Legalis

Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Rozšírené vyhľadávanie

Online časopis

Opcie a limity možnej harmonizácie režimu zodpovednosti za jadrové škody v rámci Európskeho spoločenstva/Európskej únie

Opcie a limity možnej harmonizácie režimu zodpovednosti za jadrové škody v rámci Európskeho spoločenstva/Európskej únie
JUDr.
Jakub
Handrlica
LL.M.
Právnická fakulta UK v Prahe. Autor ďakuje prof. Norbertovi Pelzerovi (Universität Göttingen) a JUDr. Martinovi Pospíšilovi (Úrad jadrového dozoru SR) za ich cenné pripomienky k tomuto článku.
HANDRLICA, J.: Opcie a limity možnej harmonizácie režimu zodpovednosti za jadrové škody v rámci Európskeho spoločenstva/Európskej únie, Právny obzor, 92, 2009, č. 2, s. 159 - 188.
Článok reflektuje aktuálnu diskusiu o opciách možnej harmonizácie režimu zodpovednosti za jadrové škody v rámci Európskeho spoločenstva/Európskej únie, ktorá v súčasnosti prebieha najmä na pôde Európskej komisie, ale aj v zahraničných akademických kruhoch. Východiskom je konštatovanie, že pri absencii explicitnej komunitárnej právnej úpravy v tejto oblasti je právny režim zodpovednosti za jadrové škody v rámci jednotlivých členských štátov ES/EÚ roztrieštený v závislosti od toho, ktorú z existujúcich medzinárodných konvencií o zodpovednosti za jadrové škody tieto štáty podpísali, resp. v akom štádiu sa nachádza proces ratifikácie týchto konvencií. Diferencie medzi existujúcimi právnymi režimami zodpovednosti za jadrové škody v rámci ES/EÚ vstúpili do novej fázy po rozšírení ES/EÚ o nové členské štáty strednej a východnej Európy v r. 2004 a 2008, ktoré sú - na rozdiel od západoeurópskych členských štátov ES/EÚ signatármi nie Parížskeho, ale Viedenského dohovoru o zodpovednosti za jadrové škody z r. 1963 a zároveň Spoločného protokolu o aplikácii Parížskeho a Viedenského dohovoru z r. 1988. Od r. 2005 sa problematika rozdielnosti právnych režimov v oblasti zodpovednosti za jadrové škody v rámci ES/EÚ stala predmetom záujmu Európskej komisie. Koncom r. 2007 oslovila Európska komisia príslušné orgány členských štátov, rovnako aj dotknuté priemyselné subjekty s dokumentom, ktorý predostrel niekoľko opcií možnej harmonizácie režimu zodpovednosti za jadrové škody v rámci ES/EÚ. Tento článok sa venuje aktuálnemu právnemu stavu v tejto oblasti, jeho implikáciám, rovnako ako aj možnostiam ich preklenutia a limitom možnej harmonizácie právneho režimu zodpovednosti za jadrové škody v rámci ES/EÚ.
1. Úvod
Problematika harmonizácie právneho režimu zodpovednosti za jadrové škody je predmetom záujmu medzinárodného spoločenstva a medzinárodných inštitúcií zrejme od počiatku priemyselného využívania jadrovej energie.1)
Dôvodom tejto snahy medzinárodného spoločenstva o harmonizáciu režimu zodpovednosti za jadrové škody bola skutočnosť, že ničivé dôsledky prípadnej jadrovej udalosti by sa neobmedzovali na územie jedného štátneho celku, ale mali by rozsiahle následky i pre životy, zdravie a majetok subjektov v iných, nielen susedných štátoch.2) Skúsenosti z použitia jadrovej energie počas svetovej vojny ukázali, že riziká spojené s využívaním jadrovej energie mnohonásobne presahujú riziká spojené s prevádzkou v iných priemyslových odvetviach.3) Hrozba cezhraničných následkov, ich ničivého rozsahu,4) ale zároveň tiež snaha o podporu rozvoja jadrovej energetiky, ktorá bola v 50. a 60. rokoch považovaná za energetické priemyselné odvetvie budúcnosti:5) to boli faktory, ktoré viedli medzinárodné spoločenstvo k prijatiu medzinárodných konvencií, ktoré zakotvili zvláštny (voči konvenčnej úprave zodpovednosti za škodu špeciálny) režim právnej úpravy zodpovednosti za jadrové škody.6)
Ešte predtým, než sa budeme venovať rozdielom medzi existujúcimi právnymi úpravami zodpovednosti za jadrové škody v existujúcich medzinárodných konvenciách, je možné stručne poukázať na tie princípy, ktoré sú v existujúcich medzinárodných konvenciách totožné:7)
(1)
Objektívna zodpovednosť
(
strict liability, responsabilité objective
) je predovšetkým reakciou na technické súvislosti priemyselného využívania jadrovej energie a na skutočnosť, že dokazovanie akejkoľvek formy zavinenia by bolo pre poškodených neprimeranou záťažou. Vzhľadom na charakter škôd, ktoré potenciálne hrozia, a k ziskom, ktoré licencovanému subjektu z priemyselného využitia jadrovej energie plynú, je riziko alokované na stranu držiteľa licencie.8)
(2)
Výlučná zodpovednosť držiteľa licencie
(
legal channelling of liability on to the operator, le principe général de la responsabilité exclusive
) je reakciou na skutočnosť, že do procesu využívania jadrovej energie je typicky zapojených hneď niekoľko odlišných subjektov (typicky dodávateľ paliva, jeho dopravca, držiteľ licencie, subjekt poverený stavbou tohto zariadenia, dodávateľ technológií a služieb, subjekt poverený manipuláciou s vyhoretým palivom, atď.).9) Aplikácia všeobecných princípov občianskoprávnej zodpovednosti by mala za následok, že poškodená osoba by pri vymáhaní vzniknutej škody musela identifikovať zodpovednú osobu.10) Koncepcia výlučnej zodpovednosti držiteľa licencie (
operator
) rieši uvedené problémy presunutím občianskoprávnej zodpovednosti na jediný subjekt.11)
(3)
Limitácia rozsahu zodpovednosti držiteľa licencie
(
limitation of liability in amount, limitation de la responsabilité
) je teda považovaná za
quid pro quo
za uvedené veľmi prísne podmienky objektívnej a výlučnej zodpovednosti.12) Ako dôvod stanovenia maximálnej čiastky, do ktorej držiteľ licencie zodpovedá za škody, je tiež uvádzaná obava, že by ničím neobmedzená zodpovednosť držiteľa licencie v kumulácii s vyššie uvedenými striktnými podmienkami zodpovednosti mala za následok, že sa priemyselné využitie jadrovej energie stane príliš riskantným.13) Táto argumentácia je však zároveň predmetom rozsiahlej kritiky,14) ktorá má
inter alia
za následok, že niektoré štáty (napr. Nemecko) tento princíp nahradili neobmedzenou zodpovednosťou držiteľa licencie.15)
(4)
Kongruencia zodpovednosti a poistenia
(
congruence system, assurance nucléaire
) má za následok, že držiteľ licencie má povinnosť svoju zodpovednosť poistiť (
to have and maintain insurance, d'avoir et de maintenir une assurance
), alebo inak finančne zaistiť (
other financial security, une autre garantie financiere
).16) Poistenie jadrových škôd pritom bolo od počiatku pre poisťovníctvo veľkou výzvou.17) Riešením je v súčasnosti poistenie prostredníctvom spojenia finančných kapacít jednotlivých poisťovateľov vo forme spolupoistenia v rámci tzv. jadrového poolu, ktorý je v zásade organizovaný v rámci jednotlivých národných štátov. Vedľa národných jadrových poolov v súčasnosti v Európe existujú aj dve medzinárodné združenia prevádzkovateľov jadrových zariadení (EMANI a ELINI).18),19)
2. Mnohostranné medzinárodné konvencie o zodpovednosti za jadrové škody
Špecifická komunitárna právna úprava zodpovednosti za jadrové škody v súčasnosti absentuje. Východiskom harmonizačných úvah je skutočnosť, že jednotlivé členské štáty ES/EÚ sa riadia rôznymi právnymi úpravami zodpovednosti za jadrové škody, pričom tieto úpravy sú v zásade dôsledkom ich participácie na týchto mnohostranných (multilaterálnych) medzinárodných konvenciách:
(1)
Parížsky dohovor o občianskoprávnej zodpovednosti v jadrovej energetike
(
The Paris Convention on Third Party Liability in the Field of Nuclear Energy, Convention sur la responsabilité civile dans le domaine de l'energie nucléaire
) bol podpísaný v r. 1960 pod gesciou vtedy existujúcej Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC).20) Dohovor a jeho Dodatkový protokol (Additional Protocol) z r. 1964 nadobudli účinnosť 1. apríla 1968 a boli ďalej zmenené Protokolom z r. 1982 (tzv. prvý Parížsky protokol) s účinnosťou od 7. októbra 1988.21) Parížsky dohovor je otvorený k pristúpeniu pre všetky členské štáty Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD),22) predpokladom pre pristúpenie nečlenského štátu OECD k Parížskemu dohovoru je súhlas všetkých členských štátov organizácie.23)
(2)
Bruselský dohovor doplňujúci Parížsky dohovor
(
Brussels Convention Supplementary to the Paris Convention, Convention complémentaire de Bruxelles
) bol podpísaný v r. 1963 pod gesciou Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).24) Dohovor a jeho Dodatkový protokol (
Additional Protocol
) z r. 1964 nadobudli účinnosť 4. decembra 1974; bol ďalej zmenený Protokolom z roku 1982 (tzv.
druhý Parížsky protokol
) s účinnosťou od 1. augusta 1991. Bruselský dohovor je otvorený k pristúpeniu pre signatárov Parížskeho dohovoru.25)
(3)
Viedenský dohovor o občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou
(
The Vienna Convention on Civil Liability for Nuclear Damage
) bol podpísaný v r. 1963 pod gesciou Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (
International Atomic Energy Agency, IAEA
).26) Cieľom tohto dohovoru bolo vytvoriť právny rámec zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou pre širší okruh štátov, a preto nie je členstvo v Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu podmienkou pre pristúpenie k Viedenskému dohovoru.27)
(4)
Spoločný protokol k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru
(
Joint Protocol Relating to the Application of the Vienna Convention and the Paris Convention
) bol podpísaný v roku 1988 ako reakcia medzinárodného spoločenstva na černobyľskú haváriu.28),29) Protokol vytvára pomyselný most medzi oboma zmluvnými režimami a zaisťuje, že sa na prípad škodovej udalosti bude vzťahovať len jeden dohovor.30) Spoločný protokol nadobudol účinnosť 27. apríla 1992. Protokol rieši napr. prípady, keď je zodpovedným držiteľ licencie zo štátu, ktorý ratifikoval Parížsky dohovor, a poškodeným je subjekt zo štátu, ktorý je signatárom Viedenského dohovoru. Poškodená osoba sa tak môže domáhať náhrady za škodu tak, ako keby bola príslušníkom štátu, ktorý ratifikoval Parížsky dohovor.31)
(5)
Protokol z r. 1997, ktorým sa dopĺňa Viedenský dohovor
(
Protocol to Amend the Vienna Convention on Civil Liability for Nuclear Damage, VC Protocol
) bol prijatý pod gesciou Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) za účelom optimalizácie zodpovednostného režimu v rámci Viedenského dohovoru.32) Protokol nadobudol účinnosť 4. októbra 2003. Protokol zvýšil finančnú čiastku, do ktorej je držiteľ licencie zodpovedný za škody, spôsobené jadrovou udalosťou, geograficky rozšíril okruh škôd, za ktoré nesie držiteľ licencie zodpovednosť a rozšíril vymedzenie druhov škôd, za ktoré je zodpovedný. Tieto tri zásadné zmeny sú považované za jeden z najdôležitejších míľnikov vo vývoji medzinárodnej úpravy zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou v postčernobyľskom období.33)
(6)
Dohovor o dodatočnej kompenzácii za škody spôsobené jadrovou udalosťou
(
Convention on Supplementary Compensation for Nuclear Damage, Supplementary Compensation Convention
) bol podpísaný pod gesciou Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) v r. 1997.34) Ide o samostatný inštrument medzinárodného práva. Podmienkou k pristúpeniu k Dohovoru nie je predchádzajúca ratifikácia existujúcich medzinárodných konvencií v oblasti zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou. Cieľom Dohovoru je vytvorenie verejných fondov za účelom vytvoriť finančné rezervy pre prípad, že by škody spôsobené jadrovou udalosťou neboli nahradené priamo zodpovedným subjektom (licencovaným subjektom).35) Dohovor však doposiaľ nenadobudol účinnosť.36)
(7)
Protokoly, ktorými sa mení Parížsky dohovor a Bruselský dohovor z r. 2004
(
The 2004 Protocols to Amend the Paris Convention and the Brussels Supplementary Convention; PC Protocol and BSC Protocol
) boli podpísané v r. 2004 pod gesciou Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).37) Cieľom týchto dokumentov je vytvorenie dostatočných finančných rezerv za účelom poskytnutia náhrady za škody, rovnako ako širšie vymedzenie pojmu "škoda spôsobená jadrovou udalosťou".38) Protokoly zatiaľ nenadobudli účinnosť.39)
3. Identifikácia rozdielov medzi jednotlivými multilaterálnymi režimami zodpovednosti
Napriek skutočnosti, že existujúce multilaterálne zmluvné inštrumenty, ktoré v súčasnosti právnu úpravu zodpovednosti za jadrové škody upravujú, obsahujú do značnej miery identické základné princípy zodpovednosti,40) je možné medzi existujúcimi režimami zodpovednosti za jadrové škody identifikovať celý rad kľúčových rozdielov:
1.
Rozdielna právna úprava limitácie zodpovednosti licencovaných subjektov
je dôsledkom skutočnosti, že existujúce multilaterálne konvencie zakotvujú rozdielne východiská limitácie zodpovednosti:
-
Parížsky dohovor
z r. 1960 stanovil, že
maximálny
finančný limit zodpovednosti držiteľa licencie nesmie presahovať čiastku 15 miliónov zvláštnych práv čerpania (Special Drawing Rights, SDR) a zároveň nesmie byť nižší než 5 miliónov SDR.41) Parížsky dohovor v znení z r. 1960 teda signatárskym štátom neumožňoval optovať pre režim neobmedzenej zodpovednosti za jadrové škody;42)
-
Protokol, ktorým sa mení Parížsky dohovor z r. 2004
, stanovuje, že
minimálny limit
zodpovednosti držiteľa licencie nesmie byť nižší než 700 miliónov EUR. Revízia Parížskeho dohovoru Protokolom z r. 2004 ďalej predpokladá, že signatársky štát tejto konvencie bude môcť vo svojej právnej úprave optovať pre režim neobmedzenej zodpovednosti;43)
-
Viedenský dohovor z r. 1963
stanovuje, že
minimálny finančný limit
nesmie byť nižší než 5 miliónov zlatých amerických dolárov (
US gold dollars
). Viedenský dohovor teda signatárom od počiatku umožňoval optovať pre režim neobmedzenej zodpovednosti za jadrové škody;44)
-
Protokol z r. 1997, ktorým sa dopĺňa Viedenský dohovor
, zvýšil minimálny limit zodpovednosti držiteľa licencie na 300 miliónov zvláštnych práv čerpania (
Special Drawing Rights, SDR
).45) Revízia Viedenského dohovoru tiež signatárskym štátom zachovala možnosť optovať pre režim neobmedzenej zodpovednosti, ktorú však doposiaľ žiadny zo signatárov nevyužil.
2.
Rozdielna právna úprava subsidiárnych fondov, vytvorených za účelom vytvorenia finančných rezerv
plynie zo skutočnosti, že tieto subsidiárne fondy sú dôsledkom špecifickej právnej úpravy v Bruselskom dohovore z r. 1963. Tento vytvoril tzv. three tiers system, trojstupňový systém zodpovednosti za jadrové škody.46)
3.
Rozdielna právna úprava rozsahu poistenia v národnej legislatíve
je dôsledkom skutočnosti, že obe relevantné mnohostranné konvencie jednak ukladajú svojim signatárskym štátom povinnosť zakotviť v národnom právnom poriadku obligatórne poistenie, na strane druhej však ponechávajú jeho rozsah a podmienky na legislatíve konkrétnych signatárov.47)
4.
Rozdielna právna úprava premlčania nárokov na náhradu
(v režime Parížskeho dohovoru je stanovená minimálna subjektívna dĺžka lehoty 2 roky, v režime Viedenského dohovoru sú to 3 roky).
4. Roztrieštenosť režimu zodpovednosti za jadrové škody v rámci ES/EÚ
Absencia explicitnej komunitárnej právnej úpravy zodpovednosti za jadrové škody má za následok, že právna úprava tejto matérie je v rámci ES/EÚ v zásade predmetom úpravy v existujúcich multilaterálnych medzinárodných konvenciách, a je preto roztrieštená v závislosti od toho, či členský štát jednu alebo viacero existujúcich medzinárodných konvencií podpísal a ratifikoval, ak áno, v akej konštelácii.48)
Existujúce právne režimy zodpovednosti za jadrové škody v rámci ES/EÚ je možné v závislosti od vyššie uvedených kritériá rozdeliť do nasledujúcich kategórií:
1.
Belgicko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Nemecko, Slovinsko, Švédsko, Taliansko a Veľká Británia
sú signatárskymi štátmi Parížskeho dohovoru z r. 1960 a Bruselského dohovoru z r. 196349) a podpísali tiež Protokol, ktorým sa mení Parížsky dohovor z r. 1960 (2004), a Protokol, ktorým sa mení Bruselský dohovor z r. 1963 (2004), Protokoly z r. 2004 však neboli doposiaľ ratifikované;50) Dánsko, Fínsko, Holandsko, Nemecko, Slovinsko, Švédsko a Taliansko51) ratifikovali taktiež Spoločný protokol k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru z r. 1988, ktorý je teda pre tieto štáty záväzný (Belgicko, Francúzsko a Veľká Británia sú taktiež signatármi Spoločného protokolu z r. 1988, ktorý však doposiaľ neratifikovali);
2.
Portugalsko
je signatárskym štátom Parížskeho dohovoru z r. 1960 a Protokolu, ktorým sa mení Parížsky dohovor (2004), ktorý však doposiaľ nebol ratifikovaný.52) Portugalsko je ďalej signatárom Spoločného protokolu k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru z r. 1988, ktorý však doposiaľ neratifikovalo;
3.
Grécko
je signatárskym štátom Parížskeho dohovoru z r. 1960 a Protokolu, ktorým sa mení Parížsky dohovor (2004), ktorý však doposiaľ nebol ratifikovaný.53) Grécko ďalej podpísalo a tiež ratifikovalo Spoločný protokol k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru z r. 1988;
4.
Španielsko
je signatárskym štátom Parížskeho dohovoru z r. 1960 a Bruselského dohovoru z r. 1963 a oboch Protokolov z r. 2004; Protokol, ktorým sa mení Bruselský dohovor taktiež ratifikovalo; Španielsko je taktiež signatárom Spoločného protokolu z r. 1988, ktorý však doposiaľ neratifikovalo;
5.
Rakúsko a Luxembursko
sú pôvodnými signatármi Parížskeho dohovoru z r. 1960 a Bruselského dohovoru z r. 1963, ktoré však nikdy neratifikovali. Oba štáty tak stoja mimo právneho rámca, vytvoreného existujúcimi multilaterálnymi konvenciami a na zodpovednosť za jadrové škody a v týchto štátoch aplikuje ich národná legislatíva;54)
6.
Írsko
nie je signatárom žiadnej z existujúcich medzinárodných multilaterálnych konvencií v oblasti zodpovednosti za jadrové škody;55)
7.
Bulharsko, Česká republika, Estónsko, Litva, Maďarsko, Poľsko a Slovensko
sú signatármi Viedenského dohovoru z r. 1963 a Spoločného protokolu k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru z r. 1988. Obe uvedené multilaterálne konvencie boli v týchto štátoch v minulosti ratifikované.56),57) (Česká republika, Litva, Maďarsko a Poľsko sú zároveň signatárskymi štátmi Protokolu z r. 1997, ktorým sa dopĺňa Viedenský dohovor, ktorý však doposiaľ neratifikovali. Česká republika a Litva ďalej podpísali tiež Dohovor o dodatočnej kompenzácii za škody spôsobené jadrovou udalosťou z r. 1997, ktorý však doposiaľ nebol týmito štátmi ratifikovaný);58)
8.
Lotyšsko
je signatárskym štátom Viedenského dohovoru z r. 1963 a tiež Protokolu z r. 1997, ktorým sa dopĺňa Viedenský dohovor; tento protokol bol Lotyšskom tiež ratifikovaný.59) Lotyšsko tiež podpísalo a ratifikovalo Spoločný protokol k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru z r. 1988;60)
9.
Rumunsko
je signatárom Viedenského dohovoru z r. 1963, rovnako Spoločného protokolu k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru z r. 1988, Protokolu z r. 1997, ktorým sa dopĺňa Viedenský dohovor a Dohovor o dodatočnej kompenzácii za škody spôsobené jadrovou udalosťou z r. 1997. Všetky uvedené medzinárodné konvencie Rumunsko taktiež ratifikovalo. (Účinný je však zatiaľ len Spoločný protokol z r. 1988 a Viedenský dohovor v znení Protokolu z r. 1997; Dohovor o dodatočnej kompenzácii doposiaľ nenadobudol účinnosť);61)
10.
Cyprus a Malta
nie sú signatárskymi štátmi ani jednej z existujúcich multilaterálnych konvencií o zodpovednosti za jadrové škody.62)
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že z perspektívy právneho režimu zodpovednosti za jadrové škody sa v členských štátov ES/EÚ uplatňuje
paralelne niekoľko odlišných právnych režimov zodpovednosti za jadrové škody.
63) Z hľadiska zapojenia jednotlivých členských štátov do existujúcich multilaterálnych zmluvných inštrumentov sa dá konštatovať, že:
1.
13 členských štátov ES/EÚ
je zapojených do režimu Parížskeho dohovoru z r. 1960, pričom
11 z nich je
súčasne stranou Bruselského dohovoru doplňujúceho Parížsky dohovor z r. 1963; ide v zásade o tzv. staré členské štáty ES/EÚ (výnimkou je Slovinsko), t.j. štáty, ktoré boli členmi ešte pred r. 2004;
2.
9 členských štátov ES/EÚ
je zapojených do režimu Viedenského dohovoru z r. 1963; ide výlučne o tzv. nové členské štáty ES/EÚ, ktoré sa stali členmi v priebehu rozširovania v r. 2004 a v r. 2008;
3.
Disproporcie medzi právnymi režimami, vytvorenými existujúcimi multilaterálnymi zmluvami sa zväčšujú postupujúcim procesom revízie Parížskeho a Viedenského dohovoru (Protokol z r. 1997, ktorým sa dopĺňa Viedenský dohovor; Protokoly, ktorými sa mení Parížsky dohovor a Bruselský dohovor z r. 2004);
4.
17 členských štátov ES/EÚ
je zapojených do režimu Spoločného protokolu k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru z r. 1988 (z toho všetkých 9 signatárskych štátov Viedenského dohovoru a 8 signatárskych štátov Parížskeho dohovoru);
5.
5 členských štátov ES/EÚ
stojí úplne mimo právneho režimu oboch vyššie uvedených medzinárodných konvencií. Praktické implikácie vyššie uvedených rozdielov v existujúcich právnych režimoch zodpovednosti za jadrové škody je možné ilustrovať na niekoľkých, dúfajme, že len čisto teoretických a imaginárnych príkladoch:
1.
Jadrová udalosť nastane v zariadení na území Francúzska.
Škody na majetku sú vyčíslované rádovo v stovkách miliónov, resp. v miliardách EUR.64) Stovky ľudí v dôsledku katastrofy zomreli, tisícom boli v dôsledku zamorenia spôsobené ťažké škody na zdraví.65)
-
Štát, na území ktorého sa udalosť stala, tzn. Francúzsko, je signatárskym štátom Parížskeho dohovoru z r. 1960 a Bruselského dohovoru z r. 1963. Rovnako je tomu aj v prípade susedných štátov, v ktorých udalosť spôsobila rozsiahle škody. Belgicko, Holandsko, Nemecko, Taliansko, Španielsko i Veľká Británia sú signatármi Parížskeho dohovoru z r. 1960 a Bruselského dohovoru z r. 1963. Poškodené subjekty z týchto štátov budú disponovať nárokom žalovať držiteľa licencie pred príslušným francúzskym súdom. Licencovaný subjekt je zodpovedný za ujmy na zdraví a za škody na majetku, spôsobené jadrovou udalosťou, ktorá nastala v jeho zariadení.66),67) Naopak, škody na životnom prostredí, alebo náklady, vynaložené na preventívne opatrenia, nie sú v režime Parížskeho dohovoru z r. 1960 zahrnuté a držiteľ licencie za ne preto nebude zodpovedať.
-
Za účelom náhrady za škody spôsobené jadrovou udalosťou je v režime Bruselského dohovoru z r. 1963 k dispozícii finančná masa v rozsahu 300.000.000 zvláštnych práv čerpania (
Special Drawing Rights, SDR
). Poškodené subjekty z Portugalska a z Grécka, ktoré sú signatármi Parížskeho dohovoru z r. 1960, avšak nepodpísali Bruselský dohovor z r. 1963, budú môcť taktiež uplatniť svoje nároky pred príslušným francúzskym súdom, ale za podmienky, že škody budú nahradené len do limitu, ktorý francúzska legislatíva stanovila ako limit zodpovednosti licencovaného subjektu.68)
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

Registrácia Prihlásenie

Vydanie Právny obzor 2/2009

Zobraziť aktuálne vydanie

Archív Právny obzor

Staršie ročníky

Rubriky

Najpoužívanejšie kľúčové slová

Zoznam kľúčových slov