Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Revidované nariadenie Brusel IIa

Autor v príspevku analyzuje najdôležitejšie zmeny, ktoré priniesla revízia nariadenia Brusel IIa, porovnaním návrhov Európskej komisie a výsledného textu nariadenia. Poskytuje tiež pohľad do zákulisia rokovaní, ktoré viedli k prijatiu revidovaného nariadenia a objasňuje dôvody a okolnosti niektorých z týchto dôležitých zmien.

HAŤAPKA, M.: Revidované nariadenie Brusel IIa; Justičná revue, 74, 2022, č. 12, s.1425 – 1447.

The Article provides an analysis of the most important changes in the Brusels IIa Recast by comparing the proposal of the European Commission and the final text of the regulation. It casts a glimpse behind the scenes of the negotiations leading to the adoption of the recast regulation and explains the reasons and circumstances of some of these important changes.

Kľúčové slová: nariadenie Brusel IIa, rodičovské práva a povinnosti, medzinárodné únosy detí, uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí.

Key words: Brusels IIa Regulation, parental responsibility, international child abductions, recognition and enforcement of foreign decisions.

Právne predpisy/legislation: nariadenie 1111/2019, oznámenie č. 119/2001 Z. z. (v znení redakčného oznámenia o oprave chyby v čiastke 189/2001, s. 4924), oznámenie č. 344/2002 Z. z.

Úvod
Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000,
1)
populárne označované ako Brusel IIa,
2)
je spolu s nariadením Brusel I
3)
považované za základný míľnik justičnej spolupráce v civilných veciach v rámci Európskej únie (ďalej len "EÚ"). Upravuje právomoc v tzv. manželských veciach (rozvod, rozluka a anulovanie manželstva
4)
) a vo veciach rodičovských práv a povinností, ako aj vzájomné uznávanie a výkon rozhodnutí a niektorých listín a dohôd v týchto veciach. Okrem toho obsahuje úpravu niektorých otázok súvisiacich s konaním vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa (ďalej len "únos") podľa haagskeho Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detíz roku 1980
5)
(ďalej len Dohovor o únosoch) a úpravu spolupráce orgánov členských štátov v oblasti rodičovských práv a povinností (ďalej len "administratívna spolupráca").
Toto nariadenie prešlo prednedávnom výraznými zmenami, ktoré boli prijaté v podobe prepracovaného znenia nariadenia pod č. 2019/1111 [ďalej len "revidované nariadenie" alebo "Brusel IIa (rev)"
6)
].
7)
Revidované nariadenie sa začalo uplatňovať od 1. augusta 2022.
Prijatie prepracovaného znenia nariadenia (tzv. "recast")
8)
bolo výsledkom dlhého a náročného procesu, ktorý začal predložením správy o uplatňovaní nariadenia Brusel IIa v apríli 2014. Následne Európska komisia v polovici roku 2016 predložila legislatívny návrh na revíziu niektorých aspektov nariadenia.
9)
Stalo sa tak tesne pred začiatkom historicky prvého slovenského predsedníctva Rady EÚ.
10)
Po takmer 3 rokoch prác Rada revidované nariadenie schválila 25. júna 2019 a v Úradnom vestníku EÚ bolo uverejnené 2. júla 2019.
11)
Ako hlavný cieľ revízie Komisia vo svojom návrhu uviedla snahu o odstránenie zostávajúcich prekážok voľného pohybu súdnych rozhodnutí v súlade so zásadou vzájomného uznávania, zrýchlenie konaní a zároveň zlepšenie ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa. V konkrétnej rovine sa jej návrh sústredil na 6 problémových okruhov:
- únos dieťaťa (čl. 11 nariadenia Brusel IIa);
- umiestnenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti (čl. 56 nariadenia Brusel IIa);
- zrušenie požiadavky vyhlásenia cudzieho rozhodnutia za vykonateľné (tzv. exekvatúr) ako podmienky pre jeho výkon;
- vlastný výkon rozhodnutí;
- rozpory vo výklade dôvodu neuznania, pokiaľ ide o výsluch dieťaťa [čl. 23 písm. b) nariadenia Brusel IIa]; a
- administratívna spolupráca.
Návrh Komisie neobsahoval žiadne návrhy na substantívnu zmenu špecifických aspektov nariadenia týkajúcich sa manželských vecí, napriek tomu, že Európsky parlament aj niektoré členské štáty takéto zmeny požadovali či očakávali.
12)
Skôr ako sa budeme venovať uvedeným 6 okruhom porovnaním sledovaných cieľov s dosiahnutým výsledkom, považujeme za potrebné venovať sa pozadiu a aj dôsledkom absencie úpravy aspektov nariadenia týkajúcich sa manželských vecí.
1 Manželské veci
Komisia nenavrhla obsahové zmeny ustanovení nariadenia, týkajúcich sa manželských vecí. Komisia oficiálne túto absenciu odôvodnila vo svojom návrhu tým, že v nej neboli identifikované vážnejšie nedostatky. Nedeklarovaným dôvodom však bolo, že po fiasku pri prijímaní nariadení o majetkových pomeroch manželov a registrovaných partnerov
13)
sa Komisia obávala možného zablokovania prijatia revízie nariadenia Brusel IIa z rovnakých dôvodov ako pri uvedených nariadeniach. Revidované nariadenie sa - ako nástroj z oblasti rodinného práva - schvaľovalo mechanizmom mimoriadneho legislatívneho postupu, ktorý znamená jednomyseľnosť v Rade (čl. 81 ods. 2 ZFEÚ). Spoluzákonodarca - Európsky parlament, má len poradnú funkciu. Musí síce musí poskytnúť stanovisko, avšak nemôže zasiahnuť do prijímania a schvaľovania nariadenia. Dve nariadenia o majetkových pomeroch sa pôvodne prerokovávali ako právne nástroje podľa článku 81 ZFEÚ, teda s plným počtom 27 členských štátov.
14)
K prijatiu týchto nariadení v Rade v decembri 2015 nedošlo v dôsledku absencie jednomyseľnosti hlavne z dôvodu, že tieto nástroje
umožňovali
aplikáciu aj na manželstvá osôb rovnakého pohlavia, aj keď nariadenia
neobsahovali povinnosť
aplikovať ich na takéto manželstvá. V dôsledku zablokovania ich prijatia viaceré členské štáty požiadali Komisiu o predloženie návrhov v podobe tzv. posilnenej spolupráce podľa čl. 326 a nasl. ZFEÚ a v tejto podobe boli aj Radou neskôr schválené.
15)
Komisia sa pri príprave revízie nariadenia Brusel IIa nie neodôvodnene obávala, že pri otvorení ustanovení týkajúcich sa manželských vecí by sa otvorila aj otázka aplikácie nariadenia na manželstvá osôb rovnakého pohlavia a táto skutočnosť by mohla znemožniť prijatie revidovaného nariadenia ako celku. Alternatíva prijatia revidovaného nariadenia formou posilnenej spolupráce neprichádzala v prípade zablokovania jeho schválenia do úvahy vzhľadom na to, že nejde o nový právny nástroj, ale o revíziu už existujúceho nariadenia.
O aplikácii nariadenia Brusel IIa na rozvod manželstiev osôb rovnakého pohlavia sa vedú na akademickej pôde v štátoch, ktoré tento inštitút poznajú, rozsiahle diskusie a prax nie je jednotná.
16)
Je pravdou, že v čase prijatia nariadenia inštitút manželstva osôb rovnakého pohlavia neexistoval v žiadnom z členských štátov. Na druhej strane, nariadenie sa na manželstvo (jeho uznanie) nevzťahuje, a preto sa manželstvo (jeho definícia) posudzuje podľa vnútroštátneho práva jednotlivých členských štátov. Samozrejme, členské štáty, ktoré inštitút manželstva osôb rovnakého pohlavia poznajú, majú záujem na tom, aby sa nariadenie vzťahovalo aj na rozvody takýchto manželstiev a na možnosť uznania týchto rozhodnutí v iných štátoch. Niektoré štáty v rámci konzultácii, ktoré viedli k prijatiu návrhu Komisie, dokonca požadovali, aby sa nariadenie rozšírilo aj na konania o zrušenie registrovaných partnerstiev. Zmeny v ustanoveniach o manželských veciach navrhovali aj niektorí poslanci Európskeho parlamentu v rámci prípravy správy EP k návrhu, do konečného stanoviska EP však neboli zahrnuté.
17)
Absencia zásahov do podstaty úpravy v manželských veciach však neznamená, že revidované nariadenie ponechalo všetky ustanovenia týkajúce sa týchto vecí bez zmeny. V oblasti právomoci Komisia navrhla úpravu technického charakteru. Cieľom zlúčenia článkov 6 a 7 nariadenia Brusel IIa (článok 6 revidovaného nariadenia) bolo len uľahčiť aplikáciu, resp. vyjasniť vzájomný vzťah týchto ustanovení. K obsahovej zmene nedošlo a pôvodné znenie plne reflektuje judikatúru SD EÚ k týmto ustanoveniam.
18)
Zmenu zásadnejšieho charakteru priniesla revízia pôvodného článku 46 o verejných listinách a dohodách (články 64 - 68 revidovaného nariadenia). Jeho zmenu Komisia nenavrhla, ale rokovania v Rade ukázali potrebu jeho vyjasnenia. Väčšina členských štátov článok vykladá tak,
19)
že sa na manželské veci nevzťahuje, keďže vyžaduje "vykonateľnosť" listín či dohôd (av manželských veciach neprichádza do úvahy ich výkon), avšak niektoré štáty (typicky Francúzsko) ustanovenie vykladajú širšie. Okrem toho, stále väčšie množstvo členských štátov zavádza "nejustičné" rozvody (napríklad formou notárskej zápisnice), a preto mali záujem na tom, aby nariadenie umožňovalo aj cezhraničné uznávanie takto realizovaných rozvodov. Výsledkom politického kompromisu bolo rozšírenie (vyjasnenie) rozsahu pôsobnosti ustanovení o verejných listinách a dohodách aj na rozvody a právne rozluky manželstva so súčasným posilnením ochranných prvkov pre ich cezhraničný obeh.
20)
2 Rodičovské práva a povinnosti
Ako sme uviedli skôr, v úprave rodičovských práv a povinností Komisia identifikovala šesť hlavných okruhov "nedostatkov", ktoré mal jej návrh revízie za cieľ odstrániť.
2.1 Postup pri návrate dieťaťa (cezhraničné únosy)
V úprave rodičovského únosu dieťaťa, resp. konania o návrat takto uneseného dieťaťa, ukázali praktické skúsenosti, že konania trvajú často neprimerane dlhú dobu, pritom cieľom návratového konania je odstránenie protiprávneho stavu uvedením do
status quo
, kedy má plynutie času kľúčový význam. Úprava navrhnutá Komisiou nemala za cieľ zmeniť filozofiu doterajšej úpravy,
21)
jej cieľom zostala aj naďalej snaha predchádzať rodičovským únosom av prípade, že k únosu dôjde, snaha o zabezpečenie rýchleho návratu dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu. Komisia však namiesto jedného článku (článok 11 nariadenia Brusel IIa) navrhla celú novú kapitolu (III. kapitola revidovaného znenia). Komisia navrhla aj doplnenie odkazu na cezhraničné únosy v názve nariadenia. Týmto sledovala jednak snahu o zviditeľnenie, že nariadenie sa venuje aj tomuto aspektu, ako aj snahu o zvýraznenie dôležitosti tohto aspektu nariadenia v praxi.
22)
Problémy s dĺžkou konania videla Komisia vo viacerých prvkoch. Šesťtýždňová lehota na vydanie rozhodnutia v návratovom konaní, obsiahnutá v pôvodnom nariadení, sa v praxi ukázala ako problematická, pretože nebolo jasné, či týchto šesť týždňov platí pre jednotlivé inštancie, či zahŕňa odvolania alebo dokonca výkon rozhodnutia o návrate. Okrem toho Komisia videla problém aj v tom, že pôvodné nariadenie nestanovovalo žiadnu lehotu prijímajúcemu ústrednému orgánu na spracovanie žiadosti o návrat dieťaťa (jej predloženie súdu na rozhodnutie). Ďalšie problémy pri dodržiavaní lehoty pripisovala Komisia aj počtu opravných prostriedkov proti rozhodnutiu o návrate. Prieťahy vo vybavovaní prípadov však mohli byť spôsobené aj nedostatočnou špecializáciou (resp. skúsenosťou) súdov, ktoré konajú o návrate dieťaťa. Uvedené problémy sa Komisia rozhodla riešiť niekoľkými opatreniami. Navrhla systém lehôt 6+6+6 týždňov. Ústredný orgán mal 6-týždňovú lehotu na spracovanie žiadosti o návrat a ojej predloženie súdu [čl. 63 ods. 1 písmeno g) návrhu Komisie]. Na rozhodnutie na prvom stupni bola určená lehota 6 týždňov a odvolací súd dostal lehotu 6 týždňov na rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu (čl. 23 ods. 1 návrhu Komisie). Existenciu širokého počtu opravných prostriedkov sa Komisia snažila riešiť ich obmedzením len na jedno riadne odvolanie voči rozhodnutiu prvého stupňa (čl. 25 ods. 4 návrhu Komisie) a nedostatok odbornosti či špecializácie povinnosťou pre členské štáty koncentrovať rozhodovanie v únosových veciach na limitovaný počet súdov (čl. 22 návrhu Komisie). Okrem toho existovala v návrhu (čl. 32 ods. 4) 6-týždňová (poriadková) lehota, po ktorej bezvýslednom uplynutí mal súd výkonu rozhodnutia informovať navrhovateľa o dôvodoch, pre ktoré nedošlo k výkonu rozhodnutia vo veciach rodičovských práv a povinností, vrátane rozhodnutí o návrate.
Systém 6+6+6 zostal zachovaný aj vo výslednom texte, avšak skladá sa z čiastočne iných lehôt. Zostali 6-týždňové lehoty pre každý stupeň rozhodovania (čl. 24 ods. 2 a ods. 3 revidovaného nariadenia). Je však dôležité podotknúť, že nejde o spojené lehoty. Teda v prípade konania na prvom a druhom stupni nejde o jednu lehotu trvajúcu 12 týždňov od podania návrhu až do vydania rozhodnutia o odvolaní, ale o dve samostatné lehoty v dĺžke 6 týždňov. To je z dôvodu, že formulovanie začiatku plynutia 6-týždňovej lehoty pre odvolací súd spôsobovalo problém kvôli rozdielnosti procesných systémov jednotlivých štátov. Konečný text (článok 24 ods. 3 revidovaného nariadenia) vyjasňuje, že lehota pre odvolací súd začína plynúť až od momentu, kedy sa uskutočnili všetky procesné kroky potrebné na to, aby súd mohol konať o opravnom prostriedku.
23)
Odkaz na pojednávanie v ustanovení je pozostatkom špecifického problému gréckej delegácie
24)
a nemá všeobecnejšiu právnu relevanciu, keďže procesná úprava rozhodovania o odvolaní, vrátane otázky, či sa o odvolaní rozhoduje s nariadením pojednávania alebo bez neho, je ponechaná na vnútroštátnu úpravu každého členského štátu. Treba osobitne zvýrazniť, že potom, čo neprešiel pôvodný návrh Komisie limitovať počet opravných prostriedkov voči rozhodnutiu len na jeden, vzťahuje sa lehota 6 týždňov na každý súd rozhodujúci o opravnom prostriedku (tak riadnom, ako aj mimoriadnom). Pri všetkých lehotách však existuje výnimka z ich dodržania, spočívajúca v mimoriadnych okolnostiach.
25)
Lehota pre ústredný orgán sa nestretla s podporou členských štátov. Dôvody boli rôzne, ale podstatnou bola skutočnosť, že organizácia práce ústredných orgánov v rôznych členských štátoch je rôzna a mnohé sa obávali, že by 6-týždňová lehota v nariadení vysielala pre ich orgány (ktoré bežne konajú rýchlejšie) nesprávny signál a "spomalila" ich prácu práve v prípadoch, kde čas hrá dôležitú rolu.
Zostala zachovaná poriadková lehota 6 týždňov pri výkone rozhodnutia, avšak nevzťahuje sa na výkon všetkých rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach, ale len na výkon rozhodnutia o návrate dieťaťa (čl. 28 ods. 2 revidovaného nariadenia).
Návrh na koncentráciu konania na limitovaný počet súdov sa nestretol so substantívnym odporom, keďže takmer všetky členské štáty koncentráciu majú. Členské štáty však boli proti návrhu Komisie z dôvodu, že nechceli pripustiť, aby nariadenie upravovalo otázku vnútornej organizácie súdnictva, ktorá podľa nich patrí do výlučnej právomoci členských štátov. Z návrhu Komisie zostal preto odkaz na myšlienku koncentrácie len v bode 41 preambuly revidovaného nariadenia.
Aspekt zníženia počtu opravných prostriedkov na jeden zostal len v poslednej vete bodu 42 preambuly revidovaného nariadenia, ktorý vyzýva členské štáty, aby takéto zníženie zvážili. Na rozdiel od koncentrácie konaní, ktorá bola zamietnutá členskými štátmi hneď v úvode rokovaní, ustanovenie o počte opravných prostriedkov prešlo mnohými formulačnými zmenami, ktoré sa snažili vyjasniť, ktoré opravné prostriedky sú nariadením dotknuté a ktoré nie (napríklad ústavné žaloby). Nakoniec však bolo ustanovenie vypustené, pretože žiadna formulácia nedosiahla potrebnú podporu.
Ustanovenia nariadenia týkajúce sa medzinárodných únosov však, okrem týchto zmien, boli vo výslednom texte doplnené a pozmenené v mnohých iných aspektoch, z ktorých tri považujeme za osobitne dôležité, aby sme sa o nich zmienili.
Prvým doplnením je možnosť súdu rozhodujúceho o povolení návratu prijať predbežné či ochranné opatrenia potrebné na zabezpečenie ochrany dieťaťa pri alebo po návrate,
26)
pričom tieto opatrenia sú cezhranične uznateľné a vykonateľné.
27)
Druhým je možnosť, aby rodičia udelili súdu konajúcemu o návrate dieťaťa právomoc-za určitých podmienok-rozhodovať aj o úprave rodičovských práv a povinností (typicky, schváliť rodičovskú dohodu - čl. 10 ods. 1, bod 22 preambuly).
28)
Tretím je možnosť cezhraničného uznania a výkonu rozhodnutí, ktorými sa nariadil návrat dieťaťa v konaní podľa Dohovoru o únosoch [čl. 2 ods. 1 písm. a)].
29)
Zmeny priniesla revízia v uplatňovaní tzv. prednostného mechanizmu
(overriding mechanism)
, ktorý bol v nariadení Brusel IIa upravený v čl. 11 ods. 6 až ods. 8. Tento mechanizmus spočíva v tom, že ak štát, do ktorého dieťa bolo unesené, vydá rozhodnutie, v ktorom nenariadi návrat dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, súd štátu obvyklého pobytu má stále právomoc rozhodnúť "konečným" spôsobom o úprave práv a povinností k dieťaťu. Ak z tohto jeho rozhodnutia vyplynie povinnosť dieťa vrátiť (napríklad dieťa zverí do výchovy toho rodiča, ktorý ho nemá fyzicky v starostlivosti), potom sa toto rozhodnutie uzná v štáte únosu zjednodušeným spôsobom, ako tzv. privilegované rozhodnutie.
Revidované nariadenie tento mechanizmus zmenilo v niekoľkých aspektoch. Jedným z nich je, že sa teraz neuplatní pri všetkých dôvodoch zamietnutia návratu dieťaťa, uvedených v čl. 13 Dohovoru o únosoch, ale len pri dôvodoch uvedených v článku 13 ods. 1 písm. b) a čl. 13 ods. 2 dohovoru (čl. 29 revidovaného nariadenia).
Inou zmenou je, že súd, ktorý rozhodol, že dieťa sa nevráti z niektorého z vyššie uvedených dôvodov, už nemá povinnosť
v každom prípade
zasielať svoje rozhodnutie (a iné listiny) súdu štátu obvyklého pobytu, ako to doteraz ukladal čl. 11 ods. 6 nariadenia Brusel IIa. Podľa novej úpravy má túto povinnosť len v prípade, že má vedomosť o tom, že na súde štátu obvyklého pobytu sa už koná o úprave práv a povinností k dieťaťu (čl. 29 ods. 3 revidovaného nariadenia). Ak vedomosť o tom nemá, resp. v druhom členskom štáte sa konanie nezačalo, má len povinnosť vydať bez návrhu účastníkom osvedčenie v prílohe 1 nariadenia. Toto osvedčenie obsahuje aj poučenie pre účastníkov o možnosti podať návrh na začatie konania o úprave práv a povinností k dieťaťu na súde obvyklého pobytu dieťaťa. Ak niektorý z účastníkov takýto návrh podá do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia o zamietnutí návratu dieťaťa, má výsledné rozhodnutie-ak z neho vyplýva povinnosť dieťa vrátiť "privilegovaný" charakter (rovnako ako takéto rozhodnutie vydané súdom v konaní, ktoré sa už viedlo v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí návratu dieťaťa) a uznáva sa podľa oddielu 2 kapitoly IV revidovaného nariadenia. Revidované nariadenie v článku 29 ods. 6 však vyjasňuje zmysel pôvodného článku 11 ods. 8 v tom, že musí ísť o rozhodnutie o
merite opatrovníckeho práva,
30)
z ktorého vyplýva návrat dieťaťa. Ak súd členského štátu, z ktorého dieťa bolo unesené, vydá rozhodnutie, v ktor
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).