Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti označenej v žalobe.
Žalobkyňa na odôvodnenie žaloby uvádzala, že v zmysle kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela 4. februára 2002 (ďalej len "kúpna zmluva") s pôvodným žalovaným (ďalej len "kupujúci") predala kupujúcemu za kúpnu cenu 254 225 Sk byt spolu s prislúchajúcim podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu ako aj s podielom na zastavanom pozemku (predmet požadovaného určenia špecifikovala v žalobe - ďalej súhrnne len "byt"). Pri uzavretí kúpnej zmluvy konala ale v omyle vyvolanom kupujúcim, preto je kúpna zmluva neplatná. Ako druhý dôvod jej neplatnosti uvádzala rozpor s dobrými mravmi.
Okresný súd (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom zo 16. augusta 2017 určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou bytu.
Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa pri uzatváraní kúpnej zmluvy konala v omyle, ktorý vyvolal kupujúci. Podľa názoru súdu cieľom kupujúceho nebolo zabezpečiť svoju pohľadávku voči predávajúcej (ako tvrdil), ale získať byt do vlastníctva čo najjednoduchším spôsobom, aj za cenu uvedenia žalobkyne do omylu. Pri skúmaní, či sa konanie kupujúceho nepriečilo dobrým mravom, vzal súd na zreteľ hrubý nepomer medzi "dohodnutou kúpnou cenou" a tým, čo kupujúci skutočne získal. Z jeho strany išlo o konanie, ktoré hrubým spôsobom porušuje obvyklé, spoločnosťou tolerované spôsoby správania sa a preto nemôže požívať právnu ochranu. Podľa názoru súdu konanie kupujúceho pred a pri uzatváraní kúpnej zmluvy (aj s ohľadom na to, že byt následne predal za štvornásobok kúpnej ceny) bolo v rozpore s dobrými mravmi, čoho následkom je absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy. K otázke vplyvu neplatnosti tohto právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR (ďalej aj "ústavný súd") sp. zn. I. ÚS 50/2010, v zmysle ktorého ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu predaja a v prípade jeho ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Súd prvej inštancie zdôraznil, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva a len samou skutočnosťou, že žalovaná konala v dobrej viere v správnosť zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností, sa nemohla stať vlastníčkou sporného bytu. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie uzavrel, že kúpna zmluva je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka(ďalej aj "OZ"), v dôsledku čoho neprešlo vlastnícke právo na kupujúceho a ďalších nadobúdateľov, a teda ani na žalovanú.
Krajský súd (ďalej len "odvolací súd") na odvolanie žalovanej rozsudkom z 13. marca 2019 napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol.