Stavba ako predmet občianskoprávnych vzťahov v rozhodovacej činnosti súdov

The contribution deals with the superficies solo (non) cedit principle. More specifically, paper focuses on question, if specific type of construction in administrative law is simultaneously considered as a construction in civil law or if such construction is only a part of a land. The contribution presents certain borderline cases in which the court (after considering all facts in concrete situation) decides, if particular thing is a separate thing- construction or if such thing is only a part of a land. Such judgements have progressively created criteria which can be used for the solution of the above mentioned issue. Such decisions of courts have great importance in the terms of the ownership right and its subject- there is a significant difference if someone is the owner only of land or is the owner of the construction on and/or under land as well.

V minulosti, ale najmä v súčasnosti vzniká množstvo problémov v súvislosti s odpoveďou na otázku, čo je a čo nie je súčasťou pozemku. Keďže právne predpisy túto problematiku dopodrobna neriešia, odpoveď musia častokrát hľadať samotné súdy v konkrétnom prípade. Súdy svojou činnosťou pomáhajú dotvárať právne predpisy i vo vzťahu k ďalším otázkam priamo či nepriamo súvisiacim so zásadou (napr. kedy ide o neoprávnenú stavbu, aktívna legitimácia stavebníka pri vyporiadaní neoprávnenej stavby, spôsoby vyporiadania neoprávnenej stavby). V tomto príspevku sa budem zaoberať len otázkou, ktoré stavby sú súčasťou pozemku a ktoré sú samostatnou vecou.

V článku je použité množstvo českej judikatúry, ktorá je v značnej miere (keďže sme mali donedávna spoločný vývoj právnej úpravy občianskeho práva a množstvo právnych predpisov má v SR aj v ČR obdobný obsah) použiteľná aj na slovenské pomery. Česká judikatúra z tejto oblasti je navyše dostupnejšia a omnoho bohatšia ako slovenská.

Občiansky zákonník z roku 1950 výslovne v § 25, druhá veta, stanovil, že stavby nie sú súčasťou pozemku. Došlo tak k odklonu od dovtedy uplatňovanej zásady V tomto trende pokračoval aj Občiansky zákonník roku 1964 (ďalej len "OZ"), ktorého pôvodné znenie nevyjadrovalo takto explicitne oddelenosť vlastníctva pozemku a stavby. Zásada oddeleného vlastníctva sa odvodzovala z definície pojmu nehnuteľnosť uvedenej v § 119 ods. 2 OZ. Gramatickým výkladom sa došlo k záveru, že aj keď sú pozemky a stavby fakticky nedielne spojené, ide o dve samostatné veci. S uvedeným výkladom sa stotožnil aj Najvyšší súd ČSR v rozhodnutí 3 Cz 14/73, kde sa, o. i, uvádza, že Novela OZ uskutočnená zák. č.509/1991 Zb. v § 120 ods. 2 výslovne stanovila, že stavba nie je súčasťou pozemku. Tento právny stav platí dodnes.

Keďže ide o veľmi stručné konštatovanie zákona, ktoré navyše nedefinuje pojem stavba, v praxi vzniká množstvo otázok, čo je vlastne stavba z hľadiska občianskeho práva a či táto stavba je alebo nie je súčasťou pozemku. Hoci OZ výslovne hovorí o tom, že stavba je samostatnou vecou, nemožno toto tvrdenie absolutizovať a môžu nastať rôzne hraničné prípady, v ktorých budeme musieť vzhľadom na okolnosti prípadu uzavrieť, že stavba je súčasťou pozemku. Predtým než sa začnem venovať týmto hraničným prípadom, ktoré sčasti vyriešila súdna prax, zameriam sa na odpoveď na otázku, čo je stavbou z občianskoprávneho hľadiska.

Pod pojmom stavba sa niekedy rozumie stavebná činnosť a inokedy jej výsledok. K tomu Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdon 1305/96 uviedol, že Ďalším je rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 111/98, ktorý judikoval, že Ďalší rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cdo 111/92 sa zaoberal okamihom vzniku stavby z občianskoprávneho hľadiska. Podľa tohto rozhodnutia