Generálne klauzuly v procese aplikácie práva

General clauses can be characterized as general provisions using uncertain and flexible language to regulate fundamental elements of some legal concepts. These are usually connected with a demonstrative list of the most often existing situations. Legal theory identifies several problems dealt with general clauses within the process of interpretation and following application of law. Pursuant to the same approach to application of general clauses by judicial or public bodies within the process of law application, the author divides chosen general clauses to three possible groups. The first group is represented by the general clause of unnjust enrichment which bodies of law application constantly apply only as a principle. General clauses of unfair commercial practices or unfair contract terms and general clause of liability arising out of damage are applied independently in that cases which are not covered by special provisions. Relations between general and special provisions of this group can be explained by the rule . The last focuses on the general clauses which have an ambiguous application postition, e.g. the general clause of unfair competition or general clause of abuse the dominant position. These general clauses not only establish fundamental elements of some legal concepts but also its applying is necessary prerequisite for defining such actions as unfair or abusing by its special provisions. The above mentioned general clauses is problematic issues in the process of law application because there are doubts about the relations between general and special provisions. To eliminate that problems it is necessary to interpret them by all possible and convenient methods.

Pri aplikácii práva sa možno stretnúť s prípadmi, keď pri rozhodovaní nie je možné vychádzať len z písaného práva. Tieto situácie Hart označil ako otvorenú textúru práva. Zákonodarca pri tvorbe práva počíta aj s nepredvídateľnými situáciami, ktoré nemožno obsiahnuť presným jazykovým vyjadrením. Prípady nedostatočnej prísnosti jazyka otvárajú priestor pre všeobecné normy, ktorých použitie však čelí dvom navzájom súvisiacim relatívnym prekážkam - neznalosť skutočnosti a neurčitý cieľ.¹⁾ Tieto relatívne prekážky sa dajú práve prostredníctvom správnej interpretácie a následnej aplikácie prekonať. Kramer definuje generálne klauzuly ako normy obsahujúce skutkovú podstatu vykazujúcu určitý stupeň vedomej kvalifikovanej vágnosti, ktoré predstavujú základ právnej úpravy a vzťahujú sa na určité spoločenské hodnoty.²⁾ Takto všeobecne koncipované normy je možné vidieť v dvoch rovinách - v legislatívnej (technickej) rovine a v rovine normatívnej.³⁾ Generálne klauzuly v zmysle legislatívneho chápania sú všeobecné ustanovenia systematicky zaradené na začiatok úpravy určitého právneho inštitútu, pričom obsahovo vyjadrujú jeho základnú (všeobecnú) úpravu a sú spojené s osobitnými skutkovými podstatami. Podľa normatívneho chápania generálnych klauzúl ide o právny koncept s takým stupňom neurčitosti jazyka, ktorým zákonodarca oprávňuje orgán aplikácie práva do určitej miery tvoriť právo v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Interpretácia generálnej klauzuly v normatívnom slova zmysle teda vyžaduje, aby orgán aplikujúci právo neostal len pri výklade slov obsiahnutých v generálnej klauzule (platí to rovnako aj pri interpretácii "klasických" právnych noriem), ale aby odhalil širší rozsah právnej regulácie s využitím všetkých interpretačných metód.

Hlavnou funkciou (ale aj výhodou) generálnych klauzúl je predovšetkým zachovávať určitý stupeň prispôsobivosti práva. Vzhľadom na ich flexibilitu tieto všeobecné ustanovenia (normy) plnia dvojakú funkciu. Jednak sú určené na vymedzenie základných znakov určitého konania, zároveň však postihujú aj zostatkové konania, ktoré právo vyslovene neupravuje v osobitných skutkových podstatách. Nevýhodou takto všeobecne formulovaných právnych noriem je možnosť rozdielnej interpretácie a následnej aplikácie generálnych klauzúl na konkrétne prípady. Orgány aplikujúce právo aj napriek všeobecnosti jazyka generálne klauzuly "len" interpretujú, vecne však často tento proces zodpovedá skôr dotváraniu práva.⁴⁾ Flexibilita generálnych klauzúl je spojená nielen s jazykovým vyjadrením, ale tiež so spôsobmi, akými orgán interpretuje a aplikuje právo. Kombinácia všetkých interpretačných metód, pokiaľ je ich použitie efektívne a vhodné v danom prípade, je pre konkretizáciu generálnej klauzuly nevyhnutným postupom.⁵⁾ Následná aplikácia však musí byť obmedzená podľa Bydlinského hranicou platného práva, a to v tom zmysle, že použitie generálnej klauzuly nesmie viesť k výsledkom, ktoré sú v rozpore s jasným úmyslom zákonodarcu pri precíznejších úpravách osobitných skutkových podstát.

Okrem chápania generálnych klauzúl ako skutkových podstát právny poriadok obsahuje aj iné normy, označované doktrínou ako generálne klauzuly, ktoré rovnako postihujú zostatkové konania, napr. zákaz konania v rozpore s dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom a pod. Tieto však nebývajú spájané s osobitnými skutkovými podstatami. Na účely tohto príspevku budeme pod generálnou klauzulou rozumieť takú právnu normu upravujúcu všeobecné znaky určitého právneho inštitútu, ktorú je možné primárne alebo sekundárne aplikovať na prípady zostatkového konania, neupravené osobitnými skutkovými podstatami, s ktorými je táto generálna klauzula spojená. Orgány aplikujúce právo pri výklade a aplikácii generálnych klauzúl majú dostatok priestoru na úvahu o hraniciach možného výkladu neurčitého pojmového vymedzenia obsiahnutého v generálnej klauzule, ako aj o jej vzťahu k špeciálnym skutkovým podstatám.

V teórii práva sa generálne klauzuly často radia k medzerám v práve.⁶⁾ Generálne klauzuly sú zaujímavým problémom, nakoľko sa z orgánu aplikujúceho právo môže stať dočasný tvorca práva. Nemožno však povedať, že orgány aplikujúce právo nahradzujú zákonodarnú moc. Naďalej generálne klauzuly interpretujú v takom rozsahu, v akom je to nevyhnutné na efektívne naplnenie zámeru zákonodarcu. . V rámci jazykového výkladu je na orgáne aplikujúcom právo, aby určil hranice neurčitosti pojmového vymedzenia generálnych klauzúl, avšak tento výklad je potrebné používať len v spojení s ďalšími metódami, nakoľko jazykový výklad má byť len prvým krokom k nájdeniu obsahu konkrétnej právnej normy.⁷⁾ V prípade generálnej klauzuly ako všeobecnej skutkovej podstaty môžu byť neurčitosť jazyka alebo jeho prílišná všeobecnosť legislatívne prekonávané spojením generálnej klauzuly s demonštratívnym výpočtom osobitných skutkových podstát. Zákonodarca adresátom noriem tak príkladmo naznačí, ktoré situácie spadajú do rozsahu generálnej klauzuly. Zároveň tým dáva interpretovi akýsi návod, akým sa má pri výklade všeobecnej skutkovej podstaty uberať a aké metódy interpretácie použiť.⁸⁾

Generálne klauzuly vzhľadom na svoju všeobecnosť môžu byť odkazom na právne princípy alebo ich vyjadrením.⁹⁾ Generálna klauzula by však mala mať dostatočne konkrétne znaky, pod ktoré by sa určité konanie dalo podradiť a aby ju následne bolo možné samostatne aplikovať ako skutkovú podstatu. Takéto jej samostatné aplikovanie však nesmie brániť realizácii iného právneho princípu alebo či nie je v rozpore s inou právnou normou.¹⁰⁾ V prípade, že sa predpoklady právnej normy nedajú zo znenia generálnej klauzuly zistiť, potom je právny princíp v nej obsiahnutý len pomôckou pri interpretácii osobitných skutkových podstát a nemožno ho samostatne aplikovať. Ani spojenie generálnej klauzuly s demonštratívnym výpočtom osobitných skutkových podstát však neznamená automatické aplikovanie všeobecnej normy v prípadoch nemožnosti aplikácie normy špeciálnej. Pre samostatnosť aplikácie generálnej klauzuly v prípadoch neupravených osobitnými skutkovými podstatami je nevyhnutné použitie viacerých interpretačných metód. Orgán aplikujúci právo sa v rámci jazykového výkladu opiera o písané právo, avšak okrem interpretácie slov obsiahnutých v generálnej klauzule je tento orgán povinný sledovať aj účel interpretovanej normy, ale tiež historické dôvody, ktoré viedli zákonodarcu k použitiu všeobecnej jazykovej formulácii normy, ako aj účel regulácie a úmysel zákonodarcu na to, aby mohol ustáliť, či je daná generálna klauzula aplikovateľná samostatne, alebo či je možné aplikovať ju len v spojení s osobitnou skutkovou podstatou.

Slovenský zákonodarca využíva generálne klauzuly ako všeobecné ustanovenia v súkromnoprávnych aj vo verejnoprávnych predpisoch. Pri aplikácii generálnych klauzúl systematicky spojených s demonštratívnymi výpočtami osobitných skutkových podstát postupujú orgány aplikujúce právo rozdielne. Táto rozdielnosť však nie je len problémom aplikácie práva, ale pramení aj z normatívneho vyjadrenia generálnych klauzúl. Konkretizovanie obsahu generálnych klauzúl pomocou všetkých interpretačných metód sa však vzťahuje na všetky generálne klauzuly a nasledujúce delenie je len príkladom spôsobov aplikácie nižšie uvedených všeobecných ustanovení.

Na účely tohto príspevku možno generálne klauzuly rozdeliť do troch skupín:

V slovenskom právnom poriadku nájdeme minimálne jednu generálnu klauzulu, ktorá je z pohľadu prevládajúcej mienky vo svojej podstate len východiskom pre aplikáciu špeciálnych skutkových podstát a jej samostatné použitie neprichádza do úvahy. Takýmto prípadom by mohla byť právna úprava bezdôvodného obohatenia. Generálna klauzula bezdôvodného obohatenia v § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka¹¹⁾ (ďalej len OZ) stanovuje, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať, pričom ide o legislatívne vyjadrenie rímskoprávnej zásady.¹²⁾ V druhom odseku § 451 a v § 454 zákon konkretizuje, čo pod bezdôvodným obohatením treba rozumieť, teda v zmysle prevládajúcej interpretácie sú v týchto ustanoveniach uvedené osobitné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia.

Vzťah medzi generálnou klauzulou a špeciálnymi ustanoveniami je v právnej vede riešený vo dvoch rovinách. V zmysle užšieho poňatia tohto vzťahu, konštantne prezentovaného aj judikatúrou, § 451 ods. 1 OZ nemá autonómny význam a je len prejavením zásady súkromného práva. Tá však bezdôvodné obohatenie nedefinuje, stanovuje len povinnosť toto obohatenie vydať. Súčasná judikatúra vychádza z rozhodnutí týkajúcich sa neoprávneného majetkového prospechu,¹³⁾ ktorý bol predchodcom inštitútu bezdôvodného obohatenia, naďalej teda deklaruje skutočnosť, že zásada existuje.¹⁴⁾ Takéto chápanie vzťahu generálnej klauzuly bezdôvodného obohat