Simulovaný právny úkon ako actus contra legem v pracovnom práve

The author analyzes the simulation and dissimulation, the effects of these two factors and the possibility of substitution with other labour law tasks. In the introduction the author presents historical origin of the employment contract and follows the legal concept of dependent work. In the interpretation of the essential characteristics of dependent work examines the distinction between essential characteristics of dependent work and its consequences. Subsequently author analyzes the simulation of legal acts and its legal consequences depending on the type of simulation as unilateral and mutlilateral simulation. Explains the process of dissimulation and the particular conditions under which the act is recognized as valid. Finally the author proposes improvements of employment legislation through a number of solutions that may eventually eliminate the undesirable condition of replacement labor relations based on dependent work.

V prípade zastierania pracovných vzťahov inými druhmi právnych vzťahov s cieľom zakryť skutočné právne postavenie zamestnanca, jednotlivci síce vykonávajú závislú prácu, ale ich právny vzťah je označený za iný typ zmluvy, než aký vo svojom spektre možností ponúkajú pracovnoprávne predpisy. Na scéne sa potom objavujú atypické vzťahy označené za nepracovné, znamenajúce vytlačenie spod predpisov pracovného práva tie vzťahy, kde ide čisto o závislú prácu. Úzus zastierania pracovnoprávnych vzťahov nepracovnými právnymi vzťahmi sa prehlbuje vo svojej aktuálnosti, čo možno dôvodiť práve z ochranárskej povahy pracovného práva prostredníctvom rigidného a kogentného charakteru pracovného kódexu. Riešenia môžeme nájsť v podobe zefektívnenia Zákonníka práce, aby odrážal nové tendencie spoločenského vývoja v zmysle súkromnoprávnej zásady "toľko kogentnosti, koľko je nevyhnutné a toľko dispozitívnosti, koľko je len možné".

Už v období rímskeho práva existovali nájom pracovnej sily a úprava pracovnej zmluvy, ktorá sa považovala za súkromnoprávnu zmluvu vzišlú zo súkromného práva medzi národmi ().¹⁾ Ulpianus súkromné právo (tiež ) rozdelil na právo prirodzené (), právo medzi národmi () a právo civilné (). Hermogenianus pracovnú zmluvu zaradil za zmluvu vzišlú zo súkromného práva a nie zo súkromného práva .²⁾ Okrem iného pracovné zvyklosti boli v jednotlivých národoch sebe navzájom podobné a na základe tejto podobnosti jedni (napr. plebejci) mohli slúžiť iným (napr. rimanom-patricijom). Išlo o práce obyčajné () podriadené pod zmluvnú úpravu , vďaka ktorej pre mohol vykonávať prácu za peňažitú mzdu.³⁾ Poskytovanie vyšších služieb () ako napr. vyučenie a činnosť architektov, advokátov alebo lekárov, nebolo podriadené pod rovnakú zmluvnú úpravu.⁴⁾ Byť platený totiž nebolo hodné cti slobodného muža.⁵⁾ Prácu na základe tohto zmluvného vzťahu nevykonávali občania Ríma, ale len otroci, pretože použitie neslobodného človeka na výkon (nižšej) práce bolo prirovnané k užívaniu veci. Pre tak platili rovnaké zásady ako pri nájme veci.⁶⁾ V tých časoch sa položili počiatky pracovného práva založeného viac-menej na obyčaji a ako Hermogenianus vyjadril, odlišné od odvetvia práva občianskeho (práva medzi občanmi). Ulpianus rozdelil právo na verejné (), ktoré je na prospech štátu, a súkromné () na prospech jednotlivcov.⁷⁾ Nepochybne, dôvod vzniku moderného pracovného práva bol v ochrane slabšej strany na prospech jednotlivcov, aby silnejší nemohol všetko. V neskoršom období sa ukázalo, že z práce má prospech tiež samotný štát, pretože vznik pracovného pomeru indikuje vznik povinnosti v oblasti odvodov do poistných a daňových systémov. Pracovné právo okrem pracovnej zmluvy začalo upravovať aj pracovnoprávny vzťah medzi stranami pracovnej zmluvy vyjadrením ich práv a povinností a neskoršie kogentne vymedzilo právne pojmy prostredníctvom jednotného kódexu.

Zákonník práce (ďalej len "Zákonník") od novely č.348/2007 Z.z. prvýkrát pozitívne vymedzil pojem závislej práce,⁸⁾ ktorá je základným znakom pracovného pomeru. Za závislú prácu považujeme prácu vykonávanú vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,⁹⁾ osobne zamestnancom pre zamestnávateľa,¹⁰⁾ podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene,¹¹⁾ v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, za mzdu alebo odmenu. V Českej republike podľa § 2 ods. 1 Zákonníka práce č. 262/2006 Sb. závislá práca je charakterizovaná prvými štyrmi znakmi. Následne v § 2 ods. 2 český zákonodarca dodatočne určuje podmienky závislej práce, medzi ktoré okrem iných zaradil aj tie znaky závislej práce, ktoré náš zákonodarca považuje za základné charakteristiky, a to výkon závislej práce za mzdu, plat alebo odmenu a v pracovnej dobe. Vyvstáva otázka, či možno výkon práce za mzdu alebo odmenu považovať za znak závislej práce alebo len za jej následok. Odpoveď môžeme nájsť ako výslednicu indikátorov, ktoré znemožňujú vyvodiť kladný právny záver. Negatívny argument by mohol vzísť zo skutočnosti, že by nešlo o závislú prácu, ak by zamestnanec síce vykonával prácu zhodnú so znakmi závislej práce s výnimkou charakteristiky za mzdu alebo odmenu. Zamestnanec najmä pri faktickom pracovnom vzťahu častokrát nemusí mať vedomosť o tom, koľko mu zamestnávateľ za prácu zaplatí, pretože sa na odplate¹²⁾ nedohodli, a preto dobromyseľne predpokladá, že mu zaplatí. Možno oprávnene usúdiť, že pri naplnení všetkých ostatných charakteristík závislej práce je charakteristika výkonu práce za mzdu alebo odmenu menej závažným znakom, prípadne je len jej následkom, a to aj napriek skutočnosti jeho zaradenia medzi základné znaky, ktoré na to, aby sme mohli hovoriť o závislej práci, musia byť obsiahnuté v pracovnej činnosti súčasne. Z toho dôvodíme, že aj pri absencii uvedeného znaku by sme naďalej mohli tvrdiť, že ide o závislú prácu, na základe ktorej patrí zamestnancovi mzda či odmena. Uvedené zákonodarné riešenie je plne legitímne v súlade s Odporúčaním Medzinárodnej organizácie práce č.198 o pracovnom pomere, ktoré uvádza až štrnásť ukazovateľov identifikácie pracovného pomeru, z ktorých nie každý má rovnakú závažnosť. Nedostatkom pracovnoprávnej úpravy pojmu závislá práca v Slovenskej republike, podľa nášho názoru, je chýbajúca diferenciácia medzi právnymi znakmi závislej práce a doplnkovými znakmi závislej práce (resp. podmienkami závislej práce) takým spôsobom, ako je to napríklad v pracovnoprávnej úprave Českej republiky v § 2 Zákonníka práce.¹³⁾ Uvedeným poukazujeme tiež na právnu úpravu podstatných znakov pracovnej zmluvy, medzi ktoré zaraďujeme aj dohodu o mzdových podmienkach. Podľa § 34 ods. 1 Zákonníka práce Českej republiky podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy nie sú ani mzdové podmienky. Pri znížení výpočtu podstatných znakov pracovnej zmluvy sa žiada právne upraviť a odlíšiť dobrovoľnícku pomoc od závislej práce podľa ustanovení Zákonníka práce.

S účinnosťou od 1. apríla 2002 celkom nový Zákonník práce vyjadril vzťah subsidiarity k Občianskemu zákonníku ako k . Na základe vzťahu subsidiarity právny úkon, ktorého predmetom bude výkon právom reprobovanej práce alebo práce, ktorá nie je v súlade s dobrými mravmi, absolútne neplatný. Absolútne neplatný je tiež úkon urobený predstierane, keď účastníci predstierajú uzavretie zmluvy, ale pritom ich vôľa nesmeruje k uzavretiu zmluvy.¹⁴⁾ Uvedené konanie osôb by nemohlo vyvolať žiadne právne následky, pretože tie nemôžu vzniknúť z obojstranne simulovaných absolútne neplatných právnych úkonov. Rozdielna bude situácia, pokiaľ by zmluvné strany chceli nepracovnou zmluvou vedome zastrieť pracovnoprávny vzťah, ktorého základnou charakteristikou je závislá práca. Išlo by o zastretý právny úkon a bolo by nutné naň subsidiárne aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 41a ods. 2. Právo je ochotné uznať platnosť iného zastretého právneho úkonu za predpokladu, že práve ten je tým právnym úkonom, ktorý subjekty mali uzavrieť a sú splnené všetky jeho náležitosti ().¹⁵⁾ Právny úkon ako subjektívna právna skutočnosť navonok prejavujúca vôľu zmluvných strán smerujúcu k určitým právnym následkom, ktoré právne predpisy s týmto prejavom vôle spájajú, nesmie byť alebo ¹⁶⁾ alebo . V opačnom prípade takému nedovolenému úkonu prisudzujeme prívlastok absolútne neplatného úkonu. Neplatný právny úkon obsahujúci náležitosti iného právneho úkonu zostáva sám osebe neplatným na rozdiel od konvalidácie alebo ratihabície.¹⁷⁾ Pri ratihabícii dodatočným schválením neplatnosti právneho úkonu sa jeho neplatnosť napraví, zatiaľ kým pri obojstrannej simulácii a konverzii pôvodne neplatný úkon zostane i naďalej neplatným, ale prejav vôle sa môže za určitých podmienok považovať za iný platný právny úkon.