Anotácia
Súčasný stav riešenia bytovej otázky v Slovenskej republike je výsledkom zložitého historického vývoja v prostredí rôznych hospodárskych a politických pomerov. Pred rokom 1989 sa celý systém financovania výstavby odvíjal od systému plánovaného riadenia národného hospodárstva. Na financovaní výstavby sa v rámci systému komplexnej bytovej výstavby podieľal v celom rozsahu štát, a teda aj starostlivosť o bývanie a zodpovednosť za bývanie bola v zásadnej miere záležitosťou štátu.
Privatizácia bytového fondu, ku ktorej došlo v deväťdesiatych rokoch minulého storočia celkom prepísala koncepciu bytovej otázky - zo Slovenska sa stala krajina "vlastníkov" a zodpovednosť za bývanie sa preniesla zo štátu na občana. Z dostupných štatistík vyplýva, že iba 10 % našej populácie si svoje obydlie prenajíma, z toho nájom bytov predstavuje necelých 6 %, v rámci ktorých tvorí nájom dojednaný v tzv. zvýhodnenom režime iba približne 3 %. Táto nelichotivá situácia vyvoláva požiadavku na riešenie už dlhodobo, no napriek proklamovaným stratégiám a prijatým koncepciám bol úspech dosahovaný skôr formálne než reálne. Prijatie zákona o štátnej podpore nájomného bývania z roku 2022 by mohol posunúť veci k lepšiemu, keďže však jeho realizácia závisí od politických priorít a tie sa budú v blízkej dobe s najväčšou pravdepodobnosťou opäť meniť, jeho efektívnosť, meraná dosahovaním konkrétnych výsledkov, je otázna.
Annotation
The current state of housing solutions in the Slovak Republic results from a complex historical development in an environment of different economic and political conditions. Before 1989, the entire system of financing construction was based on a planned management system of the national economy. The state was fully involved in financing construction within the framework of the comprehensive housing construction system.
Thus, housing care and responsibility for housing was essentially a matter for the state. The privatisation of the housing stock in the 1990s completely rewrote the concept of housing - Slovakia became a country of ‚owners', and the responsibility for housing was transferred from the state to the citizen. Available statistics show that only 10 % of our population rent their homes, of which less than 6 % are rented apartments, and only about 3 % are rented under the so-called preferential regime. This unflattering situation has been a long-standing demand for a solution, but despite the strategies proclaimed and the concepts adopted, success has been achieved more formally than realistically. Adopting the 2022 Law on State Support for Rental Housing could move things forward.
Still, since its implementation depends on political priorities, and these are likely to change again in the near future, its effectiveness, as measured by the achievement of concrete results, is questionable.
Kľúčové slová
Nájom, nájomné bývanie, byty, bytová politika
Keywords
Rent, rental housing, apartments, housing policy
I. Úvod
"
Právo na bývanie je zakotvené v rôznych dokumentoch medzinárodného významu, ktorých signatárom je aj Slovenská republika... Je zaradené medzi základné sociálne práva so zvláštnym charakterom. Nie je totiž chápané ako nárokovateľné právo jednotlivca voči spoločnosti, ale ako právo založené na spoluzodpovednosti spoločnosti smerom k občanovi
."
1)
Obsahom práva na bývanie však nie je iba "
právo bývať
", dotvára ho totiž komplex ďalších, vzájomne súvisiacich a od seba závislých sociálnych i ľudských práv, medzi ktoré patria napríklad právo na prístup k bezpečnej pitnej vode a hygienickému vybaveniu, právo na bezpečné a zdravé prostredie, právo dieťaťa na prostredie vhodné pre fyzický a duševný vývoj, právo na prístup k zdrojom, vrátane energie na varenie, kúrenie a osvetlenie, právo na prístup k bývaniu a pridruženým službám bez diskriminácie pohlavia, rasy, etnickej príslušnosti a iného postavenia, právo na súkromie, právo na bezpečie, vrátane istoty právnej formy bývania a viaceré ďalšie
2)
.Základné východisko práva na bývanie v medzinárodnom kontexte nachádzame už vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948, ktorá v čl. 25 ods. 1 ustanovuje: "
Každý má právo na životnú úroveň primeranú zdraviu a blahobytu jeho i jeho rodiny, rátajúc do toho potravu, šatstvo,
"bývanie
, lekársku opateru a nevyhnutné sociálne služby, právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej neschopnosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré vznikli okolnosťami nezávislými od jeho vôle.Z citovaného dokumentu však vyplýva, že právo na bývanie nie je vnímané ako "samostatné" ľudské právo (na rozdiel napríklad od práva na život, slobodu, osobnú bezpečnosť a mnohých ďalších), ale ako súčasť širšieho komplexu -
práva na primeranú životnú úroveň
.Podobne je to aj v niektorých ďalších programových dokumentoch OSN
3)
.
Ak zameriame pozornosť na "európsky priestor", zistíme, že dokumenty Európskej Únie vymedzujú právo na bývanie ako
základné sociálne právo
na základe európskeho sociálneho modelu a ako
prvok ľudskej dôstojnosti
.
4)
Zároveň akcentujú, že samotné bývanie sa má chápať zo širšej perspektívy miest, v kontexte posilňovania ich rastového potenciálu a potenciálu vytvárania pracovných miest, čiže v kontexte prispievania k realizácii Lisabonskej agendy."
5)
Právu na bývanie venujú pozornosť aj viaceré ďalšie sociálne, právne či politické dokumenty EÚ27 - vrátane Charty základných práv Európskej únie
6)
a Európskej sociálnej charty (revidovanej)
7)
, i keď každý z uvedených dokumentov to robí odlišným spôsobom.
Charta základných práv Európskej Únie
vo svojom článku 34 (Sociálne zabezpečenie a sociálna pomoc) deklaruje, že uznáva a rešpektuje právo na sociálnu pomoc
a pomoc pri bývaní
, s cieľom bojovať proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe a s cieľom zabezpečiť dôstojnú existenciu všetkých osôb, ktoré nemajú dostatok prostriedkov, v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Naproti tomu -
Európska sociálna charta
(revidovaná)
8)
, pristupuje k právu na bývanie explicitnejšie. Zmluvné strany (vlády, ktoré sú signatármi tejto charty a členmi Rady Európy) totiž prijali za cieľ svojej vnútroštátnej a medzinárodnej politiky dosiahnutie podmienok na zabezpečenie účinného výkonu viacero "nových" práv a zásad,
vrátane práva na bývanie
, ktoré je zaradené do prvej časti Európskej sociálnej charty ako výslovné právo jednotlivca:
"31. Každý má právo na bývanie."
V druhej časti ho Európska sociálna charta jednak výslovne pomenúva v názve svojho osobitného článku
("článok 31 Právo na bývanie")
, a zároveň v ňom ustanovuje, že na zabezpečenie účinného výkonu práva na bývanie sa zmluvné strany zaväzujú prijať opatrenia určené na: