Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2022 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6Co/207/2018-340 z 24. októbra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 1Cdo/145/2020 z 27. januára 2021, a prijal ju na ďalšie konanie.
Sťažovateľ sa ako žalobca domáhal proti žalovanému náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá vznikla poškodenému iránskemu štátnemu občanovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia správnych orgánov o jeho vyhostenía zákaze pobytu na území Slovenskej republiky, vydaného v konanípodľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ pohľadávku na náhradu škody nadobudol postúpením od poškodeného.
V konaní bolo nesporné, že iránskemu štátnemu občanovi bol udelený prechodný pobyt na účely športovejčinnosti od 25.mája2012 do5.februára 2013.Hráčsku zmluvu mal poškodený uzavretú na obdobie od 6. augusta 2012 do 31. decembra 2015. Doklad o pobyte mal vydaný do 31. decembra 2012, teda na čas, ked