Obsah a forma v určení platnosti práva

Pramene práva, Pravidlo uznania, Právne princípy. Postupne sa do kritérií platnosti práva presadzujú obsahové a hodnotové prvky, čo problcmatizuje hranice platného práva i jeho vnútornú štruktúru.¹⁾

Komplexný právny systém je trvale konfrontovaný s otázkou, čo všetko do neho patrí a kde sú jeho hranice. Pre adresáta právnych noriem ide o otázku, čo je platným právom. Aj v situácii právneho pluralizmu je predpokladom jej zodpovedania zistenie, čo tvorí jednotlivé súčasne platné právne systémy.

Právne myslenie vyvinulo na zodpovedanie tejto otázky dve metódy známe pod názvami pramene práva vo formálnom zmysle a pravidlo uznania. Prvá, pramene práva vo formálnom zmysle, predstavuje v Strednej Európe štandardnú súčasť učebníc teórie práva. Druhá, pravidlo uznania, pochádza z anglosaskej právnej kultúry a jej autorom je i u nás odborným kruhom známy britský právny filozof H. L. A. Hart.

Základy teórie prameňov práva vo formálnom zmysle sa ustálili do tej miery, že vhodným zdrojom pre hľadanie jej charakteristiky sú učebnice. Ťažkopádne slovné spojenie "pramene práva vo formálnom zmysle" upozorňuje na viacvýznamovosť pojmu pramene práva, ktorý zahŕňa pramene práva v materiálnom zmysle, vo formálnom zmysle a pramene poznania práva. F. Weyr vymedzil pramene práva v materiálnom zmysle ako "... určitý jav alebo fakt, ktorý sa stáva príčinou, že obsah práva (právneho poriadku) je práve taký, aký je, a nie iný" a o niekoľko riadkov dodal "... prameň tu znamená príčinu vzniku práva."²⁾ V duchu spojenia sociologického a pozitivistického chápania práva potom možno za pramene práva v materiálnom zmysle považovať materiálne a duchovné podmienky života spoločnosti a vlastnosti človeka ako živočíšneho druhu.

Keď sa o prameňoch práva hovorí bez prívlastkov, tak obvykle ide o pramene práva vo formálnom zmysle, lebo v tomto význame nemajú pramene práva v bežnej odbornej právnickej terminológii alternatívny pojem. Súdobá učebnicová literatúra ich definuje ako "... formy, ktoré obsahujú právne normy, dodávajú pravidlám charakter práva (čo súvisí s určitosťou právnej normy)."³⁾ Na tomto mieste treba pripomenúť, že pramene práva vo formálnom zmysle majú podľa citovanej definície aj konštitutívny význam, lebo pravidlo správania nadobúda kvalitu právnej normy tým, že mu je dodaná vonkajšia forma niektorého prameňa práva vo formálnom zmysle.

"Prameňom práva vo formálnom zmysle sa rozumie vonkajšia normatívna forma, v ktorej je vyjadrený, v ktorej vystupuje určitý normatívny obsah právnej normy."⁴⁾ Napriek nejasnostiam, ktoré vyvoláva normatívnosť formy, mnohé objasní chápanie prameňov práva vo formálnom zmysle ako vonkajšej formy právnej normy, ktorá dodáva pravidlu správania kvalitu právnej normy, lebo umožňuje obvykle jasné a prakticky použiteľné rozlíšenie práva od ne-práva. Výraz ne-právo tu má morálne neutrálny význam a označuje to, hlavne normy, čo nieje objektívnym právom.

Tretím a najmenej používaným z významov slovného spojenia pramene práva sú pramene poznania práva. "Jedná sa o všetky informácie o práve, o jeho spoločenskom pôsobení.⁵⁾ Pramene poznania práva sú zdrojmi poskytovania informácií o objektívnom práve a, samozrejme, nemajú uvedený konštitutívny význam. Sú nimi nielen pramene práva vo formálnom zmysle, ale i neoficiálne publikácie, masmédiá, osobné rozhovory, atď.

Koncepcia pravidla uznania plní obdobnú funkciu ako teória prameňov práva: určuje, čo patrí do právneho systému, vymedzuje jeho hranice, ktoré boli do príchodu právneho pluralizmu aj hranicami platného práva na danom mieste a v danom čase. Namiesto vysvetľovania či prerozprávania jej obsahuje vhodnejší citát H. L. A. Harta, i keď tu každý citát ochudobní čitateľa o to podstatné, o pokus o úplnosť obsiahnutý v Pojme práva: Pravidlo uznania "Bude špecifikovať určitý rys či rysy, ktoré budú u určitého navrhovaného pravidla považované za presvedčivé pozitívne znamenia, že ide o pravidlo skupiny, ktoré bude podložené jej spoločenským tlakom." Pravidlo uznania patrí v Hartovej konštrukcii medzi tzv. sekundárne pravidlá: "... kým primárne pravidlá hovoria o činnosti, ktorú jednotlivci musia alebo nesmú vykonať, sekundárne pravidlá sa zaoberajú primárnymi pravidlami samotnými. Bližšie určujú spôsoby, ktorými môžu byť primárne pravidlá presvedčivo zistené, zavedené, menené a ako možno presvedčivo určiť ich porušenie."⁶⁾

Pravidlo uznania má konštitutívny význam, lebo jeho aplikáciou sa norma stáva právnou. Aj to ho spája s prameňmi práva, lebo norma sa stáva právnou tým, že získava vonkajšiu formu niektorého prameňa práva vo formálnom zmysle. Teóriu, či skôr koncepciu prameňov práva možno pokladať za zvláštny prípad pravidla uznania. Uvedomil si to aj jeho tvorca, keď napísal: "V modernom právnom systéme, kde existuje množstvo rôznych "prameňov" právaje ovšem pravidlo uznania zodpovedajúcim spôsobom zložitejšie."⁷⁾ V modernom a v zmenšujúcej sa miere i v postmodernom štáte skoro bez ohľadu na to, ku ktorej veľkej právnej kultúre patrí, sú základom pravidla uznania práve pramene práva.

Asi najznámejší právny komparatista R. David⁸⁾ ich použil ako jedno z diferenciačných kritérií rôznych veľkých právnych systémov, čo predpokladá, že ich našiel v každom z nich. Ak sú pramene práva v umelom svete logicky možného zvláštnym prípadom pravidla uznania, tak v skutočnosti dneška sú jeho základnou až skoro výlučnou formou. Postmoderna situácia však dekonštruuje aj toto ich monopolné postavenie.

Rozvinutý moderný právny systém mal obvykle dvojzložkové pravidlo uznania. Tvorilo ho a) relatívne stabilný systém prameňov práva a b) spôsoby, ktorými normy získavajú vonkajšiu formu prameňov práva.⁹⁾ Potom normy určenými alebo uznanými spôsobmi nadobúdali vonkajšiu formu prameňov práva. Naznačená dvojstupňovosť je síce logickou abstrakciou využívajúcou Weberovu metódu ideálnych typov, ale prekvapivo predstavuje v nezanedbateľnej miere aj jednoduchý opis reality. Bežná skúsenosť učí, že najprv boli zákon a súdny prameňmi práva a potom parlament schválil konkrétny zákon a vyšší súd rozhodol čiastočne nový prípad. Bežná skúsenosť je však ako obvykle pravdivá len v obmedzenej miere. Historicky či genealogický bolo všetko zložitejšie a vzájomnejšie. Pramene práva sa sformovali v nekonečnom prúde jeho tvorby a zmien, kde až na pomerne vysokom stupni jeho vývoja (napr. v rímskom práve) možno nájsť určenie alebo uznanie určitých prameňov práva.

Dvojzložkové moderné pravidlo uznania poskytovalo a dodnes poskytuje vysokú mieru istoty odpovede na prakticistickú podobu otázky, čo je právo. Niektoré okrajové otázky môžu vyvolávať odborný záujem a praktickú neistotu, ale ktorá norma je právnou, býva obvykle jasné do samozrejmosti. Spojenie dvojzložkovosti a formálnosti koncepcie prameňov práva vedie k relatívnej jednoduchosti a jednoznačnosti odlíšenia práva od ne-práva.

Tézu, že právo je ľudským dielom, možno nájsť v mnohých významných právnofilozoíických spisoch: "... koncepcia sociologická, o ktorú sa opiera aj táto práca, považuje právo za regulatívny systém, ktorý sa s ľuďmi nenarodil, ale ktorý si ľudia sami dávajú ...¹⁰⁾ a možno pripomenúť, že i menia. Z hartovského vnútorného pohľadu na právo vyplýva, že pravidlo uznania, teda i určenie alebo uznanie prameňov práva vo formálnom zmysle, je súčasťou právneho systému, a teda je ľudským dielom. Teraz má logicky nasledovať v zásade nespochybniteľné tvrdenie, že ak je pravidlo uznania vrátane určenia systému prameňov práva ľudským dielom, tak je ľuďmi i meniteľné. V tejto rovine všeobecnosti s ním nemožno na pôde právneho pozitivizmu a sociologického prístupu ku právu rozumne polemizovať. Systém prameňov právaje však výsledkom dlhého historického vývoja a patrí k najviditeľnejším prejavom jednotlivých právnych kultúr. Vo vzťahu k nemu je výstižnejšie slovo vývoj ako zmena. Normatívny právny akt, súdny precedent, normatívna zmluva, právna obyčaj a možno právna doktrína sú základom a rámcom systému prameňov práva v našej právnej kultúre. Cisárske patenty a zákonné články časom nahradili zákony a vládne nariadenia, ale ide tu o zmenu v rámci kategórie normatívnych právnych aktov. Priradikálne pokusy vykročiť z vlastnej kultúry, a to i právnej, sa často menia na vlastnú karikatú