Anotácia
Zmluvné záväzkové právo je jedným z kľúčových odvetví súkromného práva. Popri pomenovaných zmluvách, ktoré sa používajú najčastejšie a ktoré sú typovo upravené vo viacerých právnych predpisoch, sa vytvorila kategória tzv. nepomenovaných zmlúv, ktoré bezprostredne reagujú na ekonomický a hospodársky vývoj v spoločnosti. Zásada dispozičnej autonómie bola známa už v starovekom rímskom práve a v rôznych podobách sa prelínala všetkými historickými etapami zmluvného práva. S inštitútom nepomenovaných zmlúv sa stretávame aj v súčasnosti, čo je vo veľkej miere spôsobené stavom právnej úpravy súkromného práva v Slovenskej republike, ktoré už roky márne volá po svojej rekodifikácii. Mnohé moderné zmluvné záväzky, na ktoré platná právna úprava zatiaľ nereaguje (napr. lízingová zmluva, sponzorská zmluva a ďalšie), sú tak odkázané na použitie zákonnej analógie a najmä na kreativitu zmluvných strán, ktorá povýšila viaceré zaužívané (nepomenované) zmluvné vzťahy na štandardizované právne útvary.
Annotation
Contract law is one of the key branches of private law. In addition to the named contracts, which are most frequently used and are type-regulated in several legal regulations, a category of so-called unnamed contracts emerged, which directly responds to economic and business developments in society. The principle of dispositional autonomy was already known in ancient Roman law, having been present in various forms throughout all historical stages of contract law. At present, we are still encountering the institute of unnamed contracts, which is mainly due to the state of private law in the Slovak Republic, which for years has been calling in vain for its recodification. Many modern contractual obligations to which the current legislation does not yet respond (e.g., leasing contract, sponsorship contract, etc.) thus rely on the use of legal analogy and especially on the creativity of the parties, which elevated several customary (unnamed) contractual relationships to standardized legal departments.
Kľúčové slová
Nepomenované zmluvy, zmiešané zmluvy, zmluvná sloboda, analógia legis
Key words
Unnamed contracts, mixed contracts, freedom of contract, analogia legis
I. Historické konotácie
"Contractus ab initio voluntatis est, ex post facto necessitatis (C.I.4,10,5 Diocl.) (Zmluva je na začiatku vecou vôle, potom nevyhnutnosti (uzavretie zmluvy je slobodné, ale jej plnenie nie)."
1)
Použitý Cicerov citát
2)
pomerne výstižne napovedá, aký význam sa pripisoval vôli jednotlivca a jej právnej sile v systéme starovekého rímskeho práva. Nie je, prirodzene, jediným výrokom tej doby, z ktorého možno vyvodiť dôležitosť, ktorú prisudzovala zmluvám vtedajšia rímska spoločnosť (
"Zmluvné právo je prirodzené a zmluvy sú základom každej právnej spoločnosti a je v záujme štátov a spoločnosti, aby boli dodržiavané ako základná právna istota v spoločnosti."
.)
3)
Za všetky ďalšie spomenieme všeobecne známe pravidlo
"pacta sunt servanda"
(zmluvy sa musia dodržiavať)
4)
, ktoré sa pretavilo do viacerých zásad súkromného práva - najmä do zásady ekvity, zásady istoty a stability súkromnoprávnych vzťahov zásady a ďalších, ktoré sú bazálnou súčasťou súkromného práva po celé stáročia.Inštitút zmluvy a zmluvné právo vôbec, sa bezpochyby historicky formovali.
V tradičnom rímskom práve boli zmluvnými zaväzovacími dôvodmi len určité, zákonom uznané kontrakty, t.j. platil tzv.
numerus clausus
zmluvných typov, takže výmenný styk v iných zmluvných formách sa právne ani nemohol uskutočniť.
"Na tom sa v podstate nič nezmenilo ani vtedy, keď prétor priznal žalovateľnosť niektorým paktom (tzv. pacta adiecta; pacta vestita) a keď v období cisárstva boli pacta v širokej miere uznané za platné zaväzovacie dôvody (tzv. pacta legitima). Rímske právo teda poznalo len určité typické obligačné zmluvy, nepoznalo vlastne obligačnú zmluvu všeobecnej povahy
."
5)
Kategóriu inominátnych a synalagmatických kontraktov plne uznali až pojustiniánski právnici
6)
, ktorí kládli dôraz na potrebu vzájomného plnenia v zmysle
do ut des, do ut facias, facio ut des, facio ut facias.
7)
"Nepomenované zmluvy (contractus innominati), alebo aj nepomenované dohovory (conventiones sine nomine) boli dohovory zamerané na vzájomné plnenie a vznikla plnením jednej strany ("re")."
8)
"A na tomto základe vo všeobecnom rímskom práve kompilátorov vytvoril sa všeobecný pojem obligácie, všeobecný pojem obligačnej zmluvy konsenzuálnej a reálnej, nevyžadujúcej formálne a obsahové náležitosti niektorej z niekdajších typických zmlúv staršieho rímskeho práva."
9)
Medzi prvé nepomenované kontrakty patrili (i) výmena, (ii) starinárska zmluva
10)
, (iii) pokonávka, (iv) výprosa, (v) zriadenie vena odovzdaním, (vi) účelové darovanie a (vii) dohoda, ktorou sa niekomu odovzdával predmet na vyskúšanie alebo na obhliadnutie.
Vo feudálnom práve, ktorého hlavnou črtou bol lénny systém
11)
, rozvoj obligačného práva stagnoval. Dôvodom bol najmä spomenutý lénny systém, budovaný na dodržiavaní vernosti vazala voči feudálovi (a teda aj voči feudálnemu štátu), ktorý mal pre nakladanie s majetkom zavedené prísne pravidlá.
Uhorské obyčajové právo sa až do čias Verböczyho Tripatrita z roku 1514
12)
venovalo záväzkom skôr výnimočne a ak, len okrajovo. Dôvodom bol jednak zaostalý právny vývin v tejto oblasti, no nemalý vplyv na tento stav mal i všeobecný a pre súčasníkov pomerne progresívny názor, že uzatváranie záväzkov má byť celkom ponechané zmluvnej voľnosti jednotlivcov (zák. čl. 17/1486 § 1:
in obligationibus vero talis modus servatur: quod, secundum quod, se quisque obligavit... iudicium et iustitiam recipiat"
, doslovne to isté ustanovoval zák. č. 38/1492 v § 1).Obdobie priemyselných a buržoáznych revolúcií (16. - 19. storočie) vnieslo do európskeho myslenia nové rozmery. Občan už nechcel ostať "poddaným", "...
chtěl se těšit ze své svobody bez vrchnostenského poručníkování. Vznikající "občanské právo" mělo být něčím více než starým "civilním právem", mělo vstřebat ducha svobody. Ve Francii s tím v roce 1804 začal Napoleon se svým Code Civil, který se stal příkladem pro všechny Evropany. Kontinent zažil během 18. století mnohé, většinou neúspěšné, kodifikační pokusy. Nyní se mělo o zákonících pro občany uvažovat v novém duchu. Napoleonovi by bylo bývalo nejmilejší, kdyby se po celé Evropě převzala doslova francouzská kodifikace, jako se to stalo ve Vestfálsku. Na to však byla Evropa historicky a politicky příliš rozmanitá...".
13)
Liberalistické nazeranie sa tak prenieslo aj na záväzkové právo, čo sa prejavovalo najmä v tom, že na čelo úpravy celej sústavy záväzkovoprávnych pomerov sa dostala zásada všeobecnej záväznosti zmluvy, ktorá zatlačila do úzadia niekdajšie recipované právne formy výmeny, t.j. typické kontrakty
14)
.II. Pomenované vs. nepomenované zmluvy v právnom poriadku Slovenskej republiky}}