Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Diskriminácia v pracovnoprávnych vzťahoch

Rovnosť ako základné ľudské právo v systéme práva vyjadruje požiadavku, aby sa s nositeľmi ľudských práv zaobchádzalo rovnako v tých istých situáciách a odlišne zaobchádzalo v odlišných situáciách. Rovnosť je potrebné vnímať prioritne ako rovnosť pred zákonom. Nositeľmi práva na rovnosť pred zákonom sú fyzické osoby. S princípom rovnosti veľmi úzko súvisí zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch (zásada zákazu diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch). Uvedená zásada nie je príkazom zákonodarcu vo vzťahu k zamestnávateľovi, aby sa ku všetkým zamestnancom správal úplne rovnako. Ide však o zákaz rozdielneho správania zamestnávateľa, ak nemá k takémuto rozdielnemu správaniu vecný dôvod. Absencia vecného dôvodu pre rozdielne správanie zamestnávateľa voči zamestnancovi svedčí najčastejšie o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, a teda dochádza k zjavnému diskriminačnému správaniu v pracovnoprávnych vzťahoch. Cieľom príspevku je poukázať na diskrimináciu v podmienkach pracovného práva a jej všeobecnú charakteristiku so stručným historickým vývojom. Autori sa následne v príspevku zaoberajú vymedzením pojmov priama a nepriama diskriminácia a analyzujú tieto pojmy v zmysle antidiskriminačného zákona a Zákonníka práce v podmienkach Slovenskej republiky.

Diskriminácia v pracovnoprávnych vzťahoch
JUDr.
Lucia
Petríková
Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
doc. JUDr.
Ivan
Podhorec
PhD.
Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
Všeobecná charakteristika
Rozmanitosť je základným atribútom systémov. Je to výraz rôzneho charakteru jednotlivých zložiek. Často je tiež vnímaná ako systém stabilizačných opatrení, pretože jednotný systém sa rúca ako celok v prípade krízy, pri rozmanitom systéme je väčšia šanca, že fungovanie systému prežije. Tým, že sa umožní zachovať fungovanie celku, jednotlivé časti systému dokážu prekonať krízu.1)
"Diskriminácia je vnímaná ako fenomén, ktorý spôsobuje popretie ľudských práv a ľudskej dôstojnosti."
2)
Pojem
diskriminácia
predstavuje proces, ktorý dáva vzostup systému, ktorý je vzdialený od rozmanitého modelu. Pochádza z latinského slova
discriminare
a znamená
rozdiel
a
rozdelenie
. Termín
rozdiel
predsa len sám osebe nemá ani negatívny, ani pozitívny význam. Negatívny alebo pozitívny význam je pridelený v spojitosti so špecifickou situáciou, v ktorej je použitý rozdiel. Diskriminácia je tak bezvýznamný rozdiel, ktorý až zaráža použitím predsudkov alebo iných negatívnych postojov, a preto obmedzuje práva iných. Fyzická osoba môže byť diskriminovaná jednotlivcom, skupinou, spoločnosťou alebo aj krajinou.3)
Popri fakte, že diskriminácia je v moderných demokratických spoločnostiach považovaná za neprípustnú a niektoré formy sú preto obmedzené zákonmi, je možné zdôrazniť tiež kolíziu diskriminácie so základnými ekonomickými princípmi.
"Diskriminácia znamená zaobchádzanie s ľuďmi spôsobom, ktorý znižuje dôstojnosť jednotlivca. Zákaz diskriminácie nevyjadruje automaticky požiadavku rovnakého zaobchádzania. V určitých prípadoch práve formálne rovnaké zaobchádzanie sa môže stať ponižujúcim, a tak aj diskriminačným."
4)
Príčiny diskriminácie môžu byť nasledujúce:
1. rasový alebo etnický pôvod, národnosť, občianstvo,
2. jazyk,
3. rodinný stav, život v rodine,
4. náboženstvo,
5. sociálny pôvod, vlastníctvo,
6. vek - pretrvávajúco sa vyskytuje v pracovnoprávnych vzťahoch,
7. rod (tzv. rodová diskriminácia - napr. nižšie platy pre ženy na rovnakých pracovných pozíciách ako muži),
8. sexuálna orientácia,
9. politická príslušnosť, členstvo v politických alebo zjednotených obchodných organizáciách,
10. zdravotné postihnutie,
11. iné príčiny; môžu vyplývať z nejakého predsudku (napr. u fyzickej osoby jej výška, krása, sexuálna príťažlivosť, temperament, výslovnosť).
Diskriminačné príčiny môžu tiež vychádzať zo vzťahu k inej dôležitej osobe, organizácii alebo inému objektu, voči ktorým osoba, ktorá diskriminuje, je negatívne zameraná.
Možno tak povedať, že diskriminovaní môžu byť členovia rôznych združení, členovia jednotlivých politických strán, žiaci, zamestnanci organizácií, obchodní partneri, ale tiež aj deti, manžel (manželka) alebo priateľ osôb, voči ktorým má diskriminujúca osoba negatívny vzťah, či už ospravedlniteľný, alebo neospravedlniteľný.
Právo EÚ definuje šesť hlavných diskriminačných znakov (dôvodov, príčin), v súvislosti s ktorými je jasne garantovaná právna ochrana. Ide o nasledovné diskriminačné znaky:
1. rod,
2. rasový alebo etnický pôvod,
3. vek,
4. zdravotné postihnutie alebo nepriaznivý zdravotný stav,
5. sexuálna orientácia,
6. náboženstvo, viera, svetonázor alebo skutočnosť, že osoba je bez náboženského vyznania (t. j. ateista).
"Individuálne diskriminačné dôvody sa častokrát prekrývajú a pôsobia samostatne alebo spolu, keď je odpor zapríčinený prítomnosťou jedného diskriminačného dôvodu. Môže to viesť k presnejšiemu odhadu inej ľudskej charakterovej vlastnosti."
5)
Existuje veľa aspektov, ktoré vplývajú na situáciu v oblasti ochrany proti diskriminácii v národnom a regionálnom kontexte. Niektoré z nich môžu byť ovplyvnené subjektmi, ktoré sú činné v tejto oblasti, iné môžu pochádzať z vonkajšieho prostredia a majú rovnako pozitívnu, ako aj negatívnu polaritu vzhľadom na skúmaný prípad.6)
Vnútorné aspekty opisujú to, čo sa stalo v regióne v oblasti ochrany proti diskriminácii a zaoberajú sa priamo aktivitami jednotlivých subjektov, ktoré majú poslanie hlásať vyššie spomenuté v rámci ich aktivity. Vnútorné aspekty sú priamo ovplyvniteľné jedno­tlivými subjektmi, ktoré sú činné v oblasti ochrany proti diskriminácii.
Vnútorné aspekty zahŕňajú:
1. finančné aspekty, ktoré sú spojené s celkovou finančnou situáciou v regióne,
2. riadenie ľudských zdrojov a organizačné schopnosti inštitúcií a subjektov, ktoré sú činné v oblasti ľudských práv,
3. schopnosť vytvoriť partnerstvá a dokázať navzájom spolupracovať.
Vonkajšie aspekty
pozostávajú z faktorov, ktoré pochádzajú z vonkajšieho prostredia a vplývajú na boj proti diskriminácii v Slovenskej republike len málo kontrolovateľným spôsobom.
Tieto aspekty zahŕňajú:
1. demografické aspekty (charakteristika obyvateľstva): počet obyvateľov, veková a rodová štruktúra, priestorová okupácia, vzdelávanie, trendy v pôrodnosti a úmrtnosti, národnostné zloženie, migračné tendencie, zmeny v rodinných modeloch, životný štýl,
2. ekonomické a sociálne aspekty: fiktívny a reálny zárobkový trend, trend životných nákladov, úroveň nezamestnanosti, úroveň inflácie,
3. politické a právne aspekty, ktorých následkom musí spoločnosť rešpektovať zákony a iné právne úpravy, určiť zodpovednosť štátu voči jednotlivým subjektom,
4. celé sociálne úsilie, vrátane sociálneho prostredia, ktoré reprezentujú národné a regionálne prostredie v oblasti ochrany proti diskriminácii.7)
Diskriminácia, či už priama alebo nepriama, je zakázaná legislatívou EÚ.
Spočiatku bol dôraz kladený na diskrimináciu založenú na národnosti alebo rode. Od roku 1999 sa boj proti diskriminácii rozšíril na ďalšie diskriminačné dôvody, ako je napríklad rasový alebo etnický pôvod, zdravotné postihnutie, sexuálna orientácia, vek, náboženstvo alebo viera.
Podľa práva Európskej únie (ďalej aj "EÚ") sa zakázané diskriminačné správanie označuje pojmom
zásada rovnakého zaobchádzania
. Zásada rovnakého zaobchádzania sa v práve EÚ považuje za ústredný princíp primárneho práva, od ktorého odvodzujeme sekundárne právo.8)
V rámci EÚ sa protidiskriminačné právo označuje ako
"najmladšie a najviac milované dieťa práva EÚ"
. Uvedený pojem s obľubou používajú európski odborníci so zameraním na komunitárne právo. Možno však bezpochyby potvrdiť, že spomínaný termín si postupne začína osvojovať aj mladšia generácia najmä v súvislosti so štúdiom práva EÚ.
Hoci sa protidiskriminačné právo EÚ vyvíja veľmi dynamicky, viac než polstoročie však zaostáva za vývojom protidiskriminačného práva Spojených štátov amerických, kde už v roku 1940 bol prijatý zákaz diskriminácie na základe rasy, farby pleti, náboženstva. Na celom území USA bol zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia a viery po prvýkrát zakotvený už v roku 1964 a zákaz diskriminácie z dôvodu veku v roku 1967. Z početnej judikatúry súdov USA vyplýva, že táto krajina zohrala v oblasti protidiskriminačného práva priekopnícku úlohu. Zo získaných bohatých skúseností súdov USA čerpala sčasti aj judikatúra Súdneho dvora EÚ.9)
V súčasnosti sa však EÚ predovšetkým zaoberá
zásadou rovnakého zaobchádzania
, ktorá spolu so zásadou zmluvnosti (zásadou numerus clausus) patrí medzi najdôležitejšie zásady pracovného práva. Zásada rovnakého zaobchádzania sa stala pod vplyvom judikatúry Súdneho dvora EÚ jedným zo základných práv EÚ, ktoré sú zároveň imanentnou súčasťou Charty základných práv EÚ.
Hoci EÚ v poslednom období venuje vysokú pozornosť otázkam zákazu diskriminácie, v aplikačnej praxi, ale aj v teórii môžeme nájsť ešte početné rezervy v súvislosti so zásadou rovnakého zaobchádzania.10)
"Aj z dôvodu nízkej vymáhateľnosti práva v Slovenskej republike ani exemplárne prípady porušenia zákazu diskriminácie nemajú svojho žalobcu. V ťažšej situácii sú predovšetkým zamestnanci v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorí zo strachu pred stratou zamestnania nežalujú na súde ani vážnejšie porušenia zákazu d
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).