Podnik ako objekt právnych vzťahov (je podnik vec hromadná?)

The main aim of the article is to focus on the undertaking as an object of the legal relations. The author of the article tries to analyze the essence of the undertaking and the structure of undertaking from the legal point of view. The author critically looks at opinions of legal experts according to which is the undertaking the collective thing. Moreover, he analyzes two other theories which deal with the undertaking as an object of the legal relations. The first theory is the theory of an undertaking as another property value and the second is the theory of undertaking as an object called .

Podnik ako právny inštitút je v slovenskom práve a v právnej literatúre chápaný v mnohých významoch. Nájdeme ho napríklad vo význame objektu právnych vzťahov,¹⁾ štátom riadeného subjektu,²⁾ ekonomickej jednotky (entity)³⁾ či ako vymedzenie priestoru,⁴⁾ čo už samo osebe poskytuje právnym vedcom priestor na polemiku o podstate a význame podniku. Predmetom tohto príspevku bude však len skúmanie podniku vo význame objektu právnych vzťahov, ktorý je vymedzený v § 5 Obchodného zákonníka, ako Napriek tejto definícii, ako aj frekventovanému používaniu tohto právneho inštitútu v právnych vzťahoch je totiž tento právny inštitút, v zmysle objektu právnych vzťahov, v právnej vede len málo skúmaný.

Predtým, ako budeme skúmať podnik v platnom práve, v krátkosti uvedieme, ako na podnik nazeralo právo v minulosti. Právne inštitúty známe platnému právu sú totiž často odrazom starovekých či stredovekých právnych tradícií, pričom staré právne inštitúty často nestrácajú na svojej aktuálnosti ani v dnešnej dobe.

V právnej literatúre preto nájdeme úvahy, že predchodcu podniku nájdeme už v rímskom práve, ktoré poznalo podnik agrárny (), ktorý bol chápaný ako jedna súborná vec s tým, že miera prepojenosti pozemku a ďalších vecí, ktoré podnik tvorili, nebola daná fyzicky, ale jednotným účelom celku. Posúdenie podniku agrárneho ako predka súčasného podniku je ale vec sporná, v rímskom práve totiž platilo, že takýto agrárny podnik nemohol byť prevedený jedným právnym úkonom ako jeden celok.⁵⁾

Prevod hromadných celkov povolilo až stredoveké právo, a to za pomoci použitia symbolov (napríklad palica, žezlo, vlajka a pod.), ktoré okrem iného slúžili na označenie jedného hospodárskeho celku, a to nielen v oblasti poľnohospodárstva (napríklad kláštory a pod.). O podniku v zmysle, v akom ho chápe súčasná právna veda, však nemôžeme ani v prípade stredovekého práva hovoriť, a to z najmä z dôvodu absencie identifikovania nehmotnej zložky podniku. Stredoveké právo totiž umožňovalo prevod vlastníctva, zradenia pachtu, ususfructu a pod., len na veciach hmotných, aj keď hromadných, a to formami veľmi zjednodušenými.⁶⁾

O podniku v zmysle, v akom ho chápe súčasná právna veda, môžeme uvažovať až v dobe novoveku, resp. v niektorých krajinách až v súčasnej dobe, keď došlo k masívnemu rozmachu industrializácie a úpadku tradičných remesiel. Novodobý podnik začína vyrábať viac ako spotrebuje, špecializuje sa, jeho hospodársky účel nesleduje prevažne uspokojenie životných potrieb vlastníka, ako to bolo v staroveku, a neskôr v stredoveku, ale primárnym účelom sa stáva dosiahnutie zisku. Pozícia podniku vydobytá v súťaži má často pre podnikateľov väčšiu hodnotu ako hmotná podstata podniku. Vzniká tak podnik v zmysle, v akom ho chápeme v súčasnosti.⁷⁾

V našich geografických po