Test proporcionality a štrukturálne aspekty kolízie základných práv

The article deals with the principle of proportionality, which, despite being very well-known and widely used in other European countries, has received quite a reluctant treatment in Slovakia. It was only in 2009 that the principle of proportionality was dealt with in an uptodate fashion by Constitutional Court of the Slovak Republic in two cases concerning freedom of speech. The article uses these cases as an example through which it tries to explain the structure, origins and ideas underlying the principle of proportionality with special regard to Robert Alexy's theory of balancing of constitutional rights.

Na konci roku 2009 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") nález II. ÚS 152/08-52, ktorým konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu sp. zn. 9 Co 285/2005.

Išlo o ústavnú sťažnosť týždenníka Plus 7 dní na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do jeho osobnostných práv, uverejnením článku, v ktorom redaktor týždenníka kritizoval rozhodovanie slovenských súdov vo veciach žalôb na ochranu osobnosti. Kritika smerovala najmä voči skutočnosti, že súdy priznávajú neprimerané peňažné zadosťučinenie žalobcom v rámci žalôb na ochranu osobnosti. Žalobca bol v článku spomenutý ako príklad osoby, ktorá z tejto praxe profitovala.

V náleze Ústavný súd konštatoval, že zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu neodôvodňoval obmedzenie slobody prejavu zo strany krajského súdu a predmetný rozsudok zrušil. K uvedenému dospel aplikovaním princípu proporcionality, ktorý je aj u nás štandardným nástrojom prieskumu ústavnosti. Pre naše právne prostredie bol však novým spôsob, akým princíp proporcionality v tomto prípade použil - prostredníctvom dôslednej aplikácie trojstupňového testu proporcionality vychádzajúcej z teórie ústavných práv nemeckého právneho teoretika Roberta Alexyho.

Nález II. ÚS 152/08-52 v čase svojho vydania výrazne zarezonoval medzi odbornou aj laickou verejnosťou a svojím obsahom a dôsledkami sa stal svetlým príkladom toho, ako by mali všeobecné súdy pristupovať k ochrane slobody prejavu.

Obsahová stránka nálezu II. ÚS 152/08-52 už bola viackrát spracovaná a je azda aj všeobecne známa.¹⁾ Tento text sa ňou preto zaoberá iba v nevyhnutnej miere a sústreďuje sa skôr na objasnenie štrukturálnych aspektov konfliktu ústavných práv, ktorý bol v rámci spomínaného nálezu a konania, ktoré mu predchádzalo, rozhodovaný.

Hoci je totiž princíp proporcionality a, všeobecnejšie, povaha ústavných práv vo svete veľmi diskutovanou témou, v slovenskom právnom prostredí si zatiaľ veľa priestoru nenašla. Zámerom tohto textu je teda na príklade spomínaného nálezu Ústavného súdu objasniť štruktúru testu proporcionality a jeho teoretické východiská. Osobitná pozornosť je pritom venovaná Alexyho teórii vyvažovania ústavných práv, z ktorej vo svojej centrálnej časti vychádza aj spomínaný nález.

Princíp proporcionality predstavuje požiadavku, aby bol akýkoľvek akt verejnej moci primeraný cieľu, ktorý sa ním má dosiahnuť. Prvýkrát sa objavuje v prostredí nemeckého policajného práva 19. storočia, kde slúži súdom ako prostriedok ochrany jednotlivcov voči donucovacej moci štátu. Výraznú úlohu v jeho presadzovaní zohral pruský Najvyšší správny súd, ktorý vo svojich rozsudkoch pravidelne vyslovoval požiadavku primeranosti a odôvodnenosti akéhokoľvek opatrenia verejnej moci. Na takomto podklade zrušil v prípade nariadenie mesta Berlín, ktorým sa zakazovalo stavanie budov zakrývajúcich výhľad na národnú pamiatku s odôvodnením, že verejná moc môže zakročiť iba v prípade, že je ohrozený verejný poriadok a rozhodne nie iba na základe vlastných estetický úsudkov. Štátne orgány mohli tiež v zmysle jeho rozsudku v prípade týkajúceho sa predstavenia divadelnej hry zakázať verejné zhromaždenie len vtedy, keď takéto opatrenie vedeli odôvodniť reálnymi skutočnosťami, a nie iba vzdialenou možnosťou narušenia verejného poriadku.²⁾

Na konci 19. storočia bol už princíp proporcionality podrobne rozpracúvaný súdnou praxou aj právnou vedou. Pri vzniku Weimarskej republiky v roku 1919 bol síce do jej ústavy zapracovaný katalóg základných ľudských práv, tie však nemali žiadny špeciálny status, ktorý by ich uprednostňoval pred ustanoveniami podústavných predpisov a tie sa teda mohli od ich uplatňovania kedykoľvek odkloniť. Napriek tejto skutočnosti sa súdy snažili presadzovať katalóg v praxi a trvali na preskúmavaní proporcionality štátnych opatrení, ak sa dostali do konfliktu so základnými právami.

S érou nástupu ústavného súdnictva sa začína presadzovať princíp proporcionality nielen pri riešení konfliktu štátom presadzovaného verejného záujmu a základných práv jednotlivcov, ale aj vzájomných konfliktov základných práv. Teda nielen štátne opatrenia, ale ani výkon základných práv nemôžu obmedzovať iné základné práva nad nevyhnutnú mieru.

V povojnovej ústave z roku 1949 bola novému nemeckému Spolkovému ústavnému súdu zverená právomoc kontrolovať jej dodržiavanie, a to vrátane katalógu základných práv, ktorý bol jej súčasťou. Prelomovým rozhodnutím vo veci Lüth