Anotácia
Príspevok sa zaoberá vývojom názorov na odškodňovanie nemajetkovej ujmy tretím osobám (blízkym zomrelého) v judikatúre súdov.
Annotation
The article deals with the development of opinions on compensation for non-pecuniary damage to third parties (close to the deceased) in the case law of the courts.
Kľúčové slová
Smrť blízkej osoby, nemajetková ujma
Key words
Death of a loved one, non-pecuniary damage
I. Všeobecne o náhrade náhrady nemajetkovej ujmy tretím osobám
Právne pravidlá prijaté na riešenie zodpovednosti za škodu spravidla ustanovujú, že škodca je povinný nahradiť škodu, ktorú inému spôsobil zavineným protiprávnym konaním.
1)
Pravidlo obdobné francúzskemu Code Civil možno nájsť aj v nemeckom BGB (§ 823 ods. 1)
2)
a podobne vyznieva aj ustanovenie § 420 ods. 1 slovenského Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb., v znení neskorších predpisov, ďalej „OZ") o tom, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti s tým, že zodpovednosti sa môže zbaviť, ak preukáže, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3).
Aj keď to nebýva priamo vyjadrené, uvedené zákonné formulácie sú odrazom rímskoprávneho maxima „
casum sentit dominus
",
3)
ktoré sa interpretuje tak, že ujmu prvotne znáša ten, komu vznikla. Podobné pravidlo sa presadilo aj v krajinách, kde nedošlo k recepcii rímskeho práva. Aj podľa Common law, „škodu treba ponechať tam, kde vznikla („
let the loss lie where it falls
")
4)
s tým, že ak existujú pádne dôvody („
sound and cogent reasons
"),
5)
škoda sa pričíta osobe, ktorá škodu spôsobila. Príklon k zásade „
casum
" je prejavom korektívnej (vyrovnávajúcej) spravodlivosti. Tam, kde sa naopak ako východisko preferuje princíp „
neminem leadere
", ide o podporu distributívnej (rozdeľovacej) spravodlivosti, odlišnej v tom, že dôvodom pričítania škody škodcovi je jeho protiprávne konanie. Tento prístup teda viac uprednostňuje ochranu poškodených.Rozhodovanie o náhrade nemajetkovej ujmy osobám, ktoré neboli priamo zasiahnuté protiprávnym konaním škodcu (škodnou udalosťou) je ukážkou hľadania, nachádzania a zdôvodňovania pádnych dôvodov, prečo ujmu, ktorú nemožno oceniť odkazom na trhové ceny (
non-pecuniary loss
) by mal znášať pôvodca protiprávneho konania aj voči tretím osobám. Právne poriadky dlhodobo odmietali priznať náhradu nemajetkovej ujmy osobám mimo okruh osôb priamo poškodených a výnimkou nebolo ani právo platné na území bývalého Československa. Pôvodné písané právo (Všeobecný občiansky zákonník platný počas tzv. právneho dualizmu v prvej Československej republike na území dnešnej Českej republiky) neumožňovalo súdom vyhovieť žalobám o náhradu čisto psychickej bolesti, ktorou sa rozumeli stavy vyvolané nie priamo poruchou zdravia a chorobným stavom, ale také, ktoré vznikajú zo vzdialenejších účinkov pôsobiacich na myseľ, ako napríklad zármutok, bezútešnosť, pokles mysle a pod. Bolesti hlavy, závrate, mdloby a celková telesná slabosť sa považovali za príznaky chorobného stavu, a to bez ohľadu na to, že sa nedajú objektívne preukázať zmenami na tele poškodeného (Rv I 724/25).Príkladom interpretácie a aplikácie vtedajšieho práva je rozsudok z roku 1928 (Rv II 549/28). Podľa uvedeného rozhodnutia súdu, matka dieťaťa nemá nárok na náhradu duševných útrap v dôsledku usmrtenia dieťaťa strojovým zariadením žalovaného. Žalobca má síce nárok na náhradu všetkých nákladov, ktoré boli usmrtením dieťaťa priamo podmienené (náklady na pohreb), nie však na náhradu iných nákladov, ktoré neboli podmienené smrťou dieťaťa. Ochorenie matky nebolo podľa súdu spôsobené priamo ani nepriamo pôsobením stroja, ale „
událostí nastavší po úrazu, zprávou o usmrcení dítěte ...
". Súd nepriznal náhrady za duševné útrapy matke dieťaťa, pretože „
náhrady za hoře, zármutek a lítost způsobené usmrcením někoho osobě třetí občanský zákon nezná
" a keďže „
občanský zákon neposkytuje náhradu za duševní útrapy a za poškození, jež vznikla jen z takovýchto útrap, ani poškozenému samému, tím méně osobě třetí.
" Nemožno prehliadať, že súd sa zaoberal aj osobnou dispozíciou matky, ktorá „
jakožto osoba tělesně gracilní a duševně jemně založená z duševní rozčilenosti nad usmrcením dítěte utrpěla nervový šok a onemocněla
".Vládny návrh Občianskeho zákonníka z roku 1937, ktorým sa mala odstrániť dualita právnych režimov súkromného právo v rámci Československa sa zmieňoval o náhrade za duševné útrapy. Ustanovenie § 1157 vládneho návrhu uvádzalo, že „
bolestem poškodzeného se rovnají jeho duševní útrapy
". V dôvodovej správe sa k § 1166 (obmedzenie osobnej slobody) uvádzalo, že „
bolestné znamená náhradu imateriální škody, neboť jest určeno k tomu, aby vyvažovalo tělesné i duševní útrapy poškodzeného
". Zákon však nijakým spôsobom neupravoval takéto nároky tretích osôb.Ustanovenia Občianskeho zákonníka z roku 1950 (zák. č. 141/1950 Zb.), týkajúce sa záväzkov na náhradu škody primárne sledovali náhradu majetkovej hmotnej škody spôsobenej na socialistickom alebo osobnom vlastníctve; novej úprave bol pojem imateriálnej škody cudzí a tak duševná či iná životná nehmotná ujma sa nenahradzovala.
6)
Nemajetková škoda mala byť chránená ustanoveniami predpisov iných právnych odvetví, a to hlavne trestným a správnym právom.
7)
Treba zdôrazniť, že podľa socialistickej náuky, bolo aj bolestné považované za náhradu hmotnej škody. Cieľom bolo poskytnúť poškodenému prostriedky na to, aby si mohol zaobstarať pôžitky, ktoré primerane vyvážia jeho vytrpené fyzické bolesti, nie však duševné útrapy.
8)
Po prijatí Občianskeho zákonníka z roku 1964 (zák. č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení) sa pre odškodňovanie nemajetkovej ujmy, spôsobenej tretím osobám, stalo po d