účinným od 1. marca 2019, bol do Trestného poriadku v podobe § 54a zaradený subjekt trestného konania - oznamovateľ, avšak táto zmena sa týkala len precizovania procesných práv oznamovateľa, ktoré boli rozšírené. Ustanovenie § 2 písm. a) zákona č. 54/2019 na účely tohto zákona definuje aj oznamovateľa, ktorým rozumie fyzickú osobu, ktorá v dobrej viere urobí oznámenie orgánu príslušnému na prijatie oznámenia, úradu alebo zamestnávateľovi; za oznamovateľa sa považuje aj blízka osoba oznamovateľa, ktorá je v pracovnoprávnom vzťahu k tomu istému zamestnávateľovi ako oznamovateľ, k zamestnávateľovi, ktorý je závislou osobou vo vzťahu k zamestnávateľovi oznamovateľa alebo k zamestnávateľovi, ktorý je založený alebo zriadený zamestnávateľom oznamovateľa.
6) Napr. § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v z. n. p., alebo § 129 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v z. n. p.
7) Napr. podľa § 2 písm. b) zákona č. 54/2019 b) na účely tohto zákona sa oznámením rozumie uvedenie skutočností, o ktorých sa fyzická osoba dozvedela v súvislosti s výkonom svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo v súvislosti s činnosťou vo verejnom záujme a ktoré sa týkajú protispoločenskej činnosti. Podľa § 2 písm. c) zákona č. 54/2019 b) na účely tohto zákona sa kvalifikovaným oznámením rozumie oznámenie, ktoré môže prispieť alebo prispelo k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti alebo k zisteniu alebo k usvedčeniu jej páchateľa.
8) Taká úvaha platí predovšetkým v situácii, pokiaľ o takéto podanie nemožno podľa obsahu vyhodnotiť ako iné podanie v trestnom konaní (napr. námietka zaujatosti, alebo žiadosť o preskúmanie postupu policajta).
9) K tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 31. marca 2022 pod sp. zn. 5Sžik/5/2020.
10) Aj zo staršej judikatúry totiž vyplýva záver, že napr. podanie obvineného doručené do kancelárii prezidenta republiky, ktorým sa sťažuje na nesprávnosť rozhodnutia súdov o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a ktorým sa domáha, aby bol z väzby prepustený, nemožno považovať za žiadosť o prepustenie z väzby na podľa § 79 ods. 3 TP (R 58/1981).
11) K tomu pozri primerane rozhodnutia Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 3/97, I. ÚS 97/97, I. ÚS 40/01; II. ÚS 168/03; II. ÚS 251/03; I. ÚS 50/04; IV. ÚS 252/04; III. ÚS 133/06; III ÚS 287/06; II. ÚS 197/07; III. ÚS 339/08; I. ÚS 521/2014.
12) Napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03, I. ÚS 521/2014, II. ÚS 589/2018, II. ÚS 229/2022, I. ÚS 434/2022.
13) Podporne možno poukázať aj na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR pod č. 1/2013, z ktorého vyplýva, že:"Návrh alebo žiadosť procesnej strany na vydanie uznesenia o oprave vyhotovenia rozhodnutia a jeho rovnopisu treba podľa § 62 ods. 1 TP považovať za podnet pre predsedu senátu na postup podľa § 174 ods. 1 TP. Ak sa zistí opodstatnenosť podnetu, predseda senátu postupuje v intenciách § 174 ods. 1, 2 a 4 TP s tým, že proti uzneseniu o oprave podľa ods. 1 § 174 TP je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok. Ak podnet nie je opodstatnený, predseda senátu o tom len písomne upovedomí toho, kto podnet podal."
14) Nález Ústavného súdu SR z 12. novembra 2021 pod sp. zn. III. ÚS 415/21, ktorý označil práve opísaný postup za nesprávny.