K trestnosti čiastkového útoku pokračovacieho trestného činu

Trestnoprávne kolégium NS SR prijalo stanovisko na podklade zistenia rozdielnej rozhodovacej praxe jeho senátov, pričom boli uvedené dva prípady, a síce sp. zn. 3Urto/6/2014 a 2Urto/5/2015. V konaní pod sp. zn. 3Urto/6/2014 išlo o uznanie rakúskeho rozhodnutia, ktorým bol slovenský občan uznaný vinným z pokusu krádeže (jedným skutkom), pričom sa mal v jeden deň pokúsiť odcudziť 2 kusy odevov v hodnote 250 eur, a v iný deň 2 kusy okuliarov v hodnote 90 €. Prokurátor tvrdil, že vzhľadom na výšku škody, ktorá mala byť spôsobená v rozhodovanej veci v Rakúsku, pri posudzovaní každého skutku ako samostatného deliktu, nenapĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty dvoch prečinov krádeže, lebo nedošlo k spáchaniu škody, resp. pokusu o jej spôsobenie v minimálnej sume predpokladanej našim Trestným zákonom (ďalej aj "TZ"). Rozsudok preto podľa prokurátora nemal byť uznaný. Najvyšší súd Slovenskej republiky v podstate len stroho konštatoval, že pri majetkových trestných činoch sa škody spôsobené jednotlivými čiastkovými útokmi spočítavajú. Z tohto rozhodnutia však nemožno vyabstrahovať odpoveď na otázku, či je nevyhnutné, aby v prípade majetkových deliktov každý jeden čiastkový útok naplnil výšku škody vyžadujúcu skutkovou podstatou majetkového trestného činu, spravidla škodu malú. Je preto zaujímavé, že práve toto rozhodnutie bolo podnetom k prijatiu zjednocujúceho stanoviska, keďže NS SR v predmetnom rozhodnutí neuviedol žiadnu premisu, z ktorej vyvodil daný záver.

Komplexnejšie posúdenie však poskytol NS SR v druhom "uznávacom" rozhodnutí, sp. zn. 2Urto/5/2015. Toto rozhodnutie sa týka preskúmavania rozhodnutia prvoinštančného súdu, ktorý uznal cudzozemský (český) rozsudok, v ktorom bola osoba uznaná za vinnú, okrem iného, z pokračovacieho trestného činu krádeže, pričom z dvoch čiastkových útokov jeden nenapĺňal objektívny znak, a síce následok v podobe malej škody. NS SR tu konštatoval, že české súdy pri kvalifikácii skutku ako pokračovacieho trestného činu postupovali v súlade s ich právnym poriadkom, keďže v zmysle § 116 Trestního zákonníku sa pokračovacím trestným činom rozumie aj také konanie, ktorého čiastkové útoky hoci aj v súhrne napĺňajú skutkovú podstatu rovnakého trestného činu. NS SR zdôraznil spojenie "hoci aj v súhrne", ktoré jednoznačne odpovedá na otázku, či je možné za čiastkový útok považovať aj konanie napĺňajúce už na prvý pohľad znaky priestupku (pre absenciu škody malej). Z pohľadu komparácie však slovenský Trestný zákon takúto definíciu pokračovacieho trestného činu nemá. Senát 2Urto vyvodil, že za pokračovací trestný čin môže byť posúdené len také konanie páchateľa, pri ktorom boli každým čiastkovým útokom naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Ustanovenie § 122 ods. 10 TZ nemožno pri trestnom čine krádeže vykladať tak, že za pokračovací trestný čin krádeže by bolo možné posúdiť aj také viaceré čiastkové útoky, ktorými si síce páchateľ prisvojil cudziu vec jej zmocnením, ale hodnota tejto veci (vecí) nedosiahla aspoň malú škodu. Princíp sčítavania škôd pri pokračovacom trestnom čine sa uplatňuje výlučne v prípade, ak každý čiastkový útok dosiahne škodu predpokladanú základnou skutkovou podstatou trestného činu, a teda môže mať vplyv iba na prípadnú aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty.

Na podklade týchto rozhodnutí trestnoprávne kolégium NS SR prijalo zjednocujúce stanovisko v otázke (ne)potreby naplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu v každom jednotlivom čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu. Trestnoprávne kolégium prišlo k záveru, hoci z nášho pohľadu nie úplne vystihujúcemu natienenú problematiku, že uvedená v druhej vete § 122 ods. 10 TZ znamená, že sa hodnota výšky spôsobenej škody alebo získaného prospechu pri jednotlivých čiastkových útokoch na účel posúdenia právnej kvalifikácie spočítava. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto právnej vete opäť v podstate konštatoval notoricky známu skutočnosť, ktorá nastolenú otázku nerieši jednoznačne. V každom prípade ale v odôvodnení uviedol, že pojem "pokračovací trestný čin" vystihuje v jeho podstate a hmotnoprávnych dôsledkoch druhá veta dotknutého ustanovenia: "trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin". Posúdenie "ako jeden trestný čin" znamená aj posúdenie" ako jeden následok". To znamená, že jednotne (v súhrne) sa posudzuje nielen konanie, ale aj následok pokračovacieho trestného činu. Až v súčte súm, zodpovedajúcich pri jednotlivých čiastkových útokoch výške škody alebo rozsahu činu, sa teda posudzuje trestnosť celého "súskutčia", kvalifikovaného ako pokračovací trestný čin. Nie je v dôsledku uvedeného kvalifikačne relevantné, aká je výška škody alebo rozsahu činu pri ktoromkoľvek čiastkovom útoku, ale až pri ich finálnom súčte. Od tejto okolnosti závisí, či vôbec pôjde o (pokračovací) trestný čin, a ak áno, či pôjde o jeho posúdenie v rámci len základnej alebo kvalifikovanej skutkovej podstaty. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež poukázal, a to správne, na skutočnosť, že pôvodná judikatúra (R 22/1991) predchádzala zakomponovaniu legálnej definície pokračovacieho trestného činu do TZ, preto nie je za stavu de lege lata priamo použiteľná. Predchádzajúca legálna definícia pokračovacieho trestného činu by zodpovedala výkladu, podľa ktorého je potrebné, aby každý jeden čiastkový útok napĺňal všetky znaky trestného činu, teda pri majetkových trestných činoch aj škodu. Súčasná legálna definícia však podľa názoru trestnoprávneho kolégia NS SR zodpovedá prijatému stanovisku.

Ku skúmanej problematike sa trestnoprávna doktrína vyjadruje nepriamo, či skôr vyhýbavo. Mašľanyová všeobecne uvádza, že jednotlivé čiastkové útoky páchateľa musia napĺňať rovnakú skutkovú podstatu trestného činu. Obdobne Ivor nejednoznačne konštatuje, že pri pokračovaní je potrebné pri čiastkových útokoch naplnenie znakov skutkovej podstaty toho istého trestného činu. V českom doktrinálnom priestore Kratochvíl , v čase platnosti "starého" českého Trestního zákonníka, uvádzal, že každý čiastkový útok musel byť subsumovateľný pod príslušné ustanovenie osobitnej časti trestného zákona a posudzovateľný ako samostatný trestný čin. Podľa Kratochvíla judikát R 22/1991, vzhľadom na vtedajšiu legálnu definíciu pokračovacieho trestného činu a využitie gramatického výkladu zákona, obstálo len s ťažkosťami, napriek tomu, že prax z neho vychádzala. Kučera uvádza, že znenie vtedajšieho českého trestného zákona vylučovalo priestupky z ich začlenenia do pokračovacieho trestného činu, hoci použitím historického alebo účelového výkladu by preklopenie priestupku do pokračovacieho trestného činu nebolo celkom vylúčené. Komentovaná slovenská literatúra poskytuje kom