K teoreticko-aplikačným otázkam dôvodu vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka

Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým odníma svojmu potomkovi dedičské právo, ktoré by mu inak patrilo zo zákona. Pre platnosť takého právneho úkonu zákon vyžaduje splnenie formálnych a materiálnych náležitostí.

Pre formálne náležitosti listiny o vydedení platia obdobne ustanovenia, ktoré upravujú formálne náležitosti závetu, a to s odkazom na § 469a ods. 3 OZ. Formálnymi nedostatkami listiny o vydedení môžu byť napríklad absencia podpisu na listine o vydedení, absencia dvoch svedkov, absencia dátumu spísania listiny o vydedení, pokiaľ nejde o listinu o vydedení napísanú poručiteľom za pomoci technickým pomôcok.

Pod materiálnymi náležitosťami právneho úkonu rozumieme predovšetkým existenciu jednotlivých náležitostí právneho úkonu (náležitosť predmetu, náležitosť subjektu, náležitosť prejavu, náležitosť vôle a náležitosť pomeru vôle a prejavu). Medzi materiálne náležitosti vydedenia zaraďujeme s odkazom na ustanovenie § 469a ods. 3 OZ aj vymedzenie niektorého z dôvodov vydedenia uvedeného v zákone. Tieto dôvody sú v Občianskom zákonníku konkrétne vymenované, avšak treba uviesť, že spôsobom formulácie, v prípade aplikácie na konkrétny skutkový stav, ponechávajú súdom dostatočný aplikačný priestor s vlastnou výkladovou argumentáciou.

Posudzovanie naplnenia a existencie materiálnych a formálnych predpokladov listiny o vydedení môžu byť následne predmetom konkrétneho sporu, ktorý môže vyvstať v dedičskom konaní. V aplikačnej praxi sa možno stretnúť s prípadmi, kedy poručiteľ v listine o vydedení uvedie dôvod vydedenia potomka, ktorého sa tento nedopustil, resp. uvedie dôvod vydedenia, ktorý zákon nepozná. Také vydedenie bude podľa zákona neplatné . V praxi môže nastať aj situácia, kedy poručiteľ v listine o vydedení žiadny dôvod neuvedie. V takom prípade pôjde opäť o neplatné vydedenie.

V tejto súvislosti by sme radi poukázali na novú českú právnu úpravu v zákone č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník (ďalej aj "NOZ"), podľa ktorej, ak poručiteľ vydedil potomka neplatne, potomok sa v prípade dovolania neplatnosti nestáva dedičom tak, ako je to podľa slovenskej právnej úpravy, ale má právo na povinný diel . Obdodne aj NOZ v § 1648 umožňuje poručiteľovi vydediť potomka aj bez uvedenia dôvodu. V takom prípade má potomok právo na svoj povinný podiel. To neplatí, ak sa proti nemu preukáže niektorý z dôvodov vydedenia. Dôkazné bremeno nesú v takom prípade ostatní dedičia, ktorí musia takto vydedenému potomkovi existenciu dôvodu vydedenia dokázať. Ak sa podarí dôvod preukázať, právna teória hovorí o tzv. , v prípade, ak sa dôvod vydedenia preukázať nepodarí, ide o tzv. .

Ustanovenie § 469a ods. 1 písm. b) OZ ako dôvod vydedenia vyžaduje, aby

Z ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b) OZ je čitateľné, že ide o normu abstraktnej povahy a jej obsahové naplnenie dotvára súdna prax, ktorá okrem iného opakovane akcentuje konkrétne skutkové okolnosti prípadu. V prípade sporu je teda ponechaný priestor na posúdenie konkrétnej situácie a judikatúra sa v otázke posudzovania tohto dôvodu pomerne jednoznačne prikláňa (podľa nášho názoru nie vždy dôvodne) k ochrane záujmu vydedeného potomka, kedy vo viacerých rozhodnutiach zdôrazňuje podmienenosť neprejavovania záujmu potomka o poručiteľa v závislosti od toho, že sám poručiteľ o taký kontakt nemal záujem, či ho dokonca odmietal. Je otázne, či je podmienenosť neprejavovania záujmu potomka o poručiteľa nezáujmom poručiteľa o potomka oprávneným dôvodom, na ktorý by mali súdy v jednotlivých prípadoch klásť dôraz.

Vydedenie je právnym úkonom poručiteľa, ktorým on sám rozhoduje o svojom majetku a o tom, kto tento majetok bude po ňomn dediť, resp. v prípade vydedenia nedediť.

Poručiteľ je ten, kto je jediný oprávnený o tom rozhodovať, a kto toto rozhodovanie posudzuje v závislosti od toho, ako sa potomok k nemu správal. Preto nevidíme žiadny zákonný dôvod, ktorý by pripúšťal takú interpretáciu, podľa ktorej pokiaľ poručiteľ neprejavuje o potomka trvalý záujem, tento nemôže požadovať od potomka také konanie, a ako dôsledok jeho absencie tento použiť ako dôvod vydedenia. Uvedená interpretácia vychádza z rozhodovacej praxe súdov, ktorá je viac-menej jednotná v akcentovaní podmienenosti neprejavovania skutočného záujmu o poručiteľa zo strany potomka tým, že poručiteľ sám o potomka taký záujem neprejavoval.

S interpretáciou zákonného ustanovenia dôvodu vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZsa možno stretnúť prvýkrát v rozhodnutí Krajského súdu v Českých Budějoviciach z 9. augusta 1996, zverejnený Najvyšším súdom ČR v Zbierke súdnych rozhodnutí pod R 23/1998 . V uvedenom rozhodnutí považoval súd pri posúdení dôvodnosti vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ za podstatné to, či potomok mal vôbec reálnu možnosť o poručiteľa skutočný záujem prejavovať, t.j. či poručiteľ mal vôbec záujem sa s deťmi stretávať a udržovať s nimi bežné príbuzenské vzťahy. Vydedenie prichádza podľa názoru súdu do úvahy iba tam, kde je zo správania poručiteľa zrejmé, že poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah nestojí, nezáujem potomkov sa ho osobne nedotýka, je mu tento stav ľahostajný, resp. k takému stavu sám prispel.

Istým nedostatkom tohto rozhodnutia je, že sa v ňom súd nevysporiadal s tým, čo možno považovať za bežné príbuzenské vzťahy, a hoci v tomto rozhodnutí zdôrazňuje aj iné okolnosti, následné rozhodnutia súdov odkazujú vo väčšine prípadov iba na skutočnosť, že pre posúdenie dôvodnosti vydedenia je podstatné to, či poru­čiteľ o udržiavanie príbuzenského vzťahu stojí, resp. o prejavovanie záujmu zo strany potomka záujem mal.

Obdobne sa s uvedeným argumentačne vyporiadal Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku z 24. januára 2001 , podľa ktorého treba otázku posudzovania prejavovania skutočného záujmu potomka o poručiteľa posudzovať s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam daného prípadu a v spektre v spoločnosti ustálených dobrých mravov. Podľa argumentácie súdu, jedným z hľadísk, ktoré treba v prípade posúdenia exitencie dôvodnosti vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ vždy skúmať je, či mal potomok reálnu možnosť o poručiteľa prejavovať skutočný záujem, t.j. či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržovať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Podľa názoru súdu, prezentovanom v predmetnom rozhodnutí, vydedenie prichádza do úvahy iba tam, kde poručiteľ o taký príbuzenský vzťah stojí, kedy sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, tento nezáujem mu vadí a nejde o situáciu, v ktorej mu je tento stav ľahostajný, resp. sám sa o takýto stav pričinil. Uvedenému predchádzalo rozhodnutie krajského súdu, ktorý žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca (potomok poručiteľky) nepreukázal, že by záujem o poručiteľku prejavoval a mal za to, že nezáujem o poručiteľku zo strany žalobcu podľa § 469a ods 1 písm. b) OZ bol daný. Najvyšší súd ČR podľa nášho názoru v tomto rozhodnutí zvolil "ľahšiu" cestu, kedy na skutkovo odlišný prípad aplikoval argumenty z rozhodnutia uvedené v Rozsudku Krajského súdu v Českých Budějoviciach z 9. augusta 1996.

Najvyšší súd ČR sa vo svojom ďalšom rozhodnutí z 15. mája 2007, sp. zn. 21 Cdo 688/2006 stotožnil pri posudzovaní existencie dôvodov vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ s rozhodnutím Krajského súdu v Českých Budějoviciach podľa ktorého poručiteľ nemôže platne vydediť svojho potomka v prípade, ak neprejavovanie opravdivého záujmu je bez ďalšieho následkom nezáujmu poručiteľa o potomka. Podľa argumentácie najvyššieho súdu, uvedené zákonné ustanovenie nemožno aplikovať na prípad, keď poručiteľ ani nestojí o záujem zo strany priameho potomka, čo vyplýva z jeho preukázateľného nezáujmu o potomka. Možno kladne hodnotiť, že sa najvyšší súd v tomto rozhodnutí neobmedil len na jednoduchú interpretáciu dôvodov uvedených už v spomenutom rozhodnutí Krajského súdu v Českých Budějoviciach, ale príkladmo uviedol aj správanie potomka, ktoré napĺňa skutkovú podstatu vydedenia ako napríklad pasivita, resp. nezáujem potomka o poručiteľa, ako aj správanie, kedy potomok síce o poručiteľa záujem prejavuje, avšak spôsobom nezodpoverdajúcim riadnemu správaniu potomka k rodičom, t.j. napríklad spôsobom trvalo prekračujúcim zásady spoločenskej slušnosti. Aj v tomto prípade však najvyšší súd uvedené "nedotiahol" do konca, keď ponechal na voľnej interpretácii to, čo možno pod takými zásadmi spoločenskej slušnosti rozumieť.

Najvyšší súd SR obdobne prijal vo viacerých zverejnených rozhodnutiach v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu SR argumentáciu uvedenú v spomínanom rozhodnutí Krajského súdu v Českých Budějoviciach, a to aj napriek tomu, že v odôvodnení uvádza potrebu zohľadneniť objektívne možnosti potomka záujem o poručiteľa prejavovať, vo všetkých nami posudzovaných rozhodnutiach akceptuje argumentáciu Krajského súdu v Českých Budějoviciach, podľa ktorej nemôže byť dôvodom pre vydedene potomka zo strany poručiteľa neprejavovanie záujmu potomka o poručiteľa v prípade, ak je takým dôsledkom skutočnosť, že poručiteľ o potomka záujem neprejavuje sám.

Isté špecifikum, ktoré sa pri interpretácií daného dôvodu vydedenia objavilo, a ktoré má zároveň vplyv na otázku dokazovania rozhodujúcich skutočností, prinieslo rozhodnutie (publ. v ZSP 61/1997), v ktorom sa súd zaoberal riešením právnej otázky s dopadom na interpretáciu spojenia "neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa" podľa ustanovenia § 469a písm. b) OZ.

Najvyšší súd SR na margo riešenia tejto právnej otázky uviedol: Možno preto konštatovať, že v zmysle uvedenej interpretácie má vydedený dedič možnosť zamerať dokazovanie na preukazovanie skutočnosti, že o poručiteľa prejavoval záujem, ale môže nasmerovať dokazovanie aj na skutočnosti, že to bol sám poručiteľ, ktorý svojím správaním vyvolal daný nezáujem, a preto nie je namieste, aby na vydedeného dopadali následky vydedenia. Dokazovanie tejto skutočnosti môže byť z pozície žalobcu omnoho jednoduchšie, než preukazovanie vlastného opravdivého záujmu.

Nastolená interpretácia výrazne neguje aj ostatný trend v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít v SR, a to snahu o rešpektovanie a zachovanie vôle poručiteľa.

K existencii dôvodov vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZsa vyjadril v jednom z prvých zverejnených rozhodnutí z 24. februára 2010, , v ktorom pri posudzovaní dôvodov vydedenia považoval za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä to, či tento vzťah má charakter skutočného vnútorného a nielen predstieraného, formálneho vzťahu. Existenciu takého vzťahu možno v súlade s odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa, pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia, uvedený v § 469a ods. 1 písm. b) OZ nemožno podľa názoru Najvyššieho súdu SR opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem, ako aj okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä to, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Opäť v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Českých Budějoviciach Najvyšší súd SR zopakoval, že pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu.

K dôvodom vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZsa pomerne rozsiahlo vyjadril v rozhodnutí z 29. februára 2012, . Podľa názoru súdu uvedenom v tomto rozhodnutí pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ, treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä však to, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného a nielen predstieraného, formálneho vzťahu. Existenciu takého kvalifikovaného vzťahu možno podľa argumentácie Najvyššieho súdu SR vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem ako aj okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR, tento dôvod vydedenia vyžaduje, aby neprejavovanie skutočného záujmu bolo potomkom zavinené. Nestačí len sama existencia takého stavu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa skutočný záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. O neprejavovanie skutočného záujmu o poručiteľa v zmysle tohto ustanovenia nejde vtedy, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný práve poru­čiteľom.

si osvojil interpretáciu Krajského súdu v Českých Budějoviciach aj vo svojom rozhodnutí z 30. júna 2009, . Podľa argumentácie Najvyššieho súdu SR o neprejavenie skutočného záujmu o poručiteľa nejde vtedy, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný poručiteľom. Opäť možno tomuto odôvodneniu vytknúť nejasnoť pojmu , keďže nie je z argumentácie súdu zrejmé, čo pod týmto pojmom treba rozumieť.

sa k interpretácii analyzovaného dôvodu vydedenia vyjadril aj v rozsudku z 27. mája 2014, . K aplikácii ustanovenia § 469a písm. b) OZv zhode s predchádzajúcimi rozhodnutiami zdôraznil potrebu posudzovať objektívne, či ide o taký nezáujem potomka o poručiteľa, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi trvalý, v dôsledku čoho neprejavoval voči poručiteľovi potomok ani minimálny záujem. Najvyšší súd SR vo svojej argumentácii používa pojem , ktorého existencia je postačujúca na to, aby poručiteľ nemohol platne vydediť potomka podľa § 469a ods. 1 písm. b) OZ.

Tak ako v predchádzajúcich prípadoch možno tomuto rozhodnutiu vytknúť nejasnosť významu , čo opäť prispieva k nejednotnej interpretácií a aplikácií v rozhodovacej činnosti súdov.

Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v § 469a ods. 1 písm. b) OZ vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a potomka.

V predloženom príspevku sme kládli dôraz na analýzu posudzovania trvalého neprejavovania skutočného záujmu zo strany súdov, pri ktorej sme dospeli k záveru, že súdy pri posdudzovaní naplnenia uvedeného dôvodu vydedenia kladú dôraz na to, akými okolnosťami bol takýto nezáujem zo strany potomka spôsobený. Vo všetkých nami posudzovaných súdnych rozhodnutiach bola zohľadnená skutočnosť, že ak bol nezáujem zo strany potomka následkom nezáujmu poručiteľa o potomka, potom nemôže byť taký nezáujem potomka dôvodom jeho vydedenia.

S takouto argumentáciou zo strany súdov možno súhlasiť, sme však toho názoru, že uvedené treba vyhodnocovať vždy individuálne a na základe objektívnych možností potomka taký záujem o poručiteľa prejavovať.

Podľa nášho názoru treba odlišovať situácie, kedy poručiteľ vydedí maloletého potomka, o ktorého sám neprejavuje záujem, keď je nepochybné, aj vzhľadom na vek a rozumovú vyspelosť maloletého, že tento často nemá objektívne možnosť sám rozhodnúť o tom, či záujem bude prejavovať alebo nie. V prípade vydedenia už dospelého potomka z dôvodu, že neprejavoval skutočný záujem o poručiteľa, je podľa nášho názoru podmieňovanie ne/platnosti vydedenia neprejavovaním záujmu poručiteľa o potomka často argumentačne alibistické, pričom sa na ostatných dedičov v prípade vzniku sporu kladie neprimerané bremeno vôľu poručiteľa zachovať.

Pri vydedení potomka z dôvodu neprejavovania skutočného záujmu o poručiteľa je podľa nášho názoru podstatné posudzovať skutočnosť, či potomok možnosť prejavovať záujem nielen mal, ale záujem o poručiteľa prejavovať sám chcel.

Domnievame sa, že interpretácia formulovaná v rozhodnutí Krajského súdu v Českých Budějoviciach, sp. zn. R 23/1998, ako aj Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo/173/1996, ktorá tvorí v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax a je udržiavaná aj v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, vo významnej miere sťažuje obhájiteľnosť poslednej vôle poručiteľa v podobe listiny o vydedení. Pre žalovanú stranu môže byť zložité objasniť subjektívne pocity poručiteľa, a osobitne vtedy, ak je dôvod vydedenia formulovaný len veľmi všeobecne, t.j. napríklad s odkazom na konkrétne zákonné ustanovenie. Na druhej strane uvedená interpretácia do istej miery neguje aj ostatný trend v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít v SR, a to snahu o rešpektovanie a zachovanie vôle poručiteľa. Pokiaľ preto rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sleduje cieľ ochrany a zachovania vôle poručiteľa, bolo by možno namieste prehodnotiť s aspektom a odkazom na vývoj spoločenských hodnôt, ustálenú rozhodovaciu prax prekonať, a to smerom k posilneniu a zachovaniu vôle poručiteľa prejavenú v listine o vydedení. Dovolíme si totiž vysloviť isté zastaranie právnych konceptov, na ktorých bolo založené doterajšie riešenie.