Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Predstavený rekodifikačný návrh právnej úpravy odkazov v oblasti dedičského práva
Vyskúšajte našu 10-dňovú skúšobnú licenciu a získajte prístup k celému portálu zadarmo. Stačí sa bezplatne zaregistrovať.
Chcem prístup zdarma
Máte už predplatné?
Prihláste sa.
Príspevok predstavuje analýzu navrhovanej právnej úpravy inštitútu odkazu vo zverejnených pracovných verziách rekodifikovaného súkromného práva. Autor sa v príspevku venuje vymedzeniu pojmu odkaz z historickej perspektívy, konkrétne poukazuje na najzávažnejšie nedostatky predstaveného návrhu v úprave odkazov a zároveň ponúka vlastné návrhy právnej regulácie. Upozorňuje pritom na príliš strohé legislatívne vyjadrenie tohto inštitútu a na aplikačné následky, ktoré by nastali zavedením odkazu tak, ako bol predstavený v ostatných dostupných verziách rekodifikácie. Tento text má za cieľ najmä otvoriť diskusiu ohľadne rekodifikácie dedičského práva na našom území.
The paper presents an analysis of the legal regulation of legacies in the last published versions of the recodification of private law. In the paper, the author deals with the definition of legacies from a historical perspective, specifically points out the most problematic shortcomings of the presented draft, and offers his own suggestions in the form of de lege ferenda. We draw your attention to the overly short legislative expression of this institute and to the application consequences that would arise from the introduction of the legacies as it was presented in the most recent available draft of the recodification. The purpose of this text is to open a discussion regarding the recodification of inheritance law in our territory.
MAUKŠ, D.: Predstavený rekodifikačný návrh právnej úpravy odkazov v oblasti dedičského práva; Justičná revue, 76, 2024, č. 4, s. 458 – 468.
Kľúčové slová: odkaz, rekodifikácia súkromného práva, singulárna sukcesia.
Key words: legacy, recodification of slovak private law, singular succession.
Právne predpisy: zákon č. 40/1964 Občiansky zákonník, Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka z roku 2009, navrhovaná právna úprava dedenia z roku 2015.
Úvod
Rekodifikačná komisia pod vedením prof. Lazara pripravila v roku 2009 legislatívny zámer Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ"), ktorý v sebe zahŕňal právnu úprava oblasti dedičského práva. V nadväznosti na tento legislatívny zámer vyústili rekodifikačné práce pod vedením prof. Dulaka v roku 2015 do zverejnenia návrhu nového OZ, ktorý však na schválenie vládou nebol nikdy predložený. Rekodifikačné práce opäť napredovali v roku 2018 pod vedením prof. Števčeka tzv. postupnou cestou, kedy sa nemal vypracovať nový OZ, ale po častiach sa mal novelizovať ten existujúci. Tieto práce boli zamerané na otázky záväzkové právo, no úprava dedičského práva sa do týchto prác vôbec nezmestila; preto najnovšie návrhy úpravy dedenia pochádzajú práve z roku 2015, kedy bol predložený ucelený návrh dedenia v paragrafovom znení. Od roku 2020 prebiehajú rekodifikačné práce v skupine pre rekodifikáciu občianskeho práva pod vedením doktora Hlušáka, ktorá vypracovala a na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zverejnila návrh znenia pre Všeobecnú časť OZ, no opäť sa raz zabudla venovať hlbšia pozornosť problematike dedičského práva, a preto bude tento náš príspevok pracovať s uceleným návrhom z roku 2015. Predpokladá sa, že dedičské právo by sa malo zmodernizovať, čím by sme sa priblížili okolitým európskym štátom a hlavný posun by bolo najväčšmi badať najmä v posilnení slobody konania poručiteľa pri dedení zo závetu. To znamená znovuzavedenie inštitútov - všeobecné náhradníctvo, fideikomisárna substitúcia, dedičská zmluva či odkaz.
Stručná charakteristika inštitútu odkazu
Odkaz (
legatum
) je jednostranný lukratívny úkon
mortis causa,
ktorý poručiteľ zriadi vo svojom poslednom poriadku a ustanoví, aby osoba mimo okruhu dedičov získala z dedičstva určitú majetkovú výhodu. Predmet odkazu najčastejšie tvorí vec, právo alebo obligácia.
1)
Odkaz nie je dedičským titulom, ale umožňuje poručiteľovi disponovať so svojím majetkom po svojej smrti, čím sa značne rozširuje jeho dispozičná voľnosť.
2)
Význam odkazu v minulosti spočíval v tom, že podľa rímskeho práva nebolo možné ustanoviť dediča spôsobom
ex re certa,
t.j. spôsobom, že sa niekto stane dedičom iba k jednotlivému predmetu dedičstva, ale musel vždy nadobudnúť dedičstvo buď celé alebo aspoň pomerný podiel z neho. Ak chcel poručiteľ ustanoviť vlastníka v prípade svojej smrti k určitému predmetu, mohol tak urobiť jedine inštitútmi singulárnej sukcesie, najmä odkazom.
3)
Odkazovník sa stáva singulárnym právnym nástupcom poručiteľa a vo väčšine krajín kontinentálnej Európy nikdy nezodpovedá za dlhy poručiteľa, čo je podľa súčasného slovenského OZ právne nemožné.Rozlišujeme dva základné typy odkazov, vindikačný (vecno-právny) a damnačný (obligačný). Pri vindikačnom odkaze prechádza vlastníctvo na odkazovník a priamo smrťou poručiteľa, zatiaľ čo pri damnačnom, je osoba povinná vykonať odkaz nútená ďalším scudzovacím úkonom previesť vlastníctvo na odkazovníka.
4)
Odkazovníkovo postavenie pri damnačnom odkaze treba vnímať ako vzťah veriteľa dediča, nikdy nie však poručiteľa. Účelom tohto inštitútu je "obdarovať" po poručiteľovej smrti osoby mimo okruhu dedičov určitou sumou peňazí alebo predmetom, ku ktorému majú odkazovníci istý citový vzťah.
5)
Uplatnenie nájde odkaz predovšetkým pri dobročinných či všeobecno-prospešných činnostiach (charitatívne plnenia nadáciám, náboženským spoločnostiam, či poskytovanie predmetov múzejnej alebo galerijnej hodnoty).
6)
Vo všetkých týchto prípadoch by neprichádzalo do úvahy žiadať spoluzodpovednosť odkazovníkov za prípadné predlžené dedičstvo. Odkaz nie je "mŕtvy" hmotnoprávny inštitút, ale tradičný a stabilný inštitút nám najbližších právnych poriadkov, ktorý výrazne rozširuje autonómiu vôle poručiteľa.
7)
Odkaz v legislatívnom zámere Občianskeho zákonníka z roku 2009
Jedným z hlavných cieľov slovenských rekodifikačných prác je posilniť osobnú slobodu a súkromnú autonómiu jednotlivca. Medzi ďalšie ciele si rekodifikácia kladie zmodernizovať občianske právo ako celok a zaviesť v ňom chýbajúce inštitúty, ktoré sú v zahraničných úpravách neoddeliteľnou súčasťou ich právnych poriadkov.
8)
Všetky tieto nedostatky najväčšmi badať v právnej úprave dedičského práva, preto je nepochopiteľné, že v predloženom legislatívnom zámere rekodifikácie OZz roku 2009, zverejneného na stránke Ministerstva spravodlivosti SR
9)
, sa píše, že najmenej inštitucionálnych zmien bude obsahovať práve nová úprava dedenia.Legislatívny zámer v bode 3.8. veľmi stručne popisuje klasický inštitút odkazu, pri ktorom odkazovník nezodpovedá za dlhy poručiteľa. Uvádza, že sa bude môcť odkázať vec, právo alebo peniaze, no iba do výšky 1/4 čistého dedičstva (tzv.
obrátená faldiciánska kvarta
10)
). Ak by odkaz prevyšoval túto 1/4, z odkazovník aby sa automaticky stal dedič.
11)
Uvedený mechanizmus, že z odkazovníkov, ktorí by prekročili maximálnu hodnotu stanovenú pre odkazy, sa stanú
ipso iure
dedičia, smeruje k posilneniu postavenia veriteľov i dedičov, a zároveň sa tak vyhne procesne náročnému konaniu krátenia odkazov, ako je to v krajinách, ktoré majú obmedzenie výšky hodnoty odkazov postavené na pomernom krátení odkazov.Odkaz v návrhu dedičského práva z roku 2015
Verejnosti ostatne dostupný návrh
12)
dedičského práva pochádza z roku 2015, vychádza predovšetkým z aktuálne platného OZ so zapracovaním tých inštitútov, ktoré predstavil legislatívny zámer v roku 2009, no bez toho, aby sa poctivejšie a rozsiahlejšie skúmali zahraničné úpravy dedičského práva alebo historická právna úprava dedičského práva na našom území, čo vedie k stručnému normatívnemu vyjadreniu návrhu. Doktor Šorl konštatuje, že ide iba o retuš noriem obsiahnutých v aktuálne platnom OZso zapracovaním niektorých inštitútov.
13)
Úprava dedičského práva má po rekodifikácii obsahovať iba 61 paragrafov, čím sa v rozsahu len nadväzuje na aktuálnu právnu úpravu dedičského práva. Myslíme si, že ide o veľmi strohú úpravu, keďže sa má zaviesť viac ako 7 nových inštitútov dedenia. Rozumieme, že v zámere pre rekodifikáciu celého OZ nebol priestor pre hlbšiu úpravu odkazov ako je pol strany, no keď sa pozrieme na už predložený kompletný návrh dedičského práva v paragrafovom znení, je pre nás zarážajúce, že právna úprava odkazov sa nachádza iba vo dvoch ďalej uvedených ustanoveniach.(1) Poručiteľ môže v závete ustanoviť aj odkazovníka k určitej sume peňazí, k určitej veci alebo určitému právu (odkaz).
(2) Odkazovník nezodpovedá za dlhy poručiteľa ani za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa, ak cena všetkých odkazov neprevyšuje jednu desatinu aktív dedičstva. Ak táto podmienka nie je splnená, považuje sa ustanovenie za odkazovníka za ustanovenie za dediča.
(3) Ak je odkazov viac a cena všetkých odkazov prevyšuje jednu desatinu aktív dedičstva, považuje sa za dediča ten odkazovník, ktorého cena odkazu je najvyššia.
(4) Povinnosť splniť odkaz zaťažuje toho dediča, ktorého určil poručiteľ, inak všetkých dedičov podľa pomeru zodpovednosti za dlhy poručiteľa. Splnením odkazu sa podiely týchto dedičov primerane znížia.
(5) Ustanovenie závetu, ktorým bol niekto povolaný za odkazovníka určitej veci, ktoré v čase poručiteľovej smrti nie sú v jeho zanechanom majetku, nemá právne následky.
(1) Odkazovník nadobúda právo na odkaz smrťou poručiteľa.
(2) Povinnosť splniť odkaz si zaťažený dedič splní jeho vydaním. Ak sa odkázaná vec zapisuje do verejného zoznamu, odkaz si zaťažený dedič splní písomným prehlásením o vydaní s úradne osvedčeným podpisom a vydaním odkazu; odkazovník sa zapíše do verejného zoznamu priamo po poručiteľovi.
Komentár k ustanoveniam § 41 návrhu
Podľa predloženého návrhu odkaz možno zriadiť k určitej sume peňazí, veci alebo právu s tým, že odkazovník nezodpovedá za dlhy poručiteľa, ani za primerané náklady spojené s poručiteľovým pohrebom. Na rozdiel od legislatívneho zámeru, návrh však ustanovuje, že odkazovník nezodpovedá za dlhy na poručiteľovom majetku iba v prípade, že cena všetkých odkazov neprevyšuje
jednu desatinu aktív
dedičstva. Ak by tento predpoklad splnený nebol, odkazovník s najvyššou hodnotou odkazu by sa považoval za dediča konkrétnej veci alebo práva, ako to je podľa ustanovenia § 470 v spojení s § 477 súčasného OZ. Nikde sa nedočítame ako sa z pôvodnej, historicky akceptovanej 1/4, predstavenej v rekodifikačnom zámere, dopracovalo k 1/10 dedičstva, no nemyslíme si, že iba náhodné zakotvenie určitej výšky bez potrebnej odbornej diskusie dospeje k tak žiadanému cieľu rekodifikačných úsilí. Podľa predloženého návrhu (§ 26návrhu) zostáva zachovaný inštitút neopomenuteľných dedičov, ktorými sú potomkovia poručiteľa, no hodnota ich povinných dielov sa znižuje na polovicu, u maloletých potomkov tak predstavuje 1/2 ich dedičského podielu zo zákona a u plnoletých 1/4 zákonného podielu. Týmto krokom sa jednoznačne posilňuje závetná sloboda poručiteľa pred zásadou rodinnej solidarity,
14)
a preto je pre nás nezrozumiteľné, prečo sa znížila predpokladaná dispozícia zriaďovať odkazy na 1/10 aktív dedičstva. Myslíme si, že maximálne stanovenie všetkých odkazov na 1/10 aktív dedičstva je priveľmi obmedzujúce pre slobodu vôle poručiteľa, vzhľadom na súčasné možnosti využitia odkazov v okolitých krajinách.
15)
Taktiež použitie slova "podmienka" v druhom odseku nepovažujeme za vhodné, keďže pojmom podmienka sa v právnickej terminológii označuje vedľajšia (náhodná) zložka právneho úkonu. Vhodnejším by bolo použitie pojmu "predpoklad".Ustanovenie: "
Ak je odkazov viac a cena všetkých odkazov prevyšuje jednu desatinu aktív dedičstva, považuje sa za dediča ten odkazovník, ktorého cena odkazu je najvyššia
" neodpovedá na otázku ako postupovať v prípadoch, v ktorých poručiteľ rozdá celý svoj majetok odkazmi. Aj v týchto prípadoch je dedičom iba osoba, ktorá nadobudla odkaz najvyššej hodnoty? Čo ak odkazovníci nadobudnú väčšiu časť dedičstva než takto ustanovený dedič?Odsek 4 určuje osobu, ktorá je zaťažená povinnosťou vykonať odkaz. V prvom rade ide o dediča, ktorého na to ustanovil poručiteľ vo svojom poslednom poriadku. Ak tak neurobil, povinnosť vykonať odkaz majú všetci dedičia podľa výšky nadobudnutého dedičského podielu na základe § 40 návrhu. Na základe ods. 4 tak nebude možné zriadiť
pododkaz
, ktorým odkazovníkovi poručiteľ prikazuje splniť ďalší odkaz inej osobe, keďže podľa návrhu povinnosť splniť odkaz má len dedič.Podľa § 41 ods. 5 návrhu nemožno zriadiť odkaz na veci cudzie, t.j. ktoré sa v čase smrti poručiteľa nenachádzajú v jeho majetku. Benefitom damnačného odkazu
16)
v okolitých krajinách je možnosť odkázať cudzie veci, čo je bežnou praxou napríklad v rakúskom práve.
17)
Keď už sa zavádza inštitút odkazu do nášho právneho poriadku, nemal by byť oklieštený o jeho základné atribúty; kritizujeme, že sa nevyužíva potenciál návrhu v otázke širšieho rozšírenia závetnej slobody poručiteľa.Komentár k ustanoveniam § 42 návrhu
Ustanovenie § 42 ods. 1upravuje, v ktorom momente odkazovník nadobúda právo na odkaz (časový okamih
dies cedens
), čo indikuje, že právna úprava odkazov, podľa návrhu, sa má spravovať pravidlami ohľadne damnačného odkazu. No nasledujúci odsek a slovné spojenie "
odkazovník sa zapíše do verejného zoznamu priamo po poručiteľovi
", z rímsko-právnej náuky
18)
vyjadruje odkaz vindikačný, keďže vlastnícke právo prechádza z poručiteľa priamo na odkazovníka už smrťou poručiteľa.
19)
V celom návrhu tak nemáme jednoznačne vyjadrené, o aký typ odkazu má ísť, čo má ďaleko rozsiahly význam pre odkazovníka, ako aj pre osobu povinnú vykonať odkaz. Uvedené ustanovenie § 42 nám len určuje časový moment
dies cedens
(deň vzniku záväzku medzi odkazovníkom a osoby povinnej vykonať odkaz, pokiaľ ide o damnačný odkaz), teda nadobudnutie zdediteľného čakateľstva na právo z odkazu, ktorým je. ako v rímskom práve, okamih smrti poručiteľa (okrem prípadu zriadenia odkazu pod suspenzívnou podmienkou, čo je však podľa predloženého návrhu právne zakázané), čím sa uznáva transmisia pri odkazoch. Až okamih
dies veniens
(v rímskom práve moment prijatia dedičstva dedičom)
20)
určuje moment splatnosti odkazu.
21)
Bolo by potrebné ujasniť, či sú povolené oba typy odkazov alebo iba damnačný odkaz, čo pravdepodobne bolo cieľom autorov návrhu.
22)
Je dôležité presne definovať, o aký typ odkazu ide, pretože keby právny poriadok dovoľoval používať oba typy, malo by to za následok ešte väčšie nejasnosti a neprehľadnosť v aplikačnej praxi, keďže väčšina obyvateľstva by nevedela kvalifikovane rozlišovať, aký je rozdiel medzi odkazom damnačným a vindikačným. Zavedením vindikačného odkazu sa môže dedičské konanie síce zjednodušiť, keďže už smrťou poručiteľa sa odkazovník stáva vlastníkom odkázaného predmetu a predmet by už následne nebol súčasťou dedičského konania. Problémy by však mohli vzniknúť v prípade, keby vindikačným odkazom bola odkázaná vec veľkej hodnoty a následne by sa malo vyriešiť, akým spôsobom má dôjsť ku kráteniu odkazu. Zavedením odkazu vindikačného tiež nemožno odkázať niektoré predmety občianskoprávnych vzťahov, ako napríklad pohľadávku, keďže to možno iba odkazom damnačným, ktorý značne rozširuje okruh odkazov.
23)
Najviac problematickým sa javí odsek druhý predmetného ustanovenia: "
Povinnosť splniť odkaz si zaťažený dedič splní jeho vydaním
". Čo v prípade, ak predmetom odkazu bude právo (návrh má pravdepodobne na mysli odkaz pohľadávky) podľa § 41 ods. 1 návrhu? Ako si v takom prípade zaťažený dedič splní svoju povinnosť vydať odkaz? Splní si dedič svoju povinnosť v prípade, že iba vydá odkázaný predmet a neprevedie na odkazovníka aj vlastnícke právo? Vo vete druhej sa píše o prípade, kedy sa odkázaná vec zapisuje do verejného zoznamu, vo väčšine prípadov pôjde o kataster nehnuteľností. Takýto odkaz splní dedič tým, že písomným vyhlásením s úradne osvedčeným podpisom potvrdí vydanie odkazu a odkaz odkazovníkovi vydá. Odkazovník sa v týchto prípadoch zapíše do verejného zoznamu priamo po poručiteľovi.Uvedené ustanovenie sa, zrejme, inšpirovalo novou českou právnou úpravou, a to § 1621 odst. 2 NOZ: "
Dospěje-li právo na odkaz, může se odkazovník domáhat vydání odkázané věci. Zapisuje-li se odkázaná věc do veřejného seznamu, nahradí vydání věci prohlášení vykonavatele závěti, jinak obtížené osoby, s úředně ověřeným podpisem; nebyla-li splatnost odkazu odložena, zapíše se odkazovník do veřejného seznamu přímo po zůstaviteli.
" Treba však podotknúť, že dané ustanovenie je problematické aj v samotnej Českej republike. Na základe § 1477 NOZ sa odkazom zakladá pohľadávka odkazovníka (právo požadovať prevod vlastníckeho práva k odkazu) voči osobe povinnej vykonať odkaz dňom smrti poručiteľa, čím sa v českej právnej úprave deklaruje damnačný typ odkazu. Ustanovenie § 1621 v odst. 1 stanovuje, že odkaz nadobúda odkazovník spôsobom, akým sa nadobúda vlastnícke právo. Titulom je právne konanie, spravidla zmluva účastníkov obligačného vzťahu z odkazu. Pôjde o nepomenovanú zmluvu; analogicky sa v týchto prípadoch vychádza z úpravy darovacej zmluvy, keďže prevod vlastníctva k odkázanej veci musí byť bezodplatný. Modusom je pri hnuteľných veciach odovzdanie veci a pri nehnuteľných ich vklad do katastra nehnuteľností. Odsek druhý § 1621 však predpokladá, že zápis vlastníckeho práva odkazovníka k odkázanej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností môže byť urobený na základe jednostranného vyhlásenia vykonávateľa závetu, resp. osoby povinnej vykonať odkaz s úradne overenými podpismi. V týchto prípadoch existuje kolízia s predpismi o katastri nehnuteľností, no predovšetkým takáto vkladová listina by bola v rozpore so všeobecnou úpravou a náležitosťami právnych úkonov. Takéto vyhlásenie nemôže byť titulom na prevod vlastníckeho práva k odkazu, keďže v ňom chýbajú zhodné prejavy vôle účastníkov ohľadom prevodu vlastníctva na odkazovníka, nehovoriac o tom, že vykonávateľ závetu nie je nikdy oprávnený previesť vlastnícke právo.
24)
Problémom českej právnej úpravy je formulácia, že odkazovník sa zapíše do verejného zoznamu priamo po poručiteľovi, pokiaľ by nebola splatnosť odkazu odložená. Dedič ako univerzálny nástupca po poručiteľovi sa musí vždy zapísať ako vlastník odkázanej veci aj do verejných zoznamov na základe rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva. Jedinú výnimku tvorí prípad, že počas dedičského konania je uzavretá zmluva o prevode vlastníctva k odkázanej nehnuteľnosti medzi správcom dedičstva a odkazovníkom. Aj vtedy by však formulácia predmetného ustanovenia mala znieť: "ak nastane splatnosť odkazu v priebehu konania o dedičstve".
25)
Aj na základe českej právnej úpravy môžeme zhrnúť, že samotné vydanie odkazu, tak ako to ustanovuje predstavený slovenský návrh dedičského práva v § 42, nepostačuje na splnenie povinnosti zaťaženého dediča. Dedič bude vždy povinný previesť na odkazovníka vlastnícke právo k odkazu, to znamená uzavrieť s ním scudzovaciu zmluvu, a preto vetu druhú odseku druhého v § 42 návrhu hodnotíme ako neaplikovateľnú.
Ďalšie aplikačné nedostatky rekodifikačného návrhu v úprave odkazov
Keďže je navrhovaná úprava odkazov priveľmi stručná, nájdeme v nej niekoľko ďalších nejasností, ktoré môžu viesť k rozsiahlym aplikačným úskaliam. Chýbajúcu právnu reguláciu najväčšmi badať v absencii úpravy pravidiel o jednotlivých druhoch odkazov (veci určené individuálne alebo druhovo, odkaz obligácie, odkaz opakujúcich sa peňažných dávok, či možnosť zriadenia vecného bremena odkazom či ďalšie). Uvedené môže mať za následok rozdielnu aplikáciu práva, napríklad v zložitej právnej problematike odkazu určitého "práva", keďže v návrhu ani nie je uvedené, čo všetko v sebe zahŕňa. Vo väčšine európskych úprav ide o tri zložky tohto druhu odkazu:
legatum nominis
(odkaz pohľadávky),
legatum liberationis
(odpustenie dlhu prostredníctvom odkazu)
a legatum debiti
(uznanie dlhu poručiteľom).
26)
Uvádzame, že nie sme zástancovia toho, aby právna úprava dopodrobna upravovala všetky druhy odkazov, čo by viedlo ku kazuistickému vyjadreniu zákona, no je potrebné aspoň základne rozlíšiť odkaz veci a odkaz obligácie.Pri znovuzavedení odkazu do nášho právneho poriadku je najdôležitejšia jeho jasná definícia a určenie presných limitov a obmedzení pre odkazy, aby sme nezamieňali inštitút odkazu s ustanovením osoby za dediča, keďže v praxi sa pri zriaďovaní posledných poriadkov často zamieňajú pojmy ako: odkazujem, ustanovujem, darujem a zanechávam. Návrh dedičského práva v § 40 v sebe stále zahŕňa možnosť ustanoviť dediča aj k jednotlivej veci, čím sa možnosť zameniť takéto ustanovenie s odkazom znásobuje. Nedostačujúci je inštitút tzv. falcidiánskej kvarty, ktorej účelom je chrániť predovšetkým veriteľov poručiteľa a dedičov pred tým, aby poručiteľ rozdal odkazmi celý svoj majetok. Hodnotíme kladne, že v § 41 ods. 3 návrhu sa z osoby, ktorej cena odkazu najvyššie prevyšuje 1/10 aktív dedičstva, stáva automaticky dedič k pôvodne "odkázanej" časti majetku. Dané vyplýva z historickej úpravy, ktorú zaviedol na našom území OZ 1950
27)
a vnímame ju pozitívnejšie ako pôvodné a obzvlášť zložité rímsko-právne riešenie krátenia odkazov, ktoré bolo zavedené napríklad v Českej republike.
28)
V takýchto prípadoch by bolo irelevantné, akými slovami poručiteľ odkaz zriadi, keďže všetky jeho úkony, ktoré by nepresahovali maximálnu hornú hranicu určenú pre odkazy, by boli považované za odkaz, ibaže by poručiteľ výslovne uviedol, že chce, aby aj tieto osoby zodpovedali za dlhy na dedičstve. Nesúhlasíme však s maximálne stanovenou výškou pre všetky odkazy, ktorú podľa návrhu tvorí iba 1/10 aktív dedičstva. Považujeme za potrebné v zákone uviesť maximálnu možnú výšku hodnoty majetku, ktorou môže poručiteľ nakladať iným spôsobom ako ustanovením osôb za dedičov, ale takto nízke stanovenie odkazov nenájdeme v žiadnej právnej úprave európskych krajín. Uvedená horná hranica 1/10 aktív dedičstva priveľmi ukracuje praktické využitie odkazu. Navrhujeme preto zaviesť takú právnu reguláciu, podľa ktorej by sme mali definovanú maximálnu možnú hranicu (napríklad historicky akceptovanú 1/4 čistého dedičstva) prideľovania majetku z dedičstva inými inštitútmi ako ustanovením za dediča. Do tohto limitu by sa na osoby hľadelo ako na odkazovníkov, v momente presahu takto stanovenej hranice by sa z odkazovníkov stávali
ipso iure
dedičia k prideleným predmetom či právam z dedičstva.Ďalej absentuje úprava vzťahujúca sa k odvolaniu odkazov, či ako postupovať v prípadoch, keď sa odkaz z nejakého dôvodu uvoľní (
akrescencia
pri odkazoch). Taktiež nie je nikde uvedené, či možno zriadiť náhradníctvo aj odkazovníkom. Podľa § 47 je stále zakázané pripojiť k odkazu podmienky či príkazy, ktoré motivujú odkazovníka správať sa určitým konaním, čím sa opäť len obmedzuje závetná sloboda poručiteľa.
29)
Nenájdeme ani ustanovenie pojednávajúce o splatnosti odkazov. Podľa § 1624 NOZ odkaz jednotlivých vecí z dedičstva a odkaz práva vzťahujúceho sa k takým veciam môže byť požadovaný ihneď smrťou poručiteľa, čo značne urýchľuje a zjednodušuje dedičské konanie. Ostatné odkazy sú v Českej republike splatné rok po smrti poručiteľa (
dies veniens
). Myslíme si, že podobnú právnu úpravu by bola vhodné zaviesť aj v pripravovanej rekodifikácii na Slovensku. Taktiež nenájdeme upravené, či možno zriadiť prelegát (tzv. prednostný odkaz), akú spôsobilosť musí mať osoba odkazovníka, úpravu ohľadom tacitného odvolania odkazov, či vzťah tohto inštitútu k darovaniu pre prípad smrti a mnoho ďalších, v praxi sa vyskytujúcich otázok.Záver
Rekodifikačné návrhy dedičského práva musia byť v porovnaní s dnešnou platnou právnou úpravou nepochybne podrobnejšie, budú sa javiť ako zložitejšie, aj že sa príliš odkláňajú od súčasného stavu. Dôvodom je, že terajšia úprava nie je dostatočná, keďže bola koncipovaná ako úprava výlučne typických situácií jednoduchého socialistického života. Táto prílišná všeobecnosť právnej úpravy kladie neprimeranú záťaž na právnu prax, ktorá z nej pochopiteľne nedokáže vyvodiť riešenia zodpovedajúce súčasným spoločenským a ekonomickým potrebám. Nemôžeme chcieť, aby sa súdnictvo denno-denne borilo so zložitými teoretickými problémami, a preto aj nová právna úprava musí byť rozsiahlejšia, aby mohla pokrývať dostatok rôznorodých situácií a riešenia prijímané v právnej praxi boli tak predvídateľné a jasné.
30)
Keby sa v oblasti dedenia zaviedla komplexná právna úprava porovnateľná s okolitými štátmi, súdy by tak už nemuseli kreatívne a nepredvídateľne preklenovať nedostatočnú a nadmieru zjednodušujúcu úpravu dedenia, čoho následkom by bola jednoduchšia a rýchlejšia aplikácia práva a väčšia právna istota pre osoby dožadujúce sa spravodlivého rozhodnutia.
31)
V súčasnej českej právnej úprave odkazov nájdeme niekoľko príliš kazuistických ustanovení, ktoré sa už v dobe vzniku zdali zbytočne komplikovanými či priam obsolétnymi (celá úprava dedičského práva je obsiahnutá až v 250 paragrafoch).
32)
Uvedené vychádza z faktu, že tvorcovia NOZ sa inšpirovali prevažne rímskym právom a medzivojnovým návrhom Občianskeho zákonníka z roku 1937, no súčasný život má dnes veľmi ďaleko od života, ktorý bol typický pre obdobie spred viac než 85 rokov.
33)
Aj preto zjednodušenie odkazov v OZ1950 vnímame pozitívne, no takto stručne obsiahnutá úprava v prípade, že sa zavádza viacero staronových inštitútov, s ktorými nemali občania, ale ani právnická obec niekoľko dekád na našom území skúsenosti, by malo za následok, že aplikácia práva by sa stávala čoraz náročnejšou činnosťou a súdne rozhodnutia oveľa menej predvídateľnými. Následkom by bolo zdĺhavejšie dedičské konanie a omnoho viac súdnych sporov v oblasti dedenia, čo by ešte väčšmi zahltilo súdy a notárov ako súdnych komisárov, čiže by sa dospelo k presnému opaku toho, čo sa vytýčilo ako jeden z hlavných cieľov rekodifikácie v oblasti dedenia.
34)
Je nesmierne žiadúce práve v oblasti dedičského práva prejsť k porovnávaniu inštitútov dedenia v rámci právno-historického výskumu, ale aj k porovnávaniu platných právnych úprav okolitých štátov na základe "príbuznosti" k našim špecifickým historickým predpokladom, keďže úprava dedenia bola na našom území za posledných 110 rokov nespočetnekrát "rozbitá" historickými udalosťami.
35)
K tomuto účelu by malo slúžiť zriadenie verejnej odbornej komisie na účely rekodifikácie dedičského práva na Slovensku s početnou účasťou všetkých právnických povolaní, ale taktiež s nad právnickým presahom, pretože tematika dedenia presahuje napríklad aj do problematiky sociológie rodiny. Tak ako bol predstavený inštitút odkazu v paragrafovom návrhu OZ z roku 2015, musíme zhodnotiť, že priestor pre uplatnenie autonómie vôle poručiteľa je pomerne úzky. Strohá právna úprava značne obmedzuje závetnú slobodu a celkové obmedzenia inštitútu odkazu nie sú redukované iba na najnutnejšiu možnú mieru. Ak by bol odkaz prijatý tak, ako bol predstavený v rekodifikačnom návrhu, tvrdíme, že by sa systém dedičského práva len zbytočne skomplikoval bez dosiahnutia požadovaného cieľa. Kritizujeme tak nevyužitý potenciál návrhu dedičského práva v otázke rozšírenia závetnej slobody poručiteľa. Návrh nespĺňa ani základné ciele legislatívneho zámeru a jeho prijatie v ostatnej dostupnej podobe by zaviedlo obrovský chaos do právnej istoty pozostalých.ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:
ARNDTS, L.
Učební kniha PANDEKT,
5. kniha. Praha: Právnická jednota, 1886. 323 s.BABUSIAUX, U.
Wege zur Rechtsgesichte: Römisches Erbrecht
. Kolín : Böhlau Verlag, 2015. 360 s.BUBELOVÁ, K. Odkaz římského dědického práva pro moderní právní systémy. In:
Míľniky práva v stredoeurópskom priestore
, PF UK : Bratislava, 2009. s. 319 - 332.ČERNOCH, R. Praktický návod k výpočtu Falcidiánské kvarty dle § 1598 NOZ. In:
Ad notam
. Roč. 2015, č. 4, s. 12 - 15.CIRÁK, J. Európsky a národný rozmer kodifikácie súkromného práva v Slovenskej republike. In:
Časopis pro právní vědu a praxi
. 2012, č. 1, s. 10 - 20.DADUOVÁ, M., HORÁK, O. Nové dědické právo a meziválečná rekodifikace In:
Ad notam
. Roč. 2016, č. 1, s. 8 - 13.FIALA, R., DRÁPAL, L. a kol.
Občanský zákoník IV. Dědické právo (§ 1475-1720).
2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2022, 608 s.FICOVÁ, S. a kol.
Zásadná reforma dedičského práva - nevyhnutnosť či neopodstatnenosť?
Bratislava : Wolters Kluwer ČR, 2023, 392 s.FRINTA, O. Odkaz jako jeden z projevů autonomie vůle v dědickém právu. In:
Právník,
roč. 158, č. 4, 2019, s. 370 - 389.HEYROVSKÝ, L.
Dějiny a system soukromého práva římského. 4. opravené vydání.
Praha: Knihkupec C. K. České university J. Otto v Praze, 1910. 1243 s.HLUŠÁK, M. 31.8.2021.
Rekodifikácia súkromného práva.
[online]. Dostupné na internete: https://www.lexforum.sk/733HORÁK, O., ČERNOCH, R.: K problematice nabytí odkazu (s důrazem na odkaz jednotlivé věci nezapsané ve veřejném seznamu). In:
Ad notam.
Roč. 2020, č. 3, s. 3 - 9.Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka z roku 2009. [online] Dostupný na internete: https://www.justice.gov.sk/dokumenty/2022/02/Legislativny-zamer-OZ_2009.pdf
MAUKŠ, D.
K odkazu alternatívnej pohľadávky
. In:
Ad notam
. Roč. 2021, č. 1, s. 23 - 25.MAUKŠ, D.:
Odkaz alternatívnej pohľadávky alebo odkaz cudzej veci?
In: ŠVECOVÁ, A., LANCZOVÁ, I., GAJARSKÝ, A. (Eds.). Právno-historické trendy a výhľady VI. Praha : Leges, 2021, s. 66 - 78.MAUKŠ, D. Odkaz, zabudnutý inštitút dedičského práva. In:
Štát a právo
, 2022, vol. 9, no. 4, s. 283 - 297.MAUKŠ, D.
RÍMSKO-PRÁVNE DEDIČSTVO INŠTITÚTU LEGATUM NOMINIS VO VZŤAHU K RECIPOVANEJ ÚPRAVE ABGB A NAVRHOVANEJ OBČIANSKOPRÁVNEJ ÚPRAVE V ČASE I. ČSR.
In: OLŠOVSKÁ, A., NOVOTNÁ, M. (Eds.). Teoretické úvahy o práve 18, [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2022, s. 141 - 158. Dostupné na internete: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2023/01/Zbornik_doktorand_2022.pdfSALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O.
Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy. 1. vyd.
Spisy Právnické fakulty Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia. Brno : Masarykova univerzita, 2019. 185 s.ŠEŠINA, M. Úvaha nad návrhem úpravy děděnív novém občanském zákoníku. In:
Ad notam
, roč. 2004, č. 2, s. 45 - 48.ŠORL, R. DEDIČSKÉ PRÁVO V REKODIFIKÁCII PRVEJ ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY. OD REFORMY CEZ UNIFIKÁCIU K RETUŠI. In: FICOVÁ, S., IVANČO, M., RAKOVÁ, K., a kol.
Dedičské právo v hmotnoprávnych a procesnoprávnych súvislostiach
, Bratislava : Wolters Kluwer SR, s. r. o., 2022, s. 21 - 35.Titz, D.
Das Vindikationslegat. Reformbedürftigkeit und Reformfähigkeit des deutschen Erbrechts
. Tübingen: Mohr Siebeck, 2017. 437 s.VANČURA. J.
Úvod do studia soukromého práva římskeho. Díl I.
Praha: Knihtiskárna Typus, 1923. 569 s.Welser, R. Das Legat einer fremden Sache. In:
Österreichische Notariatszeitung
, 1994, č. 9, s. 197 - 204.1) BABUSIAUX, U. Wege zur Rechtsgesichte: Römisches Erbrecht. Kolín: Böhlau Verlag, 2015, s. 235.
2) SALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O. Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy. 1. vyd. Spisy Právnické fakulty Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia. Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 58.
3) ARNDTS, L. Učební kniha PANDEKT, 5. kniha. Praha: Právnická jednota, 1886, s. 229.
4) MAUKŠ, D.: Odkaz alternatívnej pohľadávky alebo odkaz cudzej veci? In: ŠVECOVÁ, A.. LANCZOVÁ I., GAJARSKÝ, A. (Eds.). Právno-historické trendy a výhľady VI. Praha: Leges, 2021, s. 67.
5) K tomu pozri bližšie: MAUKŠ, D. Odkaz, zabudnutý inštitút dedičského práva. In: Štát a právo, 2022, vol. 9, no. 4, s. 284 a nasl.
6) Dôvodová správa k § 1594 až § 1596 českého občianskeho zákonníka (ďalej len "NOZ").
7) FICOVÁ, S., KRIŽAN, M., FEKETE, I., HAMŘIK, M., IVANČO, M., KLINCOVÁ, Z., RAKOVÁ, K. Zásadná reforma dedičského práva - nevyhnutnosť či neopodstatnenosť? Bratislava: Wolters Kluwer ČR, 2023, s. 151.
8) Rekodifikácia Občianskeho zákonníka. [online]. [cit. 2022-12-28]. Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/ministerstvo/rekodifikacia-obcianskeho-zakonnika/
9) Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka z roku 2009, s. 24 a nasl. [online]. [cit. 2023-02-27]. Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/dokumenty/2022/02/Legislativny-zamer-OZ_2009.pdf
10) S inštitútom obrátenej falcidiánskej kvarty sme sa prvýkrát stretli v Občianskom zákonníku z roku 1950 (ďalej len "OZ 1950"), v § 537. Štvrtina dedičstva predstavuje maximálnu možnú mieru, ktorá sa dá vyčerpať prostredníctvom odkazov. K tomu pozri bližšie text ďalej.
11) Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka z roku 2009, s. 81. [online]. [cit. 2023-02-27]. Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/dokumenty/2022/02/Legislativny-zamer-OZ_2009.pdf
12) Dostupné na stiahnutie napríklad tu: https://www.najpravo.sk/clanky/paragrafove-znenie-prvej-pracovnej-verzie-navrhu-noveho-obcianskeho-zakonnika.html
13) ŠORL, R. DEDIČSKÉ PRÁVO V REKODIFIKÁCII PRVEJ ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY. OD REFORMY CEZ UNIFIKÁCIU K RETUŠI. In: FICOVÁ, S., IVANČO, M., RAKOVÁ, K., a kol., Dedičské právo v hmotnoprávnych a procesnoprávnych súvislostiach, Bratislava: Wolters Kluwer SR, s. r. o., 2022, s. 32.
14) K tomu pozri bližšie: BUBELOVÁ, K. Odkaz římského dědického práva pro moderní právní systémy. In: Míľniky práva v stredoeurópskom priestore, PF UK: Bratislava, 2009, s. 322 a nasl.
15) FRINTA, O. Odkaz jako jeden z projevů autonomie vůle v dědickém právu. In: Právník. roč. 158, č. 4, 2019, s. 388 - 389.
16) V takých prípadoch dedič väčšinou musel predmetnú vec kúpiť, iným spôsobom ju zaobstarať alebo poskytnúť odkazovníkovi jej obvyklú hodnotu. K tomu pozri bližšie: Gai. Inst. 2, 202.
17) Welser, R. Das Legat einer fremden Sache. In: Österreichische Notariatszeitung, 1994, č. 9, s. 197 - 204.
18) HEYROVSKÝ, L. Dějiny a system soukromého práva římského. 4. opravené vydání. Praha: Knihkupec C. K. České university J. Otto v Praze, 1910, s. 1139.
19) Vindikačný odkaz používajú viaceré európske krajiny: Francúzsko, Belgicko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko či Grécko. Titz, D. Das Vindikationslegat. Reformbedürftigkeit und Reformfähigkeit des deutschen Erbrechts. Tübingen: Mohr Siebeck, 2017, s. 134.
20) Pri vindikačnom odkaze časový okamih dies veniens označuje už priamo nadobudnutie odkazu odkazovníkom, pri damnačnom len možnosť požadovať odkaz od osoby zaťaženej ho vykonať.
21) VANČURA, J. Úvod do studia soukromého práva římskeho. Díl I. Praha: Knihtiskárna Typus, 1923, s. 529.
22) Poďla NOZ, § 1477 odst.1: "Odkazem se odkazovníku zřizuje pohledávka na vydání určité věci, popřípadě jedné či několika věcí určitého druhu, nebo na zřízení určitého práva". V českom práve sa však stretávame aj s aplikačnými nedostatkami. K tomu pozri bližšie: HORÁK, O., ČERNOCH, R.: K problematice nabytí odkazu (s důrazem na odkaz jednotlivé věci nezapsané ve veřejném seznamu). In: Ad notam. Roč. 2020, č. 3, s. 3 - 9.
23) MAUKŠ, D. RÍMSKO-PRÁVNE DEDIČSTVO INŠTITÚTU LEGATUM NOMINIS VO VZŤAHU K RECIPOVANEJ ÚPRAVE ABGB A NAVRHOVANEJ OBČIANSKOPRÁVNEJ ÚPRAVE V ČASE I. ČSR. In: OLŠOVSKÁ, A., NOVOTNÁ, M. (Eds.). Teoretické úvahy o práve 18, [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2022, s. 152 [cit. 24 -02-08]. Dostupné na internete: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2023/01/Zbornik_doktorand_2022.pdf
24) BÍLEK, P. § 1621 Nabytí odkazu. In: FIALA, R, DRÁPAL, L a kol. Občanský zákoník IV. Dědické právo (§ 1475 - 1720). 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 298 a nasl.
25) Tamtiež.
26) K aplikačným nedostatkom, ku ktorým môže dôjsť absenciou pravidiel o jednotlivých druhoch odkazu pozri: MAUKŠ, D. K odkazu alternatívnej pohľadávky. In: Ad notam. Roč. 2021, č. 1, s. 23 - 25.
27) K tomu pozri bližšie: MAUKŠ, D. Odkaz, zabudnutý inštitút dedičského práva. In: Štát a právo, 2022, vol. 9, no. 4, s. 290.
28) K celému mechanizmu krátenia odkazov pozri: ČERNOCH, R. Praktický návod k výpočtu Falcidiánské kvarty dle § 1598 NOZ. In: Ad notam. Roč. 2015, č. 4, s. 12 - 15.
29) SALÁK, P., ČERNOCH, R., HORÁK, O. Autonomie vůle zůstavitele podle občanského zákoníku z historické perspektivy. 1. vyd. Spisy Právnické fakulty Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia. Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 102.
30) HLUŠÁK, M. Rekodifikácia súkromného práva. [online]. [cit. 2023-08-03]. Dostupné na internete: https://www.lexforum.sk/733
31) Rekodifikácia Občianskeho zákonníka. [online]. [cit. 2022-12-28]. Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/ministerstvo/rekodifikacia-obcianskeho-zakonnika/
32) ŠEŠINA, M. Úvaha nad návrhem úpravy dědění v novém občanském zákoníku. In: Ad notam, roč. 2004, č. 2, s. 46.
33) V súčasnej českej právnej úprave odkazov nájdeme zhodu s medzivojnovým návrhom z roku 1937 - až 95 % textu. DADUOVÁ, M., HORÁK, O. Nové dědické právo a meziválečná rekodifikace In: Ad notam. Roč. 2016, č. 1, s. 11.
34) "Dobrá úprava občianskeho práva tak zabezpečuje v medziľudských vzťahoch právnu istotu - a tým je do istej miery predpokladom pre pokojné a nekonfliktné spolunažívanie v našom spoločenstve." Rekodifikácia Občianskeho zákonníka. [online]. [cit. 2022-12-28]. Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/ministerstvo/rekodifikacia-obcianskeho-zakonnika/
35) CIRÁK, J. Európsky a národný rozmer kodifikácie súkromného práva v Slovenskej republike. In: Časopis pro právní vědu a praxi. 2012, č. 1, s. 19.
Vydanie Justičná revue 4/2024
