Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Vznesenie námietky premlčania v adhéznom konaní

Vyskúšajte našu 10-dňovú skúšobnú licenciu a získajte prístup k celému portálu zadarmo. Stačí sa bezplatne zaregistrovať.

Chcem prístup zdarma

Máte už predplatné?
Prihláste sa.

Cieľom príspevku je predostrieť a následne analyzovať špecifickú situáciu, ktorá môže vzniknúť pri rozhodovaní o nároku poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní, a síce vznesenie námietky premlčania zo strany obžalovaného. Osobitný akcent je pritom kladený na súladnosť vznesenej námietky s dobrými mravmi tak, ako to vyžaduje súkromnoprávna úprava. Závery uvedené v príspevku sú podporené predovšetkým rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, predovšetkým Českej republiky.

Podstata, účel a podmienky adhézneho konania

Ako naznačuje samotný pojem
"adhézne"
, ide o konanie, ktoré spája dva kvázi protichodné druhy konaní v jedno. V trestnom konaní sa primárne riešia otázky verejnoprávneho charakteru, a to otázka (ne)viny zo spáchania trestného činu a jeho právny následok v podobe trestu či ochranného opatrenia. Hoci procesné právo všeobecne (teda aj civilné) býva doktrinálne subsumované pod oblasť verejného práva, kľúčovým je povaha hmotnoprávnej otázky, ktorá je v tom-ktorom procese (trestnom, civilnom, správnom) riešená. To, čo adhézne konanie spája, je riešenie verejnoprávnej hmotnej otázky s riešením otázky súkromnoprávnej povahy, ktorou je náhrada škody. ­Avšak len takej škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti so skutkom, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Požiadavka existencie príčinnej súvislosti s trestným činom vyplýva nie len z jej explicitného vyjadrenia v § 46 ods. 3 Trestného poriadku
1)
(ďalej aj "TP"), je tiež vyvoditeľná z obžalovacej zásady (§ 2 ods. 15 TP, resp. § 278 ods. 1 TP) Totižto, súd, ktorý o nároku na náhradu škody poškodeného rozhoduje, je viazaný a môže rozhodovať iba o skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba, podľa ktorej je skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin. Teda súd v trestnom konaní môže v týchto intenciách rozhodovať iba o skutku, ktorý má mať znaky trestného činu, a preto o náhrade škody môže rozhodnúť iba za predpokladu, že škoda bola spôsobená trestnoprávne relevantným konaním páchateľa, hoc by konanie páchateľa bolo len jedným článkom reťazca príčin, ktoré škodu spôsobili
2)
.
Cieľom adhézneho konania je zlepšiť postavenie poškodeného, ktorému v dôsledku trestného činu vznikla majetková či nemajetková ujma. Poškodený sa v adhéznom konaní dostáva v zásade do pozície, v akej by bol v prípade civilného sporu o náhradu škody. Civilné sporové konanie je však postavené na diametrálne odlišných zásadách než trestné konanie, preto poškodeného v adhéznom konaní nezaťažuje napríklad povinnosť tvrdenia či dôkazné bremeno (článok 8 základných princípov Civilného sporového poriadku). Najväčší rozdiel sa prejavuje v procese zisťovania skutkového stavu veci, kde je civilné sporové konanie založené na prejednacej zásade, podľa ktorej súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z toho, čo mu strany sporu predložia. V prípade, ak žalovaný (škodca) uzná nárok žalobcu (poškodeného), súd vydá rozsudok pre uznanie nároku (§ 282 CSP) bez toho, aby sa procesným nárokom žalobcu ďalej zaoberal. V trestnom konaní, založenom na vyhľadávacej zásade, je pri uznaní nároku poškodeného situácia odlišná. Ak obžalovaný uznal základ aj výšku škody poškodeným včas a riadne uplatneného nároku na náhradu škody, súd môže (bez návrhu –
ex offo
) aj napriek tomu vykonať ďalšie dokazovanie o výške škody, najmä ak o nej existuje dôvodná pochybnosť, prípadne je to potrebné pre právne posúdenie skutku (§ 261 ods. 2 TP). Poškodenému sa adhéznym konaním výrazne uľahčuje prístup k spravodlivému a hlavne rýchlejšiemu súdnemu procesu, keďže už v trestnom konaní môže získať rozhodnutie o náhrade škody s účinkom exekučného titulu, a to bez toho, aby sa po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku musel so svojím nárokom osobitne obrátiť na civilný súd. Pre poškodeného je v tomto smere výhodnejšie uplatniť si nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ako by svoj nárok uplatňoval samostatnou žalobou v civilnom procese.
Ako už naznačil predošlý odsek, tak civilné (sporové) konanie, ako aj adhézne konanie sa začína na návrh poškodeného. V adhéznom konaní preto neplatí zásada oficiality, v zmysle ktorej súd koná z úradnej povinnosti. Poškodený si svoj nárok na náhradu škody musí uplatniť riadne, t. j. z akých dôvodov a v akej výške si škodu uplatňuje, a taktiež včas – najneskôr do skončenia vyšetrovania, resp. skráteného vyšetrovania. Uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní má rovnaký následok, ako jeho uplatnenie žalobou v civilnom spore
3)
, t. j. spočívanie premlčacej lehoty, avšak iba za predpokladu, ak poškodený v adhéznom konaní riadne pokračuje. To v konkrétnosti môže znamenať napríklad to, že sa po uplatnení nároku nevzdá svojich procesných práv v zmysle § 46 ods. 7 TP. Spočívanie premlčacej lehoty má pre poškodeného samozrejme význam iba vtedy, ak svoje právo uplatnil v rámci premlčacej lehoty.
V súvislosti so včasným uplatnením nároku Trestný poriadok nikde neustanovuje, kedy najskôr môže poškodený svoj nárok na náhradu škody uplatniť. Vychádzajúc z toho, že uplatnenie nároku má rovnaké účinky ako žaloba v civilnom spore, v ktorej poškodený v postavení žalobcu musí jednoznačne definovať toho, voči komu žaloba smeruje (žalovaný), obdobne tomu bude aj v trestnom konaní. V prvom rade musí byť presne identifikovaný subjekt, voči ktorému návrh smeruje. Definovanie tohto subjektu nie je vzhľadom na povahu trestného konania v "právomoci" poškodeného – oznamovateľa, ale orgánu činného v trestnom konaní. Trestné stíhanie voči konkrétnej osobe nezačína automaticky podaním trestného oznámenia (na rozdiel od civilného konania, ktoré začína doručením žaloby súdu, a v ktorom žalovaného určuje výlučne žalobca), ale až vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré je oprávnený vydať iba policajt alebo prokurátor. O tom, kto bude v trestnom konaní obvinený, teda rozhoduje orgán činný v trestnom konaní, nie poškodený – oznamovateľ. Aby bola naplnená podmienka adresnosti nároku voči konkrétnemu škodcovi, musí byť voči škodcovi najskôr vznesené obvinenie. Až po vznesení obvinenia môže byť nárok na náhradu škody uplatnený riadne. Z uvedeného vyplýva záver, že uplatnenie nároku na náhradu škody v rámci trestného oznámenia (t. j. vo fáze predprípravného konania) nie je riadnym uplatnením nároku, a to ani v prípade neskoršieho vznesenia obvinenia osobe, ktorú oznamovateľ v trestnom oznámení uviedol ako podozrivého. Zaviazanie obžalovaného na náhradu škody poškodenému napriek tomu, že nárok neuplatnil riadne, zakladá dôvod na zrušenie výroku o náhrade škody v odvolacom konaní [§ 321 ods. 1 písm. f) TP].
Pokiaľ poškodený svoj nárok riadne a včas uplatní, stáva sa súčasťou trestného konania (konanie o nároku na náhradu škody nie je nijako oddelené) a súd vykonáva dokazovanie aj pre objasnenie okolností podstatných pre rozhodnutie o nároku poškodeného na náhradu škody.
4)
Pri rozhodovaní o nároku poškodeného sa súd v adhéznom konaní nachádza v obdobnom postavení ako súd v civilnom spore. Je preto povinný aplikovať príslušné ustanovenia o náhrade škody vyplývajúce z noriem občianskeho práva
5)
, a výrok o náhrade škody formulovať tak, aby mohol byť vykonateľný, teda naplňujúci atribút exekučného titulu. V rámci odôvodnenia rozsudku je potom potrebné výrok o náhrade škody odôvodniť rovnako tak, ako sa odôvodňuje rozhodnutie v civilnom spore.
6)
K námietke premlčania v adhéznom konaní
Súd v adhéznom konaní neaplikuje len ustanovenia o náhrade škody. Je povinný aplikovať celý hmotnoprávny predpis rovnako, akoby ho aplikoval civilný súd. V rámci Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ"), ktorý je generálnym predpisom občianskeho práva a ktorý má subsidiárnu aplikačnú povahu k ostatným odvetviam súkromného práva, je potrebné aplikovať najmä jeho prvú časť (Všeobecné ustanovenia) a ôsmu, záväzkovú časť, ktorá má relevanciu najmä pre otázku zániku záväzku zo škody spôsobenej trestným činom.
Pre inštitút náhrady majetkovej či nemajetkovej ujmy (v peniazoch) je príznačné okrem iného aj to, že ide o majetkové práva. V zmysle § 100 ods. 2 OZ sú tieto práva premlčateľné. Aj keď sa trestné konanie vedie pre skutok, ktorý má byť trestným činom, pri riadnom a včasnom uplatnení nároku na náhradu škody niet z hľadiska aplikácie hmotného práva prakticky rozdielu medzi adhéznym a civilným konaním. Obvinený, ktorý má mať postavenie škodcu, preto v adhéznom konaní môže využiť všetky prostriedky obrany, ktoré by mohol použiť v civilnom spore. Môže sa napríklad brániť tým, že predloží dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok s poškodeným podľa § 581 ods. 3 OZ, prípadne preukáže, že škodu poškodenému uhradil. Obvinenému však žiadne ustanovenie hmotnoprávneho či procesného predpisu nebráni v tom, aby aj v adhéznom konaní vzniesol voči nároku poškodeného námietku premlčania. Súd v trestnom (adhéznom) konaní sa preto s touto námietkou musí hmotnoprávne, ako aj procesne vysporiadať. Ani pri potencionalite premlčaného práva poškodeného však súd nekoná v zmysle zásady oficiality a na premlčanie neprihliada z úradnej povinnosti (
ex officio
). Ako už bolo viackrát zdôraznené, adhézne konanie sa z hľadiska právneho posúdenia nijak neodlišuje od civilného konania, v ktorom sa otázka premlčania skúma v zásade iba na námietku žalovaného. Zásada oficiality sa navyše v trestnom konaní aplikuje iba na otázky, ktoré majú verejnoprávny charakter. Vznesenie námietky premlčania je otázkou rýdzo súkromného charakteru, keďže sa týka občianskoprávneho (záväzkového) vzťahu medzi obvineným a poškodeným, hoci sa rieši v trestnom konaní. Súd sa preto v adhéznom konaní môže premlčaniu venovať iba po tom, čo obvinený v tejto súvislosti vznesie hmotnoprávnu námietku.
Keďže súčasný akuzačný typ trestného konania nie je na rozdiel od feudálnej inkvizície sústredený v rukách jedného subjektu, t. j. súdu, vzniká v tejto súvislosti otázka, voči akému subjektu trestného konania musí obvinený vzniesť námietku premlčania. Môže vznesenie tejto hmotnoprávnej námietky pri výsluchu obvineného v prípravnom konaní vyvolať následok v podobe zániku nároku poškodeného? Pred odpoveďou na položenú otázku len v krátkosti pripomíname, že čo do formy môže obvinený vzniesť námietku premlčania tak písomne, ako aj ústne. Pri riešení otázky, akému subjektu trestného konania námietku adresovať, je potrebné vychádzať z dikcie § 100 ods. 1 OZ. Tu zákonodarca normuje, že
na premlčanie súd prihliadne len na námietku
dlžníka. Hoci uvedené ustanovenie naráža na civilný spor, vyššie sme už uviedli, že po hmotnoprávnej stránke sa adhézne a civilné konanie neodlišujú. Aby námietka vyvolala kvalifikovaný účinok, musí sa uplatniť voči tomu subjektu, ktorý je o subjektívnom majetkovom práve oprávnený meritórne rozhodnúť. V trestnom konaní je to v zmysle § 46 ods. 3 a § 287 TP výlučne súd. Navyše, námietka je procesným inštitútom, ktorého aplikácia je ad litteramviazaná na súdne konanie. Bude preto bez právneho významu, ak obvinený napríklad listom zaslaným poškodenému deklaruje premlčanie jeho práva, ak súčasne premlčanie nenamietne aj v konaní pred súdom. Vzhľadom na uvedené môže obvinený (obžalovaný) námietku premlčania účinne vzniesť výlučne v súdnom konaní.
7)
Eventuálne vznesenie tejto hmotnoprávnej námietky v prípravnom konaní nemôže byť spôsobilé vyvolať právny následok v podobe zániku nároku poškodeného, resp. oslabenia jeho subjektívneho práva.
Námietka premlčania a dobré mravy
Námietka premlčania vznesená v adhéznom konaní má v porovnaní s civilným konaním (kde nepôjde o škodu spôsobenú trestným činom) špecifický charakter. Táto špecifickosť vychádza z charakteru konania, ktorým obžalovaný spôsobil škodu. Tak v civilnom, ako aj v adhéznom konaní je škoda spôsobená protiprávnym konaním. Avšak v civilnom konaní nie je škodcove konanie v zásade kvalifikované súčasne aj ako trestný čin. Z pohľadu deliktného práva predstavuje trestný čin tú najzvážanejšiu formu protispoločenského konania. Naproti tomu súkromnoprávny delikt je na samom spodku závažnosti právnych deliktov. Vzhľadom na to, že trestné právo chráni tie najdôležitejšie právne statky (záujmy a hodnoty) našej spoločnosti, je každý zásah do týchto statkov nie len činom protiprávnym, ale aj činom smerujúcim proti základným spoločenským, resp. morálnym zásadám, teda činom amorálnym. Nakoniec sám zákonodarca amorálnosť trestného činu výslovne pretavil do legislatívnej podoby, kedy v zmysle § 34 ods. 1 TZ trest, ako právny následok trestného činu, vyjadruje tiež morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V súvislosti s námietkou premlčania naberá amorálnosť protiprávneho konania škodcu osobitný význam. Námietka premlčania totižto nie je len procesným prostriedkom obrany škodcu. Napĺňa tiež legálnu definíciu právneho úkonu v zmysle § 34 OZ
8)
. V doktrinálnom prostredí prevažuje názor o tom, že námietka premlčania, hoci nespôsobuje vznik, zmenu ani zánik práv a povinností, je právnym úkonom so špecifickým následkom
9)
v podobe oslabenia subjektívneho práva a vzniku naturálnej obligácie. Pre námietku premlčania preto platí to, čo pre každý právny úkon z hľadiska zachovania jeho platnosti podľa § 39 OZ. Obsah a účel právneho úkonu nesmie byť v rozpore so zákonom, ani zákon nesmie obchádzať alebo sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon naplňujúci dikciu § 39 OZ je neplatný absolútne, pričom na dôvod absolútnej neplatnosti právneho úkonu musí súd, tak civilný, ako aj trestný, prihliadať
ex offo
. Rovnako súd musí v zmysle § 3 ods. 1 OZ z úradnej povinnosti prihliadať na to, či výkon práva, ktorým je aj vznesenie námietky premlčania, nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Legálna definícia dobrých mravov z pochopiteľných dôvodov v právnom poriadku absentuje. Súdna prax dobré mravy definuje ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania.
10)
Existuje však v otázke
contra bonos mores
taká príčinná súvislosť medzi trestným činom a vznesenou námietku premlčania v adhéznom konaní, že by
a priori
každá opodstatnená námietka premlčania vznesená obvineným, resp. obžalovaným bola výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi?
Úvodom sa žiada uviesť, že doktrína je v otázke námietky premlčania vznesenej v adhéznom konaní skúpa na slovo. Český komentár k
Trestnímu řádu
ponúka iba generalizovaný záver, že ak poškodený riadne a včas uplatnil svoj nárok na náhradu škody, pričom v adhéznom konaní riadne pokračoval, nemôže sa obvinený domáhať nepriznania práva na jej náhradu z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty, ak k spáchaniu trestného činu došlo za takých okolností, ktoré svedčia o intenzívnom zásahu do (ne)majetkových práv poškodeného; námietka premlčania je v takom prípade takým výkonom práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, takže súd k nej v adhéznom konaní neprihliadne.
11)
Podľa uvedeného názoru je pre neuznanie námietky rozhodujúcim kritériom intenzita zásahu, t. j. rozsah trestného činu, resp. charakter a výška škody. Nemôže však ísť o jediné a rozhodujúce kritérium. Navyše, je tak abstraktného charakteru, že by to v konkrétnostiach mohlo viesť k výkladu ad absurdum, napríklad z pohľadu náhrady nemajetkovej ujmy by to mohlo automaticky diskvalifikovať skutky, pri ktorých došlo "iba" k poškodeniu zdravia, v porovnaní so skutkami, pri ktorých došlo k usmrteniu, keďže spôsobenie smrti je intenzívnejším zásahom než spôsobenie škody na zdraví. Dôležitým kritériom je tiež zavinenie škodcu, keďže vôľa niekomu uškodiť je čo do amorálnosti samotného skutku ďaleko za nedbanlivostným skutkom, pri ktorom takáto vôľa absentuje. V tejto súvislosti poukazujeme na záver Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorého skutočnosť, že škodca spôsobil škodu trestným činom, ktorý vykazuje rysy úmyselného, zištne motivovaného konania, a jeho cieľom je spôsobiť poškodenému čo najvyššiu ujmu, je okolnosťou, ktorá môže spôsobiť neuznanie námietky premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi.
12)
Úmysel uškodiť určitej osobe je pritom potrebné nachádzať nie len v samom trestnom čine, ale aj po jeho spáchaní, resp. pri vznesenej námietke premlčania, keďže znakom zjavného zneužitia práva je tiež vôľa poškodiť druhú stranu. Navyše, aj občianskoprávna úprava
13)
pri škode spôsobenej konaním contra bonos mores vyžaduje úmyselné zavinenie škodcu. Pri definovaní kritérií pre neuznanie práva škodcu vzniesť námietku premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi významným spôsobom prispela aj rozhodovacia prax Ústavného súdu ČR. Ten konštantne judikuje, že námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, avšak môže nastať situácia, že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor poškodeného, voči ktorému by zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej lehoty bol neprimerane tvrdým postihom
14)
v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil.
15)
Z uvedených judikatórnych záverov možno vyvodiť nasledovné všeobecné podmienky pre neuznanie námietky premlčania v adhéznom konaní: (1) intenzita zásahu – charakter a rozsah škody, (2) úmysel škodcu, (3) zištný motív, (4) zánik nároku poškodeného by bol v konkrétnom prípade neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s intenzitou zásahu, (5) zavinenie poškodeného – prečo svoje právo neuplatnil včas. V súvislosti s podmienkou zavinenia poškodeného je ideálnym príkladom skutok, ktorým na poškodenom došlo k spáchaniu niektorého z trestných činov proti tzv. sexuálnej slobode (napr. znásilnenie). Obžalovaný vznesenie námietku premlčania, keďže poškodená svoj nárok uplatnila až po 8 rokoch od skutku.
16)
Sexuálna kriminalita je však práve jedna z tých, pre ktoré je charakteristická vysoká miera latencie. Tá je spôsobená predovšetkým opodstatnenými obavami obetí zo sekundárnej viktimizácie, sociálnej stigmatizácie, hanby, pri detských obetiach tiež z obavy pred pomstou páchateľa či problémov v rodine či v škole.
17)
Ide o také okolnosti, ktoré majú svoju príčinu v samotnom konaní páchateľa a v žiadnom prípade nemožno klásť poškodenej – obeti za vinu, že sa obrátila na orgány štátu až po tom, čo v sebe našla vnútornú silu po tak traumatizujúcom zážitku. Priznanie účinkov premlčania by v takom prípade bolo navyše aj extrémne tvrdým a nespravodlivým postihom pre poškodenú, a v neposlednom rade by to vrhalo zlé svetlo na justíciu a prehlbovalo v očiach spoločnosti nedôveru k nej. Dôvody, ktoré obete sexuálnych deliktov vedú k pasivite po skutku, reflektoval aj sám zákonodarca v hmotnoprávnej úprave premlčania trestného stíhania v zmysle § 87 TZ. Podľa odseku 5 uvedeného ustanovenia Trestného zákona pri takýchto invazívnych zásahoch do telesnej a duševnej integrity nemôže dôjsť k premlčaniu skôr ako po uplynutí pätnástich rokov odo dňa, kedy obeť dovŕšila 18. rok svojho veku.
Všeobecne tak možno konštatovať, že vznesenie námietky premlčania v adhéznom konaní môže nasvedčovať tomu, že pôjde zo strany obžalovaného o výkon práva odporujúci dobrým mravom. Spáchanie trestného činu však samo osebe nemôže byť dôvodom na to, aby na námietku obžalovaného súd neprihliadol.
18)
Rozpor uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi nemožno odvodzovať len z okolností spojených s uplatneným nárokom (teda zo spáchania trestného činu, ktorý nemusí byť iba majetkovej povahy), ale zo všetkých okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.
Záverom ešte poukazujeme na to, že obžalovaný môže vzniesť námietku premlčania aj po skončení dokazovania (na rozdiel od civilného procesu), napríklad v odvolaní, keďže trestné konanie je ovládané vyhľadávacou zásadou (§ 311 ods. 4 TP). Vzniesť námietku premlčania v rámci odvolania môže aj osoba oprávnená podať odvolanie v prospech obžalovaného, napríklad jeho manželka. Hoci námietka premlčania je úkon, ktorý patrí dlžníkovi (obžalovanému), obžalovaný s takýmto odvolaním musí prejaviť svoj súhlas, čím sa táto kvázi vada konvaliduje. Opačný výklad by bol zrejme v rozpore so zákazom prílišného formalizmu.
19)
Premlčacie lehoty a ich plynutie
Skôr než súd pristúpi k skúmaniu súladu uplatneného práva vzniesť námietku premlčania s dobrými mravmi, musí mať vyriešenú otázku uplynutia premlčacej lehoty. Na tomto mieste len v krátkosti uvádzame, že tak premlčacie lehoty, ako aj počiatky ich plynutia značne závisia od druhu ujmy, ktorú poškodený trestným činom utrpel. Pri náhrade nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 OZ je právo premlčateľné
20)
vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, pričom lehota začína v zmysle § 101 OZ plynúť dňom, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz (
actio nata
), teda deň po skutku. Škoda na zdraví (bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, účelné náklady spojené s liečením), ktorá síce taktiež spadá do kategórie nemajetkovej ujmy, má iný, osobitný režim premlčania, upravený v § 106 OZ, podľa ktorého sa právo premlčuje v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote. Táto začína plynúť až od momentu, kedy sa poškodený dozvie, a to kumulatívne – o výške škody (aspoň v približnej výške
21)
) a o tom, kto za škodu zodpovedá (nie je potrebná úplná istota poškodeného o škodcovi, ani právoplatný odsudzujúci rozsudok škodcu
22)
). Pri majetkovej škode v pravom zmysle slova dochádza ku kumulácii subjektívnej dvojročnej a objektívnej trojročnej, resp. desaťročnej (pri úmysle) premlčacej lehoty, ktorá plynie odo dňa skutku. Nie zriedka nastáva situácia, kedy sa poškodený síce opodstatnene domnieva o tom, kto je škodcom, avšak o výške škody sa dozvie až na základe znaleckého posudku podaného v trestnom konaní. V takom prípade je otázka premlčania prakticky a v zásade bez právneho významu, nakoľko subjektívna premlčacia lehota by začala plynúť až v trestnom konaní, v ktorom by súčasne došlo aj k jej spočívaniu (pri včasnom uplatnení práva na náhradu škody). Námietka premlčania je relatívne právne irelevantná aj pri trestných činoch korupcie, nakoľko ak došlo týmito trestnými činmi ku škode, právo na jej náhradu sa premlčuje najskôr tri roky od právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, najneskôr však desať rokov po skutku (kumulácia dvoch objektívnych lehôt v zmysle § 106 ods. 3 OZ).
V tejto súvislosti sa vynára otázka, či si poškodený trestným činom korupcie môže v rámci trestného konania uplatniť právo na náhradu škody, resp. či súd v adhéznom konaní môže poškodenému škodu spôsobenú týmto trestným činom priznať v zmysle § 287 TP. Na tomto mieste je potrebné odlíšiť vznik subjektívneho práva od vzniku tzv. žalobného práva, resp. nároku (
actio nata
). V súvislosti so škodou vzniká poškodenému subjektívne právo na jej náhradu momentom vzniku škody. Žalobné právo však poškodenému vzniká až dňom, kedy poškodený mohol po prvýkrát úspešne uplatniť žalobu na ochranu svojho subjektívneho práva na súde.
Actio nata
, teda deň, kedy môže poškodený prvý krát úspešne žalovať, sa zhoduje s dňom, kedy začína plynúť premlčacia lehota.
23)
Pri škode spôsobenej korupčným trestným činom začína premlčacia lehota plynúť v zmysle § 106 ods. 3 OZ až dňom právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku. Nárok na náhradu škody v takomto prípade vzniká, a teda poškodený sa prvý krát môže úspešne domáhať práva na súde, deň po právoplatnosti trestného rozsudku. Situácia, kedy je síce preukázaná existencia subjektívneho práva, avšak nárok na jeho uplatnenie ešte nevznikol, by sa v civilnom spore pretavila do zamietnutia žaloby z dôvodu jej predčasného podania. Z uvedeného vyplýva, že súd v trestnom konaní nemôže o takomto (ešte neexistujúcom) nároku poškodeného meritórne rozhodnúť. Jedinou procesne kompatibilnou možnosťou, ako daný stav vyriešiť, je nepripustiť poškodeného do adhézneho konania v zmysle § 256 ods. 3 TP
per analogiam
(pozri výklad ďalej).
Procesnoprávne konzekvencie vznesenej námietky
Ak súd v adhéznom konaní po posúdení vyššie uvedených podmienok aj tak dospeje k záveru o prednosti zásady
vigilantibus iura scripta sunt
, otázkou je, ako sa s tým vysporiada procesne kompatibilným spôsobom.
V civilnom procese sa dôvodné vznesenie námietky premlčania prejaví zamietnutím žaloby. Trestný poriadok však v § 288 neumožňuje formulovať výrok o náhrade škody civilistickým spôsobom. O nároku poškodeného môže súd v adhéznom konaní rozhodnúť iba v zmysle § 287 alebo § 288 TPtak, že obžalovanému uloží povinnosť škodu nahradiť (hoc aj z časti), alebo poškodeného odkáže s jeho nárokom, resp. s nepriznanou časťou na civilný proces. Uvedenú situáciu by bolo možné vyriešiť tým, že súd poškodeného do adhézneho konania nepripustí, a to v zmysle § 256 ods. 3
per analogiam
. V tejto súvislosti poukazujeme na judikát R III/1967
24)
, podľa ktorého ak súd na základe námietky premlčania zo strany obvineného v trestnom konaní zistí, že nárok bol uplatnený až po uplynutí premlčacej lehoty nebude o nároku v rozsudku vôbec rozhodovať, a to ani odkázaním na konanie vo veciach občianskoprávnych, ale uznesením vysloví, že poškodený nárok na náhradu škody v trestnom konaní uplatňovať nemôže. Ostatné práva poškodeného ostávajú zachované.
Aplikabilita uvedeného ustanovenia prichádza do úvahy v dvoch prípadoch: (1) ak obvinený (jeho obhajca) po tom, čo mu bola doručená obžaloba, doručí súdu podanie, v ktorom vznesie námietku premlčania (keďže musí ísť o úkon adresovaný súdu), alebo (2) ak má obžalovaný obhajcu, a tento vznesie námietku premlčania po tom, čo ho predseda senátu vyzve, aby k obžalobe zaujal stanovisko. Z uvedeného je zrejmé, že analogický postup v zmysle § 256 ods. 3 Tr. por. je možný len na začiatku hlavného pojednávania. Pokiaľ dôjde k vzneseniu námietky premlčania v neskoršom štádiu, súd môže postupovať len v zmysle § 288 Tr. por., teda poškodeného odkáže na civilný proces. Hoci sa v takomto prípade výrok o odkázaní na civilný proces javí ako bezúčelný, je tomu tak iba zdanlivo. Civilný súd môže totižto nárok poškodeného posúdiť ako dôvodný (na rozdiel od súdu v trestnom konaní), a jeho žalobe vyhovieť aj napriek vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného. S poukazom na § 193 CSPnie je civilný súd viazaný dôvodmi, pre ktoré súd v trestnom konaní rozhodol o odkázaní poškodeného na civilný proces. Poškodený tak má navyše možnosť dôkladnejšieho súdneho prieskumu ním uplatneného práva, nakoľko civilný súd nie je zaťažovaný otázkami viny či trestu, ale dokazovanie vykonáva len čo do žalobou uplatneného práva na náhradu škody. Adhézne konanie ma naproti tomu podpornú povahu vo vzťahu k trestnému konaniu, čo sa prejavu predovšetkým tým, že ak neexistuje dostatočný podklad pre výrok o náhrade škody, resp. by bolo potrebné vykonať ďalšie, trestnému konaniu, neúmerné dokazovanie (najmä pri väzobnom stíhaní obžalovaného), súd poškodeného odkáže na civilný proces, nakoľko otázka náhrady škody nie je primárnou otázkou trestného konania.
25)
Záver
Z vyššie uvedených premís možno vyvodiť záver, že aj v adhéznom konaní môže škodca (obžalovaný) vzniesť námietku premlčania. Vznesenou námietkou sa súd v trestnom konaní musí zaoberať, keďže z pohľadu hmotného práva niet rozdielu medzi tým, keď sa nárok poškodeného prejednáva v civilnom spore, ako keď sa prejednáva v rámci adhézneho konania. Súd v adhéznom konaní aplikuje predpisy občianskeho práva rovnako, ako ich aplikuje súd v civilnom spore. Námietka premlčania vznesená pred súdom v trestnom konaní však naznačuje, že by mohlo ísť zo strany obžalovaného o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd pri posudzovaní súladnosti výkonu tohto práva s dobrými mravmi musí skúmať nie len okolností spojené s uplatneným nárokom, ale tiež všetky okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Ak súd dospeje k záveru o rozpore s dobrými mravmi, aj napriek vznesenej námietky premlčania obžalovaného (škodcu) zaviaže na náhradu škody spôsobenej trestným činom. Ak by súd naopak priznal námietke premlčania kvalifikovaný účinok, v rozsudku poškodeného odkáže na civilný proces, ibaže by na začiatku hlavného pojednávania poškodeného nepripustil do adhézneho konania. Vzhľadom na vyhľadávaciu zásadu trestného konania môže obžalovaný vzniesť námietku premlčania aj po skončení dokazovania, najneskôr však do momentu odobratia sa odvolacieho súdu na záverečnú poradu. V rámci odvolania môže námietku premlčania vzniesť aj osoba, ktorá môže podať odvolanie (vo vlastnom mene) v prospech obžalovaného, ak s tým obžalovaný súhlasí.
Zoznam použitej literatúry
DRAŠTÍK, A., FENYK, J. a kol. Trestní řád. Komentář. I. díl. Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2017, ISBN: 978-80-7552-600-7, s. 1412.
DRAŠTÍK, A., FENYK, J. a kol. Trestní řád. Komentář. II. Díl. Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2017, ISBN: 978-80-7552-600-7, s. 1140.
LAZÁR, J. a kol. Občianske právo hmotné. Bratislava: IURIS LIBRI, 2018, ISBN: 978-80-8963-535-1, s. 726.
ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. 2. vydanie. Komentár, Praha: C. H. Beck, 2019, ISBN: 978-80-7400-770-5, s. 1754.
VÁLKOVÁ, H., KUCHTA, J., HULMÁKOVÁ, J. a kol. Základy kriminologie a trestní politiky. 3. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, ISBN: 978-80-7400-732-3, s. 616.
1) "...náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom..."
2) K tomu pozri uznesenie NS ČR sp. zn. 8 Tdo 491/2020.
3) R 12/1977.
4) DRAŠTÍK, A., FENYK, J. a kol. Trestní řád. Komentář. II. díl, Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2017, ISBN: 978-80-7552-600-7, s. 275.
5) Rozsudok NS SSR sp. zn. 2 Tz 31/72, publikované v "Zbierke" pod č. R 17/1973.
6) Uznesenie NS ČR sp. zn. 5 Tdo 888/2021, publikované v "Zbierke ČR" pod č. R 31/2022.
7) ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, ISBN: 978-80-7400-770-5, s. 745.
8) Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
9) ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, ISBN: 978-80-7400-770-5, s. 227; LAZÁR, J. a kol. Občianske právo hmotné, Bratislava: IURIS LIBRI, 2018, ISBN: 978-80-8963-535-1, s. 123.
10) Rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 137/2017.
11) DRAŠTÍK, A., FENYK, J. a kol. Trestní řád. Komentář. I. díl. Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2017, ISBN: 978-80-7552-600-7, s. 366.
12) Uznesenie NS ČR sp. zn. 7 Tdo 498/2010, 3 Tdo 256/2014, 3 Tdo 63/2022.
13) V zmysle § 424 OZ za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.
14) K tomu pozri napríklad uznesenie NS ČR sp. zn. 7 Tdo 520/2014.
15) Nálezy ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 643/04, IV. ÚS 2842/10, IV. ÚS 292/10.
16) K premlčacím lehotám a počiatku ich plynutiu pozri výklad nižšie.
17) VÁLKOVÁ, H., KUCHTA, J., HULMÁKOVÁ, J. a kol. Základy kriminologie a trestní politiky. 3. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, ISBN: 978-80-7400-732-3, s. 427.
18) Uznesenie NS ČR sp. zn. 3 Tdo 256/2014.
19) Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 155/2017.
20) Rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 194/2011, publikované v "Zbierke" pod č. R 58/2014.
21) Rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 721/2005.
22) Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 82/2009, publikované v "Zbierke" pod č. R 16/2014.
23) ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, ISBN: 978-80-7400-770-5, s. 751.
24) Tiež Uznesenie NS ČR sp. zn. 8 Tdo 469/2015, publikované v "Zbierke ČR" pod č. R 9/2016.
25) K tomu pozri napríklad R II/1962.