Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Úskalia erga omnes účinkov rozsudku v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach

V prvom tohtoročnom čísle tohto časopisu sa Mgr. Dominika Zavadová venovala konaniu o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Súhlasíme s názorom spomínanej autorky, že úprava abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach de lege lata vyvoláva viac otázok ako odpovedí, preto chceme v nasledujúcom príspevku na ňu nadviazať a konkrétne bližšie rozvinúť problematiku účinkov rozsudku v tomto type konania.

Úskalia erga omnes účinkov rozsudku v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach
Mgr.
Marek
Maslák
interný doktorand na Katedre občianskeho a obchodného práva Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
1. Rozsudok záväzný
erga omnes
Cieľom1) predkladaného príspevku je výklad § 306 Civilného sporového poriadku,2) podľa ktorého: "
Výrok právoplatného rozsudku podľa § 305 je záväzný pre každého."
Citované ustanovenie je koncipované veľmi jednoznačne, no jeho dôsledky sú viac ako nejasné. Práve problematickým otázkam, ktoré vyvolávajú dôsledky jeho aplikácie, sa budeme v ďalšom texte venovať.
Dôsledky aplikačného uplatnenia § 306 CSP môžu byť ďalekosiahle, možno povedať, že až zasahujúce do nášho zažitého právnického myslenia. O tom, že zžitie aplikačnej praxe s konaním o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach je v počiatkoch, svedčí aj fakt, že dosiaľ (aspoň podľa našich vedomostí) neexistuje konečný rozsudok v tomto type konania (čo vzhľadom na krátku účinnosť nových procesných kódexov nie je prekvapením), no Najvyšší súd SR už riešil niekoľko prípadov ohľadom sporov o príslušnosť, keď okresné súdy postúpili veci v individuál­nych spotrebiteľských sporoch, v ktorých sa jednotliví spotrebitelia domáhali určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, na prejednanie kauzálne príslušným súdom v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (t.j. Krajskému súdu v Bratislave, Krajskému súdu v Banskej Bystrici, resp. Krajskému súdu v Košiciach).3) Uvedené naznačuje nepochopenie podstaty ochrany kolektívnych práv spotrebiteľov prostredníctvom § 301 až 306 CSP.
Ak Civilný sporový poriadok v § 306 ustanovuje, že výrok právoplatného rozsudku v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach je záväzný pre každého, vyvoláva to nasledujúce otázky, ktoré je potrebné bližšie rozobrať. Teda, ak sú účinky rozsudku v tomto type konania
erga omnes
, znamená to, že:
-
Je súd rozhodujúci o individuálnej žalobe spotrebiteľa domáhajúceho sa plnenia voči dodávateľovi na základe totožnej (príp. obsahovo zhodnej) zmluvnej podmienky (resp. obchodnej praktiky), ktorá už bola vyhlásená za neprijateľnú (resp. nekalú) v konaní o abstraktnej kontrole, viazaný rozsudkom vyhláseným v konaní o abstraktnej kontrole?
-
Je rozsudok v konaní o abstraktnej kontrole
res iudicata
pre súd rozhodujúci o individuálnej žalobe spotrebiteľa, ktorým žiada určiť neprijateľnosť totožnej (príp. obsahovo zhodnej) zmluvnej podmienky, ktorá už bola vyhlásená za neprijateľnú v konaní o abstraktnej kontrole?
-
Môže každý z dotknutých spotrebiteľov navrhnúť výkon takéhoto rozsudku?
-
Je záväzný aj pre tých dodávateľov, ktorí používajú totožnú (resp. obsahovo zhodnú) zmluvnú podmienku, resp. obchodnú praktiku, ktorá bola vyhlásená za neprijateľnú (resp. nekalú), ale neboli stranou konania o abstraktnej kontrole?
-
Je záväzný pre správne orgány, ktoré tiež abstraktne skúmajú neprijateľnosť zmluvných podmienok, resp. nekalosť obchodných praktík?
-
Má rovnakú záväznosť aj zamietavý rozsudok v rámci abstraktnej kontroly?
2. Určenie neprijateľnosti mluvnej podmienky v spotrebiteľskom spore podľa § 298 CSP a dôsledky takéhoto určenia
Pre správne pochopenie podstaty abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach je, podľa nášho názoru, nevyhnutné neopomenúť § 298 CSP a § 53a OZ.4) Práve § 53a OZ, ktorý bol prijatý novelou uskutočnenou zákonom č. 575/2009 Z.z. účinným od 1. marca 2010, zaviedol do nášho právneho poriadku ochranu pred sústavným používaním neprijateľných zmluvných podmienok a došlo tak k riadnej implementácii čl. 7 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len "smernica o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách"). Podľa tohto § 53a OZ ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti, pričom spotrebiteľská zmluva sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je bežné, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje (resp. určil neplatnosť ustanovenia vo všeobecných obchodných podmienkach), alebo nepriznal dodávateľovi plnenie na základe takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, alebo ak dodávateľovi súd na základe takejto podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, dodávateľ je povinný zdržať sa používania totožnej, ako aj obsahovo zhodnej podmienky v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi
pro futuro
.5)
Odrazom tohto hmotnoprávneho ustanovenia bol v procesnej rovine v súčasnosti už neúčinný § 153 ods. 4 OSP,6) ktorý bol prevzatý aj do Civilného sporového poriadku prostredníctvom § 298 ods. 2. Ustanovenie § 298 CSP umožňuje (ods. 1), resp. aj ukladá povinnosť (ods. 2) súdom, aby v individuálnych spotrebiteľských sporoch vyhlásili vo výroku znenie neprijateľnej, a teda neplatnej zmluvnej podmienky. Parafrázujúc § 298 ods. 2 CSP, súd má povinnosť uviesť vo výroku rozsudku znenie zmluvnej podmienky, ak určil jej neplatnosť, dodávateľovi nepriznal plnenie na jej základe alebo mu na jej základe uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Naproti tomu, § 298 ods. 1 CSP sa týka prípadov, keď súd aj bez návrhu vysloví, že určitá zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná. To znamená, že súd má možnosť preskúmať celý obsah spotrebiteľskej zmluvy, ako aj dokumentov s ňou súvisiacich bez ohľadu na to, či sú konkrétne zmluvné ustanovenia relevantné pre konanie vo veci samej. Ak tak však súd už urobí, potom má povinnosť uviesť znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky aj vo výroku rozsudku.
Prijatím § 53a OZ sa zákonodarca snažil naplniť cieľ v podobe ochrany pred sústavným používaním neprijateľných podmienok, a zároveň ponechať účinky rozsudku
inter partes
. Zaujímavo to vystihol Fekete, keď uviedol, že § 53a OZ nahrádza "
možnosť zavedenia hromadnej žaloby, pričom naďalej platí, že súdne rozhodnutie je záväzné iba pre účastníkov konania
"7). Alebo, ako uvádza Budjač, § 53a OZ "
predstavuje regulatív hmotnoprávneho zákazu používania judikovaných neprijateľných zmluvných podmienok
"8). Môžeme teda povedať, že znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky vo výroku rozsudku nebude záväzné pre iný súd rozhodujúci v individuálnom spotrebiteľskom spore, v ktorom by sa vyskytla totožná (resp. obsahovo totožná) zmluvná podmienka ako tá, ktorá už bola judikovaná vo výroku rozsudku v inom spotrebiteľskom spore s rovnakým dodávateľom. No súd rozhodujúci v tomto ďalšom spotrebiteľskom spore má zjednodušenú situáciu v tom, že ak neexistujú osobitné konkrétne okolnosti prípadu, ktoré by neprijateľnosť vylučovali, súd bude vychádzať z toho, že predmetná zmluvná podmienka je neprijateľná a žalobu dodávateľa zamietne, resp. na jej základe môže priznať plnenie spotrebiteľovi, ktorý sa ho domáha na základe takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Táto úprava v zásade nespôsobuje problémy, hoci pre jej vyššiu efektívnosť treba určite odporučiť, aby sa zaviedol verejný zoznam judikovaných neprijateľných zmluvných podmienok.9) Tento zoznam má nenahraditeľnú úlohu pre súdy rozhodujúce o žalobách v individuálnych spotrebiteľských sporoch, keďže v súčasnosti súd nemusí vedieť o tom, že iný súd už tú-ktorú zmluvnú podmienku dodávateľa judikoval ako neprijateľnú, a teda neplatnú vo výroku rozsudku. V súčasnom stave
de lege lata
tak môže nastať situácia, ktorú popisuje aj Budjač, a to, že dodávateľ žaluje o plnenie na základe rovnakej neprijateľnej podmienky ako tej, ktorá už bola judikovaná v individuálnom spore, ktorej bol stranou, pričom sa spolieha na to, že iný súd nebude mať vedomosť o judikovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky a prípadne že mu na základe nej prizná plnenie, pričom následne v ďalších spotrebiteľských sporoch môže tento konkrétny dodávateľ založiť argumentáciu na priznaní plnenia súdom na základe takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.10) Treba však uviesť, že dodávateľ môže mať legitímne právo na podanie takýchto žalôb, keďže v iných prípadoch môže ísť o iné okolnosti prípadu, a teda môže dôjsť k rozdielom vo vzťahu k posúdeniu prípadnej neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
Pagáč vyslovuje odvážnu tézu, a to, že po prijatí Civilného sporového poriadku sa vo vzťahu k individuálnym spotrebiteľským sporom stal § 53a OZ obsolétnym, pričom ho možno aplikovať len na prípady, v ktorých bola neprijateľnosť zmluvnej podmienky určená v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Uvedené tvrdenie odvodzuje na základe toho, že § 53a OZ je nesúladný so skôr uvedeným § 298 CSP v spojitosti s § 228 CSP, ktorý upravuje subjektívnu záväznosť rozsudku, pričom dodáva, že adekvátnym a účinným prostriedkom na prevenciu neustáleho používania neprijateľných zmluvných podmienok je práve konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach.11) Ak by sme prijali jeho záver, vo vzťahu k prijatiu konania o abstraktnej kontrole by sme sa mohli pýtať, či v porovnaní s doterajšou úpravou je jeho prínos dostatočný. S názorom Pagáča sa nestotožňujeme, pričom, ako sme skôr uviedli, máme za to, že § 53a OZ nie je v rozpore so subjektívnou záväznosťou rozsudku v spotrebiteľských sporoch, hoci by sa tak mohlo zdať.
Ak by § 53a OZ pre svoje uplatnenie vyžadoval
erga omnes
účinky rozsudku, pre súdy rozhodujúce v individuálnych spotrebiteľských sporoch daného dodávateľa by bolo judikovanie neprijateľnosti zmluvnej podmienky záväzné, čo by nebolo právne prijateľné, keďže každý spotrebiteľský spor môže mať svoje konkrétne okolnosti prípadu, ktoré je potrebné vziať do úvahy. Takýmto výkladom by došlo k porušeniu práva dodávateľov na súdnu ochranu. Ustanovenie § 53a OZ je práve príznačné tým, že vytvára zaujímavú konštrukciu, keď na jednej strane je jeho cieľom zabránenie súvislému uplatňovaniu neprijateľných zmluvných podmienok a na druhej strane priamo nezasahuje do
inter partes
účinkov rozsudku, ale vytvára hmotnoprávnu povinnosť dodávateľa
pro futuro
. Preto aj keď sa bude dodávateľ na základe už raz judikovanej neprijateľnej podmienky domáhať plnenia v inom individuálnom spotrebiteľskom spore, pre súd rozhodujúci o tom spore nebude výrok, v ktorom bola judikovaná neprijateľná podmienka, záväzný, ale bude z neho vychádzať, ak konkrétne okolnosti prípadu jeho neprijateľnosť nevylúčia. Takisto, ak sa bude ďalší spotrebiteľ domáhať plnenia na základe takejto už raz judikovanej neprijateľnej podmienky pri inom spotrebiteľovi, no u toho istého dodávateľa, súd bude prihliadať na judikovanie neprijateľnosti, ale nebude týmto judikovaním viazaný (vzhľadom na možné rozdielne konkrétne okolnosti týchto individuálnych spotrebiteľských prípadov).
Je však otázne, či by išlo o judikovanie neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 298 CSP
res iudicata
pre individuálnu žalobu iného spotrebiteľa voči totožnému dodávateľovi o určenie neprijateľnosti totožnej (resp. obsahovo zhodnej) zmluvnej podmienky, aká už bola judikovaná (teda spotrebiteľ by sa nedomáhal ničoho iného, t.j. žiadneho plnenia, okrem určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky). Čo sa týka obsahovo zhodnej podmienky, máme za to, že pre súd by táto situácia nebola prekážkou rozsúde
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).