Anotácia
Príspevok skúma kritériá prípustnosti dôkazov, ktoré sformuloval profesor Bohumil Repík v roku 1982. Cieľom článku je prostredníctvom hodnotenia aktuálnosti tvrdení Repíka vyhodnotiť potrebu, respektíve nepotrebu implementácie kritérií prípustnosti dôkazov do právneho poriadku Slovenskej republiky. Autorka v predmetnom článku uvádza terminológiu a rozlišuje medzi pojmami "prípustnosť dôkazov" a "zákonnosť dôkazov", približuje predmetné kritéria, a následne skúma rozhodovaciu činnosť súdov, pričom zisťuje, či by implementácia daných kritérií do právneho poriadku Slovenskej republiky mohla napomôcť k predídeniu prípadných sporov a nejasností.
Annotation
The paper examines the criteria for the admissibility of evidence formulated by Professor Bohumil Repik in 1982. The aim of the article is to evaluate the need by evaluating the topicality of Professor Repik's statements, respectively the non-need to implement the criteria of admissibility of evidence into legal order of the Slovak Republic. In this article, the author introduces terminology and distinguishes between the terms "admissibility of evidence´´ and "legality of evidence", approximates the criteria in question, and then examines the decision-making activities of the courts, finding out whether the implementation of the criteria in the legal order of the Slovak Republic could help prevent potential disputes and ambiguities.
Kľúčové slová
dôkaz, dôkazný prostriedok, prípustnosť dôkazov, zákonnosť dôkazov, kritériá prípustnosti dôkazov
Key words
proof, evidence, admissibility of evidence, legality of evidence, admissibility criteria
Úvod
Problematika zákonnosti dôkazných prostriedkov je jednou zo základných otázok procesného práva. Vyjadruje, že získanie pravdy nie je možné vždy za každú cenu, preto je možné chápať ju aj ako obmedzenie princípu materiálnej pravdy. Daná problematika vyvoláva pozornosť najmä, avšak nie výlučne, vo sfére trestného práva.
Je možné stretnúť sa s rôznorodými názormi na predmetnú problematiku nielen právnych teoretikov, ale priamo i aplikačnej praxe, pričom dochádza k sporom pri posudzovaní toho, či je ten daný dôkaz zákonný, alebo nie, a teda možno hovoriť o potrebe jeho vylúčenia.
Predmetná problematika je i dnes stále veľmi aktuálna a v otázkach dokazovania a prípustnosti dôkazov súdna prax vedie rozsiahle diskusie. Totiž v prípade, ak sa dôkaz získa spôsobom, ktorý odporuje zákonu, stáva sa nezákonným. A nezákonný dôkaz je vo všeobecnosti dôkazom neprípustným, ktorý nemožno použiť v konaní pred súdom a to ani v prípade, ak by tvrdenia v danom dôkaze obsiahnuté boli jednoznačne pravdivé.
Na druhej strane však súdna prax za určitých podmienok pripúšťa použitie i takéhoto dôkazu, vymedzila však mantinely jeho použitia. Je preto potrebné bližšie terminologicky priblížiť pojmy "zákonnosť" a "prípustnosť", rozobrať, či ide o termíny obsahovo rovnaké, obdobné alebo úplne odlišné a zamyslieť sa, či je skutočne nezákonný dôkaz i dôkazom neprípustným.
1. Terminológia
Pojmy "dôkaz" a "dôkazný prostriedok" zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako "Trestný poriadok") v ustanovení § 119 ods. 2 približuje nasledovne:
"Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti."
I keď Trestný poriadok demonštratívne vymenúva uvedené dôkazné prostriedky, nie je možné vylúčiť ani iné dôkazné prostriedky, (ktoré prinášajú napríklad nové vedecké poznatky). Možno teda konštatovať, že dôk