Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Uplatnenie (nielen) úroku z omeškania v pracovnom práve

Autor na čiastkovej otázke (úroky z omeškania) analyzuje prípustnosť subsidiárneho použitia Občianskeho zákonníka v pracovnoprávnych vzťahoch s ohľadom na limity ustanovené v § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Približuje líniu rozhodovacej činnosti súdov, ktoré napriek uvedenému ustanoveniu priznávajú úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch, ako aj tie prípady, keď súdy úroky z omeškania v dôsledku obmedzenej subsidiarity nepriznávajú. Po sumarizovaní názorov v doktríne navrhuje kritériá, ktoré by mohli rozhodovať o analogickom aplikovaní občianskoprávnych pravidiel aj v pracovnom práve a ponúka argumenty, ktorými by bolo možné odôvodniť prípustnosť úrokov z omeškania aj v pracovnoprávnych vzťahoch.

Uplatnenie (nielen) úroku z omeškania v pracovnom práve
JUDr.
Marcel
Dolobáč
PhD.
Katedra pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia, Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Úvod
V civilných sporových konaniach týkajúcich sa pracovnoprávnej agendy bezpochyby dominujú spory o neplatné skončenie pracovného pomeru v spojení s konaním o náhradu mzdy. Početnosť týchto sporov a vysoká ekonomická nákladovosť na strane zamestnávateľa v prípade vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru sú impulzom k relatívne častým legislatívnym zmenám rozsahu nároku náhrady mzdy, ktorý môže zamestnanec požadovať. Podľa platnej úpravy môže byť náhrada mzdy priznaná najviac za čas 36 mesiacov s tým, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce).
Popri otázke náhrady mzdy a jej rozsahu však v úzadí ostáva otázka priznania zákonných úrokov z omeškania. Rozhodovacia prax súdov nie je jednotná, pričom v prvom rade je potrebné zdôrazniť, že vo väčšine prípadov konajúce súdy k nároku na náhradu mzdy priznávajú i úroky z omeškania, a to v zákonnej výške podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.1) V druhom rade sa žiada dodať, že svoje rozhodnutie o priznaní sankčného úroku z omeškania k nároku na náhradu mzdy na základe neplatného skončenia pracovného pomeru žiadnym spôsobom právne nezdôvodňujú, nanajvýš poukážu na vyššie citované ustanovenie Občianskeho zákonníka v spojení s vykonávacím predpisom.
Pritom nárok na priznanie zákonného sankčného úroku z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch nie je vonkoncom jednoznačný. Základná právna podstata sa odvíja od subsidiarity Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Zákonníku práce.
Subsidiarita Občianskeho zákonníka v pracovnoprávnych vzťahoch
Výrazne obmedzené subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy vyplýva z ochrannej až paternalistickej úpravy Zákonníka práce. V oblasti zmluvného práva je Zákonník práce prísne kogentnou normou, s prevahou kogentných a relatívne (jednostranne) kogentných noriem (zmluvné dojednania možno upravovať oproti zákonu len jedným smerom, a to v prospech zamestnanca).2)
Funkčné väzby pracovného práva k občianskemu právu zakotvuje § 1 ods. 4 Zákonníka práce: "
ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 (individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy)
všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka
."
Z označeného zákonného zakotvenia subsidiarity vyvstáva pre prax nie zanedbateľná otázka, či pri vymedzení subsidiárneho použitia "všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka" mal zákonodarca na mysli výlučne použitie len prvej časti Občianskeho zákonníka alebo súčasne aj ôsmej časti prvej hlavy Občianskeho zákonníka upravujúcej všeobecné ustanovenia záväzkového práva (§ 488 až 587 Občianskeho zákonníka). V praxi sa táto otázka dotýka, okrem iného, aj nároku na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch.
Pre správne pochopenie subsidiarity Občianskeho zákonníka je nutné nazrieť na znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce aj optikou predchádzajúcej právnej úpravy a jej následných legislatívnych zmien. Zákonník práce vo svojom znení účinnom do 1. januára 2009 upravoval podporné použite Občianskeho zákonníka nasledovne: "
Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy
Občiansky zákonník
."3)
V súvislosti s následnou legislatívnou zmenou spočívajúcou v doplnení slovného spojenia "všeobecné ustanovenia" zákonodarca deklaroval svoj zámer obmedziť subsidiárnu pôsobnosť
osobitnej časti občianskeho kódexu
, a to nielen na všeobecnú (prvú) časť Zákonníka práce, ale zároveň eliminovať túto pôsobnosť na osobitnú časť Zákonníka práce.4) Napokon, v súlade s vysloveným záverom, zákonodarca z dôvodu odstránenia výkladových pochybností pristúpil k precizovaniu právnej úpravy. Subsidiarita Občianskeho zákonníka sa v období od 1. januára 2009 do 1. septembra 2011 v dikcii zákona upravila nasledovne:
"Ak tento zákon v p
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).