Konania o ochrane ústavnosti pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Kritické poznámky k novému zákonu (III.)

The authors analyse critically the selected proceedings before the Constitutional Court on conformity of legal rules, on constitutional complaints and on interpretation of a constitution and constitutional acts. They conclude that the legislator has adopted the new act on the Constitutional Court without taking into account the results of the case law and legal jurisprudence which have been achieved on the basis of former act on the Constitutional Court. Such an approach of the legislator leads to a couple of erroneous provisions which should be amended or annulled.

V druhej až dvadsiatej hlave zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len nový zákon o ústavnom súde)¹⁾ sa ustanovuje o typoch konaní. zákonodarca zvolil rovnakú metodiku, aká sa uplatňovala v zákone č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len zrušený zákon o ústavnom súde). Nová úprava je však podrobnejšia a ku typom konaní začleňujeaj také konania, ktoré neboli osobitne upravené v zrušenom zákone o ústavnom súde.

Kvalitu novej reglementácie typov konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) preskúmame so zreteľom len na niektoré vybrané typy konaní, v ktorých ústavný súd najčastejšie, podľa doterajších poznatkov a judikatúry, koná a rozhoduje. význam a účel jednotlivých konaní pred ústavným súdom nie je totiž rovnaký. Niektoré konania, ako konanie o súlade právnych predpisov, konanie o výklad ústavy a ústavných zákonov, konanie o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby predstavujú ťažisko rozhodovacej činnosti.²⁾ Tieto typy konaní sme vzali za základ skúmania osobitnej časti nového zákona o ústavnom súde.

Základným cieľom príspevku je zistiť, či právna úprava vybraných konaní dostatočne zohľadňuje ich význam a účel so zreteľom na ich predmet a náročnosť ochrany ústavnosti. Rovnako sa venujeme tomu, či nový zákon o ústavnom súde zohľadňuje a do akej miery judikatúru ústavného súdu v procesných otázkach, ktoré sa riešili v doterajšej rozhodovacej činnosti.

Konanie o súlade právnych predpisov zabezpečuje ochranu ústavnosti prostredníctvom následnej abstraktnej kontroly právnych predpisov. v tomto konaní súčasne dochádza k preskúmaniu, či sa splnil cieľ, na ktorý je určená, podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 310/2016 Z.z. (ďalej len zákon o tvorbe právnych predpisov) tvorba právnych predpisov. Týmto cieľom je súlad každého právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily, s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a s právom Európskej únie (§ 2 ods. 2 písm. b/ až d/ citovaného zákona).

2.2.1. v § 74 je zopakovaný obsah čl. 130 ods. 1 písm. a) až g) ústavy s tým, že len tieto subjekty a jeden non-subjekt (písm. a/) sú oprávnené na podanie návrhu na začatie konania. Opäť, ide o nadbytočné doslovné opakovanie noriem ústavy, ktoré nie je podľa zákona o tvorbe právnych predpisov prípustné (§ 4 ods. 4).³⁾

Ustanovenie § 75 určuje náležitosti návrhu na začatie konania. Okrem všeobecných náležitostí (§ 43) sú uvedené ako osobitné náležitosti v podstate len identifikácia právnych predpisov, ktoré nie sú v súlade, a z akých dôvodov má navrhovateľ pochybnosti o ich súlade. Usudzujeme, že také zúženie osobitných náležitosti návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov nezodpovedá tomu, že podľa § 56 ods. 2 písm. c) sa môže návrh po jeho predbežnom prerokovaní odmietnuť aj pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa nášho názoru chýbajú viaceré osobitné náležitosti, predovšetkým tie, ktoré sú úzko spojené s vecnou legitimáciou navrhovateľa. vecne oprávnený navrhovateľ je totiž určený nielen označením jeho ústavného alebo zákonného postavenia, ale aj materiálnymi požiadavkami (obmedzeniami) na výkon jeho oprávnenia podať návrh, ktorým chceme venovať pozornosť.

2.2.2. Každý navrhovateľ, ktorý napáda právny predpis pre jeho nesúlad s medzinárodnou zmluvou, musí doložiť, že ide o takú medzinárodnú zmluvu, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, t.j. v zbierke zákonov.⁴⁾ Nejde o akademický problém.

V konaniach pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov už boli napadnuté právne predpisy pre ich nesúlad so zmluvou o fungovaní Európskej únie (ďalej len: zFEU).⁵⁾ Táto zmluva je medzinárodnou zmluvou, ale nebola vyhlásená v zbierke zákonov. v zbierke zákonov bola vyhlásená len zmluva o pristúpení k Európskej únii podpísaná v aténach 16. apríla 2003 (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 185/2004 z. z) a lisabonská zmluva podpísaná 13. decembra 2007 v lisabone (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 486/2009 Z.z.), ktorá reviduje primárne právo Únie.

Tento stav je potrebné vyriešiť vyhlásením zmlúv tvoriacich primárne právo Európskej únie v zbierke zákonov alebo úpravou v novom zákone o ústavnom súde, hoci text čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy nevytvára veľký priestor na vhodnú zákonnú úpravu.

2.2.3. ak je navrhovateľom súd, potom považujeme za osobitnú náležitosť to, že taký navrhovateľ tvrdí a dokazuje, že návrh má súvislosť s prejednávanou vecou. v zákone chýba zmienka o tom, že táto súvislosť má existovať s vecou, ktorú prejednáva a rozhoduje súd, ktorý podáva návrh. zatiaľ čo tento nedostatok vo formulácii sa dá preklenúť logickým výkladom, tak výraz súvislosť by bolo žiaduce vyjasniť. Malo by ísť o takú súvislosť, ktorá vyplýva z potreby vytvoriť právny základ⁶⁾ na rozhodnutie všeobecného súdu bez pochybností, či do tohto právneho základu na rozhodnutie patrí alebo nepa