Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

"Alea iacta est" alebo "kocky sú hodené"

Rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti zo 16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015-33, bola prelomená kľúčová zásada "Nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet" alebo "nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má".

"Alea iacta est" alebo "kocky sú hodené"
JUDr.
Zdenka
Benčíková
advokátka
I. Judikatúra Ústavného súdu Českej republiky v posudzovaní dobrej viery
1.
V rozhodovacej činnosti Ústavného súdu a Najvyššieho súdu Českej republiky prešla téma posudzovania "dobrej viery" pri nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti od nevlastníka rozsiahlou konfrontačnou "diskusiou", a tento vývoj sa uberal smerom k rozšíreniu ochrany osôb konajúcich v dobrej viere. Dobrá viera má, či presnejšia mala podľa doterajšej koncepcie právny význam len vtedy, ak tak ustanovuje či ustanovoval zákon. Občiansky zákonník, zákon č. 40/1964 Sb., v znení neskorších predpisov, nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka pripúšťa v záujme ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa len ako výnimku (§ 486 OZ). Z pôvodnej dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva, že je potrebné prihliadať na dobromyseľnosť neoprávneného dediča aj prípadného ďalšieho nadobúdateľa. Ochranu tretej osoby v tejto súvislosti zákon podmieňuje tým, že dedičstvo nepravého dediča bolo potvrdené právoplatným osvedčením o dedičstve (§ 175zca OSP) a súčasne ide o dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníctva od nepravého dediča tak dosiaľ predstavovalo jedinú výnimku zo zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má on sám
(nemo plus iuris transferre potest quam ipse habet)
.
2.
Ústavný súd ČR už nálezom z 23. januára 2001, sp. zn. II. ÚS 77/2000, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľky, akceptoval dobrú vieru ako dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka, keď z predmetného skutkového stavu vyplynulo, že rozsudkom Najvyššieho súdu ČR bolo dovolanie sťažovateľky zamietnuté s odôvodnením, že v hmotnom práve sa tradične uplatňuje zásada ochrany dobrej viery, podľa čoho dodatočné odpadnutie dôvodu, na základe ktorého sa prevádzajúci stal vlastníkom veci, nemôže mať za následok zánik vlastníctva nadobúdateľa, ktorý nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere.
3.
K podobnému záveru dospel Ústavný súd ČR aj v náleze zo 16. októbra 2007, sp. zn. Pl. ÚS 78/06,1) podľa ktorého má odstúpenie od zmluvy podľa § 48 ods. 2 OZ účinky výlučne medzi účastníkmi, ak nie je právnym predpisom alebo dohodou účastníkov určené inak.
4.
V rámci spomínanej "diskusie" v reakcii na nálezy Ústavného súdu ČR uviedol Najvyšší súd ČR v odôvodnení rozsudku z 23. októbra 2013, sp. zn. 30 Cdo 2433/2013:
"Vyjma zákonem stanovených případů nelze při pouhém zjištění osoby jednající v dobré víře v zápis do katastru nemovitostí, která uzavřela (absolutně) neplatnou převodní smlouvu, přistoupit k právně kvalifikačnímu závěru, že i v takovém případě došlo k nabytí vlastnického práva k nemovitosti od nevlastníka, neboť pro takový závěr zde absentuje příslušné hmotněprávní ustanovení občanského zákoníku či jiného právního předpisu, jenž by takovou situaci reglementoval."
Aj v českej odbornej literatúre prevláda právny názor, že
de lege lata
je inštitút nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka vylúčený.
5.
Je nutné uviesť, že v odbornej literatúre existujú aj odlišné právne názory. Napríklad v príspevku Borsíka2), v ktorom autor zastáva vzhľadom na český právny poriadok názor, že záver rozhodovacej praxe dovolacieho súdu o nemožnosti nadobudnutia od nevlastníka je dôsledkom aplikácie zásady
"nemo plus iuris"
, keď podľa autora:
"Ak by súdy predsa len chceli proponovať nemožnosť nadobudnutia nehnuteľností (v ich nesprávnej dikcii) ‚od nevlastníka', skôr by sa tak mali snažiť odvodzovať z kauzálneho princípu prevodu vlastníckeho práva založeného na požiadavke existencie titulu a modu. Realitou ale je, že rakúsky kauzálny princíp je v súčasnom občianskom zákonníku oslabený a s ohľadom na hodnovernosť katastrálneho zápisu takú razanciu mať nemôže. Z dikcie § 11 zákona č. 265/1992 Sb. vyplýva, že v dobrej viere je ten, kto vychádzal zo zápisu v katastri (po 1. januári. 1993) a nevedel, že stav zápisu nezodpovedá skutočnosti. Väčšinou sa katastrálna dobrá viera zvykne redukovať na komponent oprávnenej držby a vydržania, no opomína sa, že tieto inštitúty možno odvodiť zo samého občianskeho zákonníka a v tomto prípade špeciálne ustanovenie § 11 možno chápať z hľadiska materiálnej publicity zápisov do katastra. Bude tomu tak preto, že vždy musíme reflektovať zásadu legitímneho očakávania obsiahnutú v čl. 1 Dodatkového protokolu Zmluvy o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko nadobúdateľ si mohol byť pri obvyklom a všeobecne známom behu vecí istý, že sa kúpnou zmluvou stane vlastníkom. To, že zásada materiálnej publicity nie je formulovaná pregnantnejšie, je predmetom kritiky Ústavného súdu ČR z dôvodu rozporu s princípom právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Dlhodobá nečinnosť parlamentu, ktorá bráni uplatneniu základných práv, je pritom považovaná za protiústavnú."
6.
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).