Článok podrobne analyzuje koncept národnej identity po schválení ústavného zákona č. 255/2025 Z.z. V prvej časti sa autor zamýšľa nad pôvodom identity a tvrdí, že tá pochádza zo samotných konceptov politiky, demokracie a štátnosti. V ďalších častiach článok pojednáva o funkciách ústavnej identity a o povahe národnej identity vyjadrenej v čl. 7 ods. 6 a ods. 7 ústavy a to aj v kontexte práva EÚ. Nemenej dôležitou časťou článku je diskusia o nadradenosti ústavy. A nakoniec autor polemizuje s niektorými prejavmi kritiky, ktoré voči novele ústavy odzneli vo verejnom priestore.
The paper analyses the concept of national identity after the approval of the Constitutional Amendment No. 255/2025 Coll. In the first part, the author reflects on the origin of identity and claims that it comes from the very concepts of politics, democracy and statehood. In the following parts, the article discusses the functions of constitutional identity and the nature of national identity expressed in Art. 7, para. 6 and 7 of the Constitution, including in the context of EU law. An equally important part of the article is the discussion of the supremacy of the Constitution. Finally, the author argues with some expressions of criticism that have been voiced in the public sphere against the amendment.
ĽALÍK, T.: Spor o identitu v novele ústavy: hrozba alebo legitímna vec?; Justičná revue, 77, 2025, č. 12, s. 1229 - 1248.
Kľúčové slová:
ústava, národná identita, ústavná identita, ústavný zákon č. 255/2025 Z. z., kritika.
Key words:
constitution, national identity, constitutional identity, constitutional amendment No 255/2025 Coll., critique.
Právne predpisy/legislation:
ÚVOD
Nedávno schválená novela ústavy č. 255/2025 Z. z., týkajúca sa určenia národnej identity a ďalších kultúrno-etických otázok, vyvolala kontroverziu. Viacerí právnici verejne k novele vystúpili, pričom návrh bol predmetom kritiky, ale aj schvaľovania. Diskusia o ústavnej či národnej identite pritom už niekoľko rokov prebieha nielen v európskom právnickom priestore. Spôsobilo ju niekoľko faktorov: rozmáhajúca sa globalizácia, zužujúca sa suverenita štátov, znenie čl. 4 ods. 2 ZEÚ, ktoré vyžaduje od inštitúcií EÚ rešpekt k národnej identite členov či viaceré rozhodnutia ústavných súdov, ktoré s národnou a ústavnou identitou operovali pri určovaní vplyvu nadnárodného práva na vnútroštátny právny poriadok.
V tomto príspevku nadviažeme na niektoré argumenty z európskeho a globálneho priestoru a budeme tieto poznatky konfrontovať so slovenskou diskusiou k novele ústavy. Článok sa člení do niekoľkých častí, ktoré môžeme ďalej rozdeliť na všeobecné a konkrétne. Vo všeobecných častiach poukážeme na vzťah medzi štátom, demokraciou a identitou, popíšeme aj ústavnú identitu ako koncept vrátane jej funkcií. Tieto časti sú zamerané viac na teoretické rozpracovanie identity.
V rámci konkrétnych častí článku, ktoré sa zaoberajú národnou identitou v slovenských podmienkach, sa venujeme vzťahu medzi identitou vo vzťahu k právu EÚ, ako aj povahe identity v čl. 7 ods. 6 a ods. 7 ústavy. Neopomíname ani otázku nadradenosti slovenskej ústavy a nakoniec sa osobitne venujeme kritike, ktorá zaznela voči návrhu novely ústavy. Záverom poznatky zosumarizujeme.
Odkiaľ sa berie identita?
Problematika identity súvisí v prvom rade so samotnou demokraciou. Môžeme si všimnúť, že spojenie prebieha na dvoch úrovniach: politickej a štátotvornej. Otázka identity je nielen súčasťou politiky a politického súperenia, ale aj kultúrnym prvkom každého národa.
Typickým znakom skutočnej demokratickej politiky je podľa belgickej filozofky Ch. Mouffe existencia antagonizujúcich konfliktov. Ide o nezmieriteľný konflikt, ktorý začína vznikať, keď vzťah my a oni, chápaný doteraz ako jednoduchý rozdiel, sa mení na existenciálny rozdiel medzi priateľom a nepriateľom. Od tohto momentu sa spor stáva antagonistickým a politickým. Ak kolektívna identita môže byť budovaná len rozdelením na my a oni, je jasné, že za určitých okolností sa konflikt zmení na antagonistický vzťah. Ten nemá racionálne riešenia, na rozdiel od konfliktov v liberalizme, ktoré sa majú podľa liberálnych teórií riešiť konsenzom.
1)
Najväčším ohrozením demokracie je popieranie neodstrániteľnosti antagonizmu a snaha o univerzálny a racionálny konsenzus. Táto snaha o odstránenie konfliktu vedie k nepoznateľnej nadvláde, ktorá je skrytá za odkazmi racionality, a čo sa často v liberálnej teórii deje, nezmazateľné hranice a vylúčenia maskuje pomocou zdania neutrality či technického riešenia.
2)
Antagonizmus však nemôže byť nikdy eliminovaný a vytvára vždy prítomnú možnosť v politike.
3)
Neutralizácia štátu a vytvorenie apolitického systému je nemožné dosiahnuť.
Práve radikálne rozdelenie na priateľa/nepriateľa umožňuje existenciu politiky. Autori sa rozchádzajú v názore na to, na koho sa zamerať. Zatiaľ čo napríklad C. Schmitt a jeho komentátori zastávajú názor, že identita sa primárne formuje v rámci určitej komunity a dôraz sa kladie na "my",
4)
iníautori zastávajú názor, že demokrati najprv definujú nepriateľa a až vo vzťahu k nemu dokážu definovať svoju identitu (Ch. Mouffe).
Konflikty v demokracii vedú určité skupiny k vytvoreniu nepriateľa a časom vytvárajú identitu bez ohľadu na existujúci (liberálny) konsenzus. Táto skutočnosť sa spája s pocitom rozčarovania a nedostatkom skutočnej demokracie, ktoré v liberalizme existujú. Vytvorenie identity a existenciálneho rozdelenia na my a oni je poistným ventilom demokracie.
Okrem politiky je identita spojená s demokraciou. Demokracia je založená na rovnosti občanov a ich schopnosti sa kolektívne odčleniť od iných podobných skupín. V tomto ponímaní je identita národa/štátu reflexiou individuálnej identity. Tá je tvorená na jednej strane podobnosťou (
sameness
) a na druhej individuálnosťou (osobitosťou;
samehood
). P. Ricoeur zdôrazňoval, že identita jednotlivca je vytváraná práve týmito dvoma osami: som rovnakou osobou ako minulý týždeň, pretože môj odraz v zrkadle je rovnaký (podobnosť). Táto podobnosť však neznamená, že dospelý, ktorým som sa stal, je rovnaká bytosť (individualita) voči pubertiakovi, ktorým som kedysi bol. V prípade pubertiaka je to skúsenosť nadobudnutá individuálnosťou, ktorá zodpovedá identifikácii, kým som niekedy bol, ale s kým už mám spoločné len veľmi málo (ak vôbec).
5)
A tak je to aj s národom.Ako tvrdí J. H. Weiler - štátnosť (
nationhood
) zahŕňa na celospoločenskej úrovni vytváranie hraníc, v rámci ktorých bude národ definovaný a oddelený od iných. Existuje nekonečné množstvo kategórií delenia: jazykové, etnické, náboženské, kultúrne atď. Vytváranie hraníc je konštitutívny akt, ktorým sa rozhoduje, že niektoré hranice sú dôležitejšie než iné a to pre pocit spolupatričnosti, ako aj pre originálny prospech pre národ. Na individuálnej úrovni patriť znamená hranicu: ty patríš, pretože ostatní nie.
6)
Podľa J. H. Weilera sú za vyjadrením štátnosti dve hlboké ľudské hodnoty: spolupatričnosť (
belongingness
) a originalita. Originalita znamená, že štát so svojimi nekonečnými špecifikami a tým, že koexistuje s inými štátmi, je prostriedkom pre realizáciu ľudského potenciálu originálnymi spôsobmi. Bez nich by ľudstvo bolo chudobnejšie, a preto je dôležité ich kultivovať. Avšak na účely tohto článku je dôležitejší pojem spolupatričnosti.Spolupatričnosť je inherentná štátnosti, štátnosť je formou toho, že niekde patrím. Štátnosť nie je prostriedkom pre získanie spolupatričnosti, ale je samotnou spolupatričnosťou. Ide o spolupatričnosť, aká je ľudskej skúsenosti známa tisícročia a existuje vo formách rodiny alebo kmeňa. Súčasťou je základ pre spoločenskú interakciu. Avšak interakcia nestačí. Spolupatričnosť znamená miesto, spoločenský domov.
J. Weiler ďalej hovorí, že spolupatričnosť je na jednej strane podobná a na druhej nepodobná väzbám, ktoré existujú v rodine či kmeni. Podobnosť je daná tým, že spolupatričnosť znamená pre tých pochádzajúcich z konkrétneho štátu akceptovanie a prináležitosť nezávisle od svojho výkonu a úspechov. Patrím len tým, že existujem. A tu leží podľa Weilera silná príťažlivosť - spolupatričnosť je štítom voči existenciálnej osamelosti. Sila prináležitosti môže byť drámou a neuveriteľnosťou svojich opozít: izolácia, samota alebo exkomunikácia.
Ale štátno