Generálne klauzuly v procese aplikácie práva

General clauses can be characterized as general provisions using uncertain and flexible language to regulate fundamental elements of some legal concepts. These are usually connected with a demonstrative list of the most often existing situations. Legal theory identifies several problems dealt with general clauses within the process of interpretation and following application of law. Pursuant to the same approach to application of general clauses by judicial or public bodies within the process of law application, the author divides chosen general clauses to three possible groups. The first group is represented by the general clause of unnjust enrichment which bodies of law application constantly apply only as a principle. General clauses of unfair commercial practices or unfair contract terms and general clause of liability arising out of damage are applied independently in that cases which are not covered by special provisions. Relations between general and special provisions of this group can be explained by the rule . The last focuses on the general clauses which have an ambiguous application postition, e.g. the general clause of unfair competition or general clause of abuse the dominant position. These general clauses not only establish fundamental elements of some legal concepts but also its applying is necessary prerequisite for defining such actions as unfair or abusing by its special provisions. The above mentioned general clauses is problematic issues in the process of law application because there are doubts about the relations between general and special provisions. To eliminate that problems it is necessary to interpret them by all possible and convenient methods.

Pri aplikácii práva sa možno stretnúť s prípadmi, keď pri rozhodovaní nie je možné vychádzať len z písaného práva. Tieto situácie Hart označil ako otvorenú textúru práva. Zákonodarca pri tvorbe práva počíta aj s nepredvídateľnými situáciami, ktoré nemožno obsiahnuť presným jazykovým vyjadrením. Prípady nedostatočnej prísnosti jazyka otvárajú priestor pre všeobecné normy, ktorých použitie však čelí dvom navzájom súvisiacim relatívnym prekážkam - neznalosť skutočnosti a neurčitý cieľ.¹⁾ Tieto relatívne prekážky sa dajú práve prostredníctvom správnej interpretácie a následnej aplikácie prekonať. Kramer definuje generálne klauzuly ako normy obsahujúce skutkovú podstatu vykazujúcu určitý stupeň vedomej kvalifikovanej vágnosti, ktoré predstavujú základ právnej úpravy a vzťahujú sa na určité spoločenské hodnoty.²⁾ Takto všeobecne koncipované normy je možné vidieť v dvoch rovinách - v legislatívnej (technickej) rovine a v rovine normatívnej.³⁾ Generálne klauzuly v zmysle legislatívneho chápania sú všeobecné ustanovenia systematicky zaradené na začiatok úpravy určitého právneho inštitútu, pričom obsahovo vyjadrujú jeho základnú (všeobecnú) úpravu a sú spojené s osobitnými skutkovými podstatami. Podľa normatívneho chápania generálnych klauzúl ide o právny koncept s takým stupňom neurčitosti jazyka, ktorým zákonodarca oprávňuje orgán aplikácie práva do určitej miery tvoriť právo v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Interpretácia generálnej klauzuly v normatívnom slova zmysle teda vyžaduje, aby orgán aplikujúci právo neostal len pri výklade slov obsiahnutých v generálnej klauzule (platí to rovnako aj pri interpretácii "klasických" právnych noriem), ale aby odhalil širší rozsah právnej regulácie s využitím všetkých interpretačných metód.

Hlavnou funkciou (ale aj výhodou) generálnych klauzúl je predovšetkým zachovávať určitý stupeň prispôsobivosti práva. Vzhľadom na ich flexibilitu tieto všeobecné ustanovenia (normy) plnia dvojakú funkciu. Jednak sú určené na vymedzenie základných znakov určitého konania, zároveň však postihujú aj zostatkové konania, ktoré právo vyslovene neupravuje v osobitných skutkových podstatách. Nevýhodou takto všeobecne formulovaných právnych noriem je možnosť rozdielnej interpretácie a následnej aplikácie generálnych klauzúl na konkrétne prípady. Orgány aplikujúce právo aj napriek všeobecnosti jazyka generálne klauzuly "len" interpretujú, vecne však často tento proces zodpovedá skôr dotváraniu práva.⁴⁾ Flexibilita generálnych klauzúl je spojená nielen s jazykovým vyjadrením, ale tiež so spôsobmi, akými orgán interpretuje a aplikuje právo. Kombinácia všetkých interpretačných metód, pokiaľ je ich použitie efektívne a vhodné v danom prípade, je pre konkretizáciu generálnej klauzuly nevyhnutným postupom.⁵⁾ Následná aplikácia však musí byť obmedzená podľa Bydlinského hranicou platného práva, a to v tom zmysle, že použitie generálnej klauzuly nesmie viesť k výsledkom, ktoré sú v rozpore s jasným úmyslom zákonodarcu pri precíznejších úpravách osobitných skutkových podstát.

Okrem chápania generálnych klauzúl ako skutkových podstát právny poriadok obsahuje aj iné normy, označované doktrínou ako generálne klauzuly, ktoré rovnako postihujú zostatkové konania, napr. zákaz konania v rozpore s dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom a pod. Tieto však nebývajú spájané s osobitnými skutkovými podstatami. Na účely tohto príspevku budeme pod generálnou klauzulou rozumieť takú právnu normu upravujúcu všeobecné znaky určitého právneho inštitútu, ktorú je možné primárne alebo sekundárne aplikovať na prípady zostatkového konania, neupravené osobitnými skutkovými podstatami, s ktorými je táto generálna klauzula spojená. Orgány aplikujúce právo pri výklade a aplikácii generálnych klauzúl m