1. Ako vyplýva z predchádzajúcej glosy z pera M. Dolobáča, v glosovanom rozhodnutí sa riešila otázka, „[č]i prokúra udelená podľa ustanovení Obchodného zákonníka oprávňuje prokuristu konať za právnickú osobu ako zamestnávateľa, t. j. dovnútra spoločnosti v pracovnoprávnych vzťahoch, teda či inštitút prokúry bez ďalšieho napĺňa požiadavky podľa § 9 ZP“ (bod 4 uznesenia). Najvyšší súd na túto otázku odpovedal záporne. Podľa neho „účelom prokúry je ustanovenie zástupcu spoločnosti spôsobilého zaväzovať spoločnosť navonok vo všetkých veciach prevádzky podniku. [...] Vzhľadom na povahu tohto špecifického druhu zastúpenia podnikateľa navonok prokúra nezahŕňa ani žiadnu z činností, ktorú robí štatutárny orgán smerom dovnútra spoločnosti. Jeho oprávnenie na výpoveď z pracovného pomeru zamestnancovi z § 14 OBZ vyvodiť nemožno“ (bod 36 uznesenia).
Hoci je odôvodnenie najvyššieho súdu pomerne lakonické, možno z neho – s veľkou dávkou zjednodušenia – vyvodiť nasledujúci myšlienkový pochod: výpoveď z pracovného pomeru je právnym úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch, teda – podľa najvyššieho súdu – úkonom dovnútra spoločnosti. Kto môže robiť za zamestnávateľa takéto právne úkony vymedzuje § 9 ZP. V tomto ustanovení však prokurista uvedený nie je, preto § 9 ZP nemôže byť základom pre jeho oprávnenie konať v pracovnoprávnych veciach. Tým ale nemôže byť ani § 14 OBZ. Z povahy prokúry totiž vyplýva, že ide o zastúpenie navonok, nie dovnútra. Preto ani z § 14 OBZ nie je možné vyvodiť oprávnenie prokuristu dať zamestnancovi výpoveď z pracovn