Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Svojvoľné odvolávanie členov súdnej rady: problémy a perspektívy riešenia
V článku analyzujeme situáciu svojvoľného odvolávania členov Súdnej rady SR, ktoré zaviedol delegovaný ústavodarca ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. Poukazujeme na genézu odvolávania členov a súčasný stav, do ktorého, okrem praxe politických inštitúcií, zasiahol viackrát aj Ústavný súd SR svojou judikatúrou a finálne parlament ústavnou úpravou. Odvolávanie členov je zaujímavé aj z pohľadu nadnárodného práva, ktoré rovnako v článku približujeme. Nakoniec načrtávame aj perspektívy riešenia súčasného právneho stavu.
In the article we analyse the situation of the arbitrary dismissal of members of the Judicial Council of the Slovak Republic introduced by the Constitutional Amendment no. 422/2020 Coll. We point out the genesis of the recall and its current status shaped by a practice of political institutions, a case-law of the Slovak Constitutional Court and finally the Parliament through the constitutional amendment.The recall of members is also interesting from the point of view of supranational law presented in the paper. Finally, we suggest perspectives of solving the issue.
ĽALÍK, T.: Svojvoľné odvolávanie členov súdnej rady: problémy a perspektívy riešenia; Justičná revue, 76, 2024, č. 3, s. 309 – 320.
Kľúčové slova: člen Súdnej rady, odvolávanie, svojvôľa.
Key words: member of Judicial Council, dismissal, arbitrariness.
Právne predpisy/legislation: Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.; ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov; zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov; zákon č. 426/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; ústavný zákon č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Úvod
Parlamentné voľby koncom septembra 2023 priniesli na Slovensku politickú zmenu, rešpektujúc demokratické pravidlo
Vox populi, vox dei
. Opozícia sa rolami vymenila s koalíciou, čo je v demokratickom štáte prirodzený jav. Dôsledky sme pocítili takmer ihneď po utvorení novej vládnej koalície (a nepochybne ešte pocítime). Zmena politického kurzu sa prejavila, okrem iného, aj mnohými personálnymi zmenami, vrátane členov Súdnej rady SR (ďalej ako "Súdna rada").Nová vláda už 2. novembra 2023 odvolala svojich troch zástupcov v Súdnej rade a nahradila ich inými osobami. Ihneď na druhý deň ex-členovia Súdnej rady, ktorí boli odvolaní, avizovali, že rozhodnutie vlády napadnú pred Ústavným súdom SR (ďalej ako "ústavný súd") ústavnou sťažnosťou, pretože zastávajú názor, že im vláda zasiahla do ich ústavného práva na výkon verejnej funkcie. A práve o svojvoľnom
1)
odvolávaní členov Súdnej rady bude tento článok, rozdelený do troch častí a záveru.V prvej časti predstavíme právno-politický vývoj odvolávania členov tejto inštitúcie. V druhej časti v skratke zanalyzujeme súčasný status quo podľa vnútroštátneho a nadnárodného práva. Tretia časť sa venuje rôznym riešeniam situácie, pričom v závere zosumarizujeme prezentované poznatky.
Od raných začiatkov až do roku 2020
Súdna rada vznikla na základe ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. Okrem ústavnej úpravy (čl. 141 až 141b) je Súdna rada regulovaná aj na pod ústavnej úrovni. Najdôležitejší právny predpis je zákon č. 185/2002 Z. z. o súdnej rade (ďalej ako "ZoSR"). Súdna rada má od svojho vzniku 18 členov zo štyroch kategórií: najväčšiu skupinu volia sudcovia (v súčasnosti 9), troch členov menuje prezident, troch ustanovuje vláda a troch členov volí parlament.
Od začiatku svojej existencie právna úprava na ústavnej aj zákonnej úrovni určovala, že členovia Súdnej rady môžu byť odvolaní, ale zároveň stanovila 5-ročné funkčné obdobie. Od svojej platnosti do roku 2003 dôvody pre odvolanie boli výlučne prítomné v ZoSRa konkrétne išlo o pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, resp. ak člen rady nemohol vykonávať svoju funkciu dlhšie ako rok zo zdravotných dôvodov.
2)
Kým ústava umožňovala odvolanie, ale nestanovovala dôvody pre takýto postup, ZoSR predvídal nami už uvedené objektívne dôvody. Tieto dôvody však zákonodarca zákonom č. 426/2003 Z. z.zrušil s odôvodnením, že: "
Dôvody, pre ktoré je možné odvolať člena súdnej rady sa vypúšťajú. Ten subjekt, ktorý navrhol člena súdnej rady, ho môže odvolať, pričom sa nevyžaduje stanovenie dôvodov na jeho odvolanie
."
3)
Aj napriek zmene však téma odvolávania členov Súdnej rady nebola aktuálna. Členovia "prvej" Súdnej rady zostali vo svojich funkciách až do uplynutia svojho funkčného obdobia (2002 - 2007) bez toho, aby vláda (aj vtedy bol predsedom vlády R. Fico), prezident (I. Gašparovič) alebo parlament chceli po voľbách meniť zloženie ústavného orgánu a rešpektovali vôľu svojich politických oponentov.
4)
Prvé odvolania členov nastúpili po parlamentných voľbách v roku 2010 a vytvorením vlády I. Radičovej. Tá sa v prvých mesiacoch v roku 2011 rozhodla "vymeniť" svojich zástupcov v Súdnej rade. Paradoxne, nový parlament ponechal zástupcov svojho predchodcu až do skončenia funkčného obdobia, teda do roku 2012. Podobne ako vláda I. Radičovej postupoval aj prezident A. Kiska po svojom zvolení v roku 2014.
Prax odvolávania členov Súdnej rady po roku 2011 bola najprv taká, že jednotlivé orgány verejnej moci mohli kedykoľvek odvolať "svojich" členov bez udania dôvodu a len na základe straty politickej dôvery. Kľúčovým rozhodnutím (precedensom) bolo uznesenie ústavného súdu IV. ÚS 46/2011, ktoré proces svojvoľného odvolávania členov Súdnej rady odôvodnilo dvoma argumentami:
ak (i) právna úprava neupravuje konkrétne dôvody pre odvolanie z funkcie člena Súdnej rady, platí, že orgán môže použiť akékoľvek dôvody, pretože opačná situácia by znemožňovala odvolávanie úplne a prišlo by tak k negácii kompetencie (napr. ak by sa člen nezúčastňoval zasadnutí inštitúcie, bol by obmedzený v spôsobilosti na právne úkony atď.); (ii) vzťah vlády k členom Súdnej rady, ktorých menuje, je determinovaný existenciou politickej dôvery medzi vládou a členmi Súdnej rady. Neexistencia dôvodov pre odvolanie nie je opomenutím ústavodarcu, ale je racionálnym riešením reflektujúcim ústavné zloženie Súdnej rady. Zloženie Súdnej rady by stratilo opodstatnenie, ak by členovia nemali žiadnu väzbu na tých, ktorí ich do funkcie ustanovili. Opačným postupom by sa možnosť prenášať svoje myšlienky a predstavy o fungovaní súdnej moci na pôdu Súdnej rady sťažilo podstatným spôsobom. Preto možnosť odvolať členov aj z dôvodu straty dôvery, resp. iného ústavou a zákonom neustanoveného dôvodu, ústavný súd považuje za oprávnenie týchto orgánov a to aj v dôsledku zmeny politického prostredia v moci výkonnej.
5)
Tým sa z členov ústavného orgánu stávali dočasní delegáti orgánov, ktorí ich do Súdnej rady nominovali. Uvedené uznesenie sme ešte v roku 2011 kritizovali kvôli viacerým dôvodom.
6)
Celá vec však neskončila ani na Ústavnom súde, kde niektoré senáty (najmä prvý senát) sa snažili rozhodnutie štvrtého senátu zvrátiť konaním o zjednotení právnych názorov. Prvý pokus v roku 2014 bol kvôli nedostatku sudcov na zasadnutí pléna neúspešný a za zmenu hlasovalo len 5 sudcov z 10. Návrh sa z tohto dôvodu musel zamietnuť
7)
a prvý senát musel nasledovať precedentné uznesenie IV. ÚS 46/2011.
8)
Prvý senát uspel až na druhý pokus a to vo veci I. ÚS 215/2015. Plénum prijalo zmenu právneho názoru v uznesení PLz. ÚS 2/2018 na zasadnutí v septembri 2018, pretože ústavný súd nebol plne personálne obsadený od roku 2014 až do konca roku 2017.
V uznesení ústavný súd uviedol, že člena Súdnej rady nemožno odvolať, pokiaľ normotvorca neuvedie dôvody pre odvolanie. Dovtedy odvolanie člena nie je ústavne konformné bez toho, aby neprišlo k porušeniu čl. 30 ods. 4 ústavy (právo zostať vo funkcii), čl. 1 ods. 1 ústavy(svojvôľa) ako aj nezávislosti Súdnej rady (nie je nadriadená ani podriadená iným ústavným orgánom). Navyše, ak by sa prijala logika svojvoľného odvolávania členov Súdnej rady, garancia 5-ročného funkčného obdobia by sa stala obsolétnou. Podľa ústavného súdu mal zákonodarca, resp. ústavodarca stanoviť objektívne dôvody pre možné odvolanie člena Súdnej rady pred uplynutím funkčného obdobia.
9)
Voči zjednocujúcemu uzneseniu pripojili disentujúce stanovisko dvaja sudcovia (L. Orosz a M. Mochnáčová). Tí namietli, že plénum súdu derogovalo ústavnú úpravu, ktorá explicitne umožňuje jednotlivým orgánom odvolávať svojich členov a spochybnili názor väčšiny o neracionalite ústavodarcu (ak ústavodarca umožnil odvolanie, tak umožnil odvolanie aj pred naplnením funkčného obdobia). Okrem toho zdôraznili, že plénum (nelogicky) uprednostnilo zákonodarcu pred ústavodarcom v zmysle, že ak by dôvody pre odvolanie stanovil zákonodarca, negovala by sa tak ústavná možnosť odvolania členov Súdnej rady. A nakoniec disent vytkol extenzívny výklad práva na prístup k funkcii, ktoré zahŕňa aj právo vo funkcii ostať.
Okrem nich kritizoval nový precedens aj J. Mazák. Ten uviedol podobne ako disentujúci sudcovia tézu o derogácii ústavy (možnosti odvolať člena Súdnej rady). Kritizoval plénum ústavného súdu za porušenie právneho štátu a svojvôľu, ba dokonca nazval rozhodnutie súdu "protiústavné" a "nelegitímne" a vyzval na jeho nerešpektovanie. Nakoniec navrhol doplnenie ústavy alebo
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 3/2024
