K budúcej úprave darovania

..²⁾

The article deals with the topic of donation in two substantial parts. In its first part, the author discusses the will and the motive of the donor on one side of the gratuitous relationship and the gratitude of the donee on its other side. The author argues that the expectations of the donor that the donee will be grateful may be just but they are not supported by law, because rules on donation do not contain gratitude as the donee´s obligation. If the grounds for revocation of donation by the donor were modified de lege ferenda and the substantial breach of good morals was substituted by the new term "ingratitude" (similarly as in the new Czech Civil Code); in this case yes, donee´s obligation of gratitude towards the donor would probably become an implied obligation in donation relationship. The second part of article points out to the basic structural components of the donation contract in future Slovak Civil Code. Specific proposals of author are based on three principles in donation: 1. pacta sunt servanda; 2. and gratitude; 3. legal certainty. At last, hesitation about introduction of revocation on the grounds of impoverishment was expressed and the author calls for broad public discussion on this point.

¹⁾ Ak by sme parafrázovali citát Llewelyna, mohli by sme dospieť k tvrdeniu, že sa nemožno zaoberať darovaním a obísť minimálne dve otázky, ktoré právnu úpravu darovania významne ovplyvňujú, hoci nenašli priame vyjadrenie v pozitívnom práve. Prvou je otázka , ktorá ovplyvňuje tvorbu jeho vôle. Druhou je otázka, , ktorá ovplyvňuje existenciu a stabilitu darovacieho vzťahu vôbec. Nie je irelevantné sa týmito otázkami zaoberať. Poznanie týchto neprávnych prvkov totiž výrazným spôsobom ovplyvňuje aplikáciu a výklad právnych noriem, ktoré darovanie upravujú.

Výklad právnych úkonov zmluvných strán pri uzavieraní darovacej zmluvy a následné správanie strán po uzavretí zmluvy, ale tiež po odovzdaní daru, je nutné uskutočňovať aj so zreteľom na vôľu darcu a správanie obdarovaného. Vôľa darcu obdarovať iného je v podstate synonymom jeho vôle obohatiť obdarovaného, darca väčšinou koná v úmysle poskytnúť obdarovanému prospech a neočakáva za svoje plnenie protihodnotu. V procese formovania vôle darcu hrá významnú úlohu pohnútka darcu, ktorá pramení z jeho motivácie obdarovať určitú osobu. Pohnútka je však na rozdiel od vôle konajúcej osoby právne irelevantná. Podľa § 49a OZ omyl v pohnútke nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Rozlišovanie omylu vo vôli a v pohnútke je dôležité aj z hľadiska ochrany osoby, ktorej je právny úkon určený. Pre účely darovania možno diferencovať tieto pojmy nasledovne. Vôľa darcu obdarovať druhú stranu predpokladá existenciu jeho vážnej, slobodnej vôle bez omylu poskytnúť obdarovanému plnenie bezplatne s úmyslom prospieť mu. Vôľou rozumieme vnútorný psychický vzťah konajúcej osoby k uskutočnenému prejavu vôle a jeho následkom. Omyl vo vôli (vnútorný omyl) je nedostatočnou alebo nesprávnou predstavou o právnych následkoch, ktoré vzniknú zo zmluvy. Takáto chybná predstava musí byť zahrnutá vôľou a nestačí, keď sa vyskytuje len vo sfére pohnútky, teda keď sa uplatňuje pred vznikom vôle. V pohnútke, na základe ktorej sa vôľa darcu obdarovať formovala, sa koncentruje pojem motivácie darcu, ak však pohnútka nenachádza vyjadrenie vo vôli darcu, je takmer úplne irelevantná. Rôzne právne následky, ktoré pramenia z rozlišovania vôle, pohnútky a jej vyjadrenia možno demonštrovať nasledovne. Darca daruje snaživému študentovi maliarstva obraz, o ktorom sa domnieva, že je len bezcennou kópiou slávneho majstra, v skutočnosti je to drahý originál. Darca chcel obdarovanému poskytnúť prospech, nie však takej vysokej hodnoty. Darca zachránený pred utopením precitne na brehu rieky a so slovami "Darujem Ti ho za záchranu života", vloží do rúk prvej osoby, ktorú uvidí po prebratí sa z bezvedomia, vzácnu brošňu. V skutočnosti ten, kto ho z rieky vytiahol a riskoval život, sedí obďaleč zabalený v deke. V prvom rade došlo k omylu v predmete plnenia, v druhom prípade v osobe spolukontrahenta. Tieto omyly treba posudzovať podľa kritérií v § 49a OZ, t.j. či sú podstatné a či osoba, ktorej bol právny úkon určený, omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Ak je omyl podstatný a obdarovaný nebol dobromyseľný, darca sa môže dovolať neplatnosti darovania podľa § 40a OZ. V opačnom prípade je darovanie platným právnym úkonom. Ak by obdarovaný ľstivo, t.j. úmyselne vyvolal omyl darcu, možno sa dovolať neplatnosti aj z dôvodu nepodstatného omylu. Platnej právnej úprave možno vytknúť, že pre účely bezodplatných právnych úkonov by spravodlivejšie riešenie umožnilo dovolať sa neplatnosti pre omyl darcu na základe menej prísnych kritérií ako je to v súčasnosti prípustné.³⁾

Omyl v pohnútke, v porovnaní s omylom vo vôli, nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu. Darkyňa daruje svoje materské šaty, má už dve deti, viac detí nechce a domnieva sa, že už nikdy nebude tehotná. O dva roky však nečakane otehotnie. Skutočnosť, že pohnútkou bolo uvažovanie "už nebudem tehotná", nič nemení na prejavenej vôli, že dobrovoľne bezodplatne prenechala tehotenské oblečenie priateľke s úmyslom usporiť jej výdavky v tehotenstve a takto jej poskytnúť prospech. Politik daruje značné peňažné prostriedky spolkom ochrancov prírody a útulkom zvierat, je presvedčený, že takéto správanie bude vyvážené jeho obľubou v spoločnosti a úspechom vo voľbách. Hoci sa jeho konanie neprejaví na výsledku volieb pre neho pozitívne, darovanie je platné. Vôľa darcov v obidvoch prípadoch nie je vadná v dôsledku pohnútky, ktorá sa neskôr prejavila ako neodôvodnená a mylná.

Motivácia darcu je v historickej perspektíve veľmi zaujímavou témou, ktorá by mohla byť obsahom samostatnej štúdie. Dary boli prevažne vždy poskytované v očakávaní iných výhod alebo minimálne odôvodňované rodinnými vzťahmi. V historickom prehľade právnej úpravy darovania je zaujímavým faktom, že hoci bezodplatné prevody existovali a dary sa darovali, právo sa prvýkrát dotklo inštitútu darovania až v (204 p. n. l.), aj to len preto, aby určité darovania zakázalo.⁴⁾ Darovanie hralo dôležitú úlohu ako prvok politickej a diplomatickej stratégie v historickom vývoji spoločnosti aj od čias zániku Rímskeho impéria. "Na našom území v stredoveku darovacia zmluva poskytovala z dôvodu svojej bezodplatnosti vhodný nástroj na vyjadrenie vďaky, prehĺbenie rodinných vzťahov, pričom donácie sa realizovali iba v prospech rodiny. Pri daroch v rodine sa vyzdvihovala rodinná súdržnosť, odmena za preukázané služby, pomoc v núdzi, budúce povinnosti doživotnej starostlivosti o donátora na ťarchu obdarovaného. V stredoveku boli veľmi početné tiež dary cirkvi, o darovaní rozhodovala zbožnosť darcu a najmä viera v nesmrteľný život po smrti, ku ktorému viedla cesta aj prostredníctvom fundácií a donácií cirkevných inštitúcií, venovaných hlavne pre spásu duše a očistenia od hriechov. V období vrcholného stredoveku sa v hodnoverných miestach nostrifikovali aj tzv. zmluvy , v ktorých sa ako podstatná črta naopak požadovali aj budúce skutky vernosti obdarovaného, čím sa vlastne inskripcia transformovala na odplatnú zmluvu."⁵⁾ Z histórie sa možno poučiť aj dodnes a z toho dôvodu nemožno darovanie odôvodňovať len čistým altruizmom darcu, ale v pozadí je potrebné vidieť aj iné dôvody, ktoré darcu motivujú k rozhodnutiu darovať. Darca rešpektuje svojim rozhodnutím nielen rodinné väzby, ale aj spoločenské konvencie, často kalkuluje s budúcou priazňou obdarovaného. Darca môže konať aj s úmyslom poškodiť veriteľov, obchádzať predpisy dedičského práva, získať daňové výhody.⁶⁾

Reakciou práva (aj slovenského) na takéto konanie darcu sú napríklad inštitúty odporovateľnosti právnych úkonov alebo možnosť započítania darovania do dedičského podielu. Motivácia darcu môže byť tiež ukazovateľom výkladu vôle darcu, ako vyplýva napríklad z odôvodnenia rozhodnutia NS ČR, 33 Odo 515/2001 zo dňa 30.2.2002: "

Keďže sme poukázali na skutočnosť, že motivácia darcu nemusí vždy prameniť z číreho altruizmu, možno si položiť otázku. Je odôvodnené uvažovať nad vďačnosťou obdarovaného ako povinnosťou z darovacej zmluvy? Slovenská právna úprava výslovne neustanovuje povinnosť obdarovaného byť vďačný darcovi. Skutková podstata § 630 OZ, ktorá ustanovuje predpoklady odvolania darovania, vychádza z premisy, že správanie voči darcovi a členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy môže, na základe rozhodnutia darcu, spôsobiť zánik darovacieho vzťahu. Najvyšší súd tiež vychádza z podobného výkladu účelu tohto inštitútu: "S poukazom na historický vývoj darovania v práve na území Slovenska a aj na zahraničné právne úpravy možno konštatovať, že s výnimkou common law všetky skúmané právne poriadky, ako aj povinnosť obdarovaného byť vďačný výslovne neustanovujú, nevďačnosť obdarovaného určitým spôsobom sankcionujú. Charakteristiky nevďačnosti sa rôznia, ale prevláda všeobecne zakotvené povedomie, že nemožno strpieť, aby obdarovaná osoba bez hrozby priameho majetkového postihu nerešpektovala skutočnosť, že darca jej poskytol určité dobro, ktoré poskytnúť nebol povinný. Darca tým, že obdarovanému niečo daroval, konal "nadštandardne", t.j. dal viac než bol povinný dať. Otázkou zostáva, možno očakávať od obdarovaného tiež nadštandardné správanie voči darcovi? Z nemeckej právnej vedy vyplýva záver, že obdarovanému prijatím daru vzniká povinnosť úctivého správania voči darcovi a záväzok vďačnosti. Nie je možné domáhať sa žalobou splnenia týchto povinností darcu, ale právo umožňuje darovanie odvolať, ak sa obdarovaný významným spôsobom odkloní od požiadaviek morálky, aké možno pre plnenie povinností úcty a vďačnosti považovať za primerané. Subjektívne sa obdarovaný musí dopustiť zavrhnutiahodného konania, ktorým prejavuje nedostatok vďačnosti. Objektívne posúdenie však vyžaduje aj zohľadniť vzájomný vzťah darcu a obdarovaného a prípadnú provokáciu zo strany darcu.⁸⁾ Ak aj zotrváme na stanovisku, že v našom právnom poriadku je vďačnosť len morálnou a nie právnou povinnosťou, nemožno opomenúť skutočnosť, že obdarovaného darca nepriamo zaväzuje. Obdarovaný prijal dar a využíva určité výhody, ktoré mu plynú zo získaného prospechu. Drgonec obdarovaného situáciu charakterizuje veľmi výstižne: "Zákon vytvoril obdarovanému obmedzenú, či presnejšie povedané podmienečnú právnu istotu. Zákon spája právnu istotu obdarovaného s takým správaním, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Je na obdarovanom, či túto právnu istotu pokladá za natoľko významnú, aby svoje správanie k darcovi podriadil požiadavkám dobrých mravov, alebo či prizná význam inému, kvôli čomu nedbá na dobré mravy a riskuje stratu právnej istoty ohľadne svojho právneho postavenia."⁹⁾ Táto rovnováha v darovacom vzťahu v konečnom dôsledku významným spôsobom ovplyvňuje otázku motivácie a vďačnosti. Ak darca daruje s vedomím možnosti odvolania darovania, v jeho motivácii môže byť táto právna možnosť zahrnutá a kalkulovaná. Poznanie ľudskej povahy, resp. osobnosti obdarovaného, a povaha daru môžu významným spôsobom ovplyvniť vzájomné vzťahy darcu a obdarovaného. Darca sa domnieva, že obdarovaný prijatím daru na seba mnohokrát nevedomky preberá povinnosť, ktorej charakter pravdepodobne pramení v prirodzenom práve. Povinnosť vďačnosti. Je veľmi diskutabilné, či v našom právnom poriadku povinnosť vďačnosti možno považovať za právnu povinnosť, ktorá je implicitnou podmienkou darovacej zmluvy. Ak by sme tak pripustili, bola by to právna povinnosť, ktorej konkrétny obsah by bol určený morálkou, t.j. neprávnymi pravidlami. Zákonodarca vyžaduje v § 630 OZ hrubé porušenie dobrých mravov ako predpoklad odvolania darovania, súdna prax (niekedy aj z toho dôvodu kritizovaná kvôli reštriktívnemu výkladu § 630)¹⁰⁾ v rozhodovaní nevychádza z predpokladu, že po uzavretí darovacej zmluvy by vzťahy darcu a obdarovaného mali mať nadštandardnú kvalitu. Práve naopak, nie každé porušenie dobrých mravov v správaní obdarovaného, len hrubé porušenie možno sankcionovať odvolaním darovania. Ak by sa zmenila právna úprava, uplatnenie tohto inštitútu by mohlo byť širšie. Z Legislatívneho zámeru¹¹⁾ vyplýva, že odvolan